Zuzana Eperješiová: Ľudské dobro by sme si nemali spájať s idealizmom. Malo by byť prirodzené, že chceme byť k sebe dobrí

„Všetci sčasti prežívame nejakú formu exilu, teda vyhnanstva. Ide o pocit, že nikam nepatríme, nech už sú príčiny akékoľvek. Niekedy má človek dokonca pocit, že nepatrí ani sám sebe,“ prezrádza v rozhovore skladateľka, speváčka a klaviristka Zuzana Eperješiová, známa aj pod umeleckým menom Skyva.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

V rozhovore sa tiež dozviete:

  • čo pre ňu znamená kritika a ako sa s ňou za roky svojej tvorby vyrovnala
  • prečo si myslí, že jej hudba nie je len pre intelektuálne publikum
  • aký odkaz ponesie jej druhý pripravovaný album s názvom Z exilu

Umenie je niečo, čo by malo každú spoločnosť zušľachťovať. Inými slovami – malo by nám všetkým pomáhať byť či stávať sa viac ľuďmi. Z toho vyplýva celkom náročná požiadavka na vás umelcov. Do akej miery vnímaš túto úlohu, zvlášť v dobe, keď sa kultivovanosť veľmi nenosí?

Sama sa s touto otázkou niekedy pasujem. Podľa môjho názoru kultivovať spoločnosť cez umenie znamená predovšetkým prinášať hodnoty dobra a krásy. Hoci umenie sa, samozrejme, používa aj ako prostriedok poukázania na veci, ktoré nie sú samy osebe krásne alebo sú ťaživé či bolestivé.

Ak mám však hovoriť za seba, keď píšem básne či skladám piesne, nerobím to s primárnym cieľom niekoho vychovávať. Skôr sa snažím ponúknuť zo seba maximum a možno tiež priniesť nahliadnutie do vecí, ktorým nerozumieme a ktoré nás presahujú. Nie všetko totiž dokážeme vyjadriť slovami.

Umenie nám však ponúka obrovské možnosti vyjadrovania. A to až do takej miery, že sa potom človek musí spýtať, ako to ten umelec dokázal v danej básni zachytiť, ako dokázal vyjadriť hudbou niečo, čo by sme slovami nikdy nepomenovali. V tomto podľa mňa spočíva obrovská sloboda umenia a myslím si, že je to aj tá najbezprostrednejšia cesta, ako ľuďom odovzdať hodnoty, ktoré za to stoja, a takto nepriamo ich kultivovať.

V tvojej tvorbe cítiť veľký dôraz na slovo, ktoré starostlivo vyberáš. Dnes sa so slovami narába často neopatrne. Niektoré slová strácajú na význame, vyprázdňujú sa, ľudia im nerozumejú. Nemáš pocit, že ako umelkyňa v tomto zmysle ťaháš za kratší koniec?

Do určitej miery asi áno. Sama som sa počas svojej pätnásťročnej tvorby stretla s námietkami, prečo píšem tak, ako píšem. Niektorí mi hovorili, že to nie je dobré, že používam veľa slov, akordov, píšem ťažko a ľudia tomu nerozumejú. Dokonca som stretla aj ľudí, ktorí veľa čítajú, a nevedeli, čo znamená moje umelecké meno Skyva. Potom si to spätne dohľadali. (Smiech.)

Stretla som sa teda s mnohými takýmito reakciami a musím priznať, že ma to spočiatku oslabovalo. Kedysi som si totiž zvykla pripúšťať názory druhých až príliš. Za tie roky som sa však naučila – a aj sa mi to veľakrát potvrdilo –, že človek má ísť takou cestou, o ktorej je presvedčený, že je správna, a to platí aj v umeleckom vyjadrovaní. Neznamená to, že sa to rokmi nemôže zmeniť, ale sú určité zásadné veci, o ktorých som presvedčená, že ich chcem robiť aj naďalej tak, ako ich robím. Nepopustím a neurobím so sebou kompromis. V tomto ohľade asi trošku ťahám za kratší koniec.

Niekoľkokrát sme si už s ľuďmi na koncerte aj poplakali. Každý asi z iného dôvodu, ale hudbu jednoducho vždy vnímame cez prizmu svojich skúseností.

Uvedomenie si vlastnej originálnej cesty v umení bol teda u teba proces?

V podstate áno. Hoci musím priznať, že som bola od začiatku aj tvrdohlavá a robila som si veci po svojom. Názory z rôznych strán ma však nahlodávali a oslabovali. Je dobré prijímať kritiku, ale podľa mňa treba rozlišovať, čo je naozaj dobrá kritika a čo už človeka ťahá do nejakých klamlivých presvedčení. Som rada, že som týmto hlasom nepodľahla. Ostala som pri hudbe tak, ako ju vnímam a ako ju cítim, a stretla som sa s množstvom ľudí, ktorých to nejakým spôsobom zasiahlo, ktorí mojej hudbe rozumejú. Dokonca v nej videli veci, ktoré som tam ani nevložila. To je podľa mňa v umeleckom svete známka dobre urobenej práce.

Keď spomínaš kritiku, pozeráš sa niekedy na svoje koncerty a vystúpenia? Hodnotíš samu seba?

Koncerty nepozerám. (Smiech.) Teda nepozerám ich dookola. Zvyknem si ich preklikať a pozrieť, pretože, áno, aj ja potrebujem samu seba konfrontovať s tým, čo bolo dobre urobené a čo nie. Kde treba pridať, čo som zvládla viac a čo menej. Keď tvorím piesne či nahrávam, vtedy sa počúvam veľa. Vychytávam chyby a potom, keď som už skladbami presýtená, dávam si dlhšiu pauzu. Je to taká umelecká choroba. Stáva sa mi však, že niekedy po dlhšej prestávke objavím v piesni niečo nové, čo som tam predtým nevnímala.

Zuzana Eperješiová ako Skyva. Zdroj: V. Andilová

Mnohí ťa vnímajú ako pesničkárku. Ako sa definuješ ty?

Ja vždy vravím, že ponúkam zhudobnené básne, a myslím, že to najlepšie vystihuje to, čo robím a v čom sa cítim dobre. Svojimi piesňami pozývam poslucháča do pomyselného dialógu a tú komunikáciu je potom cítiť aj počas koncertov.

Ako sa to prejavuje? Interakcia s publikom spoza klavíra musí byť asi v niečom intímnejšia v porovnaní so skandovaním fanúšikov na koncertoch iných interpretov.

To áno. Ľudia na mojich koncertoch neskandujú. (Smiech.) Ja ich však v hľadisku intenzívne vnímam. A môžem povedať, že hneď po prvých minútach sa dá rozlíšiť pozorné publikum od nepozorného na základe toho, ako sú ľudia vtiahnutí.

Už sa ti stalo, že niekoho tvoj koncert neoslovil?

Už sa mi stalo, že ľudia z môjho koncertu odišli. Samozrejme, príčina mohla byť akákoľvek. Ale takýchto prípadov, chvalabohu, nie je veľa. Väčšinou prídu na môj koncert ľudia, ktorí tam chcú prísť, alebo minimálne takí, ktorí chcú dať mojej tvorbe šancu. Niekoľkokrát sme si už s ľuďmi aj poplakali. Každý asi z iného dôvodu, ale hudbu jednoducho vždy vnímame cez prizmu svojich skúseností.

Človek nikdy nevie, či niečomu rozumie alebo nie, pokiaľ si tú tvorbu nepozrie či nevypočuje.

Z čoho pri písaní piesní vychádzaš? Už viem, že túžba vychovávať druhých to nie je.

Väčšinou vychádzam z nejakej myšlienky alebo spomienky, prípadne z nejakého obrazu. Mám veľmi rada impresionizmus vo výtvarnom umení a páči sa mi, keď je niečo tak plasticky opísané, že si to človek dokáže do detailov predstaviť. Túto obraznosť inak vyhľadávam aj v tvorbe iných umelcov. Na mňa to funguje, a preto sa o to aj automaticky snažím vo svojej tvorbe. Poviem, čo vidím, vnímam a ako to prežívam. Komunikujem ľuďom nejakú skúsenosť, z ktorej sa potom môže vykľuť napríklad pieseň o potrebe pravdy v živote.

Povedala si, že si sa neraz stretla s výčitkou, že je tvoja tvorba komplikovaná. Niektorí by možno povedali, že tvoje piesne sú skôr pre intelektuálov.

Nemyslím si, že musí byť človek intelektuál, aby pochopil moju hudbu. Možno bude takýto obdarený človek vnímať moje obrazy a alúzie zo širšieho náhľadu a ocení niektoré metafory. Mám však skúsenosť, že za mnou prišli už aj menej hudobne nároční poslucháči a sami sa vyznali, že im pieseň pomohla v nejakej ťažkej životnej kríze. Napokon, človek nikdy nevie, či niečomu rozumie alebo nie, pokiaľ si tú tvorbu nepozrie či nevypočuje. Takže by som skôr povedala, že ide v tomto prípade o mýtus.

K prvému autorskému albumu s názvom Zrkadlo onedlho pribudne nový album Z exilu. Zdroj: V. Andilová

Zmenila sa za tých pätnásť rokov v niečom tvoja tvorba? Je možné zachytiť v tvojom vyjadrovaní nejaké výrazné zmeny?

Podľa mňa áno. Ak vezmeme do úvahy aj Tvorivú skupinu Poetica Musica a tých dvanásť albumov, ktoré sme vydali, tak ten hudobný aj textársky posun tam podľa mňa cítiť. Odlišnosť cítiť aj pri počúvaní môjho druhého sólového albumu. Je to podľa mňa prirodzené a súvisí to s rozhľadom a životnými skúsenosťami, ktoré sa postupne vždy pretavia do toho, čo je nové. Ak sa však pýtaš na nejaký výrazný, dramatický rozdiel, tak taký nenastal. Mám svoj rukopis a tak, ako je citeľný v mojich prvých albumoch, tak ho je cítiť aj dnes.

Dajú sa v tvojej tvorbe zachytiť aj vnútorné premeny teba ako ženy?

Neviem, ja mám pocit, že som stále rovnaká. Hoci je pravda, že jeden rozdiel vnímam. A to ten, že sa cítim viac unavená. Myslím, že je to spôsobené plynutím času a pribúdajúcim vekom, keď začínam strácať istý životný optimizmus. A akosi je stále ťažšie presvedčiť samu seba, že svet môže byť lepší.

Všetci sčasti prežívame nejakú formu exilu, teda vyhnanstva. Ide o pocit, že nikam nepatríme, nech už sú príčiny akékoľvek. Niekedy má človek dokonca pocit, že nepatrí ani sám sebe. Nedá sa to slovami ani poriadne opísať, ale o niečom takom bude aj tento album.

Opadol mladícky idealizmus?

Možno. Ale aj tak si stále myslím, že ľudské dobro by sme si nemali spájať s idealizmom. To, že chceme byť k sebe navzájom dobrí, by malo byť niečo normálne a prirodzené. Každopádne vnímam stále viac inú realitu a nevládzem už samu seba presviedčať o tom, že je pozitívna. Vnímam totiž medzi ľuďmi veľkú apatiu. Ako keby nás už nič nezaujímalo. Potom sa však občas zastavím pri myšlienke, či to niekedy bolo inak. Možno tie problémy tu vo svojej podstate boli vždy rovnaké, len my ich stále prežívame v nejakej inej forme. V každom prípade ide o môj veľmi subjektívny pocit. Niekto iný by mohol mať pocit, že všetko je úplne v poriadku. (Úsmev.)

V tomto svojom vnútornom nastavení prichádzaš s novým albumom s názvom Z exilu. Aký bude jeho odkaz a kedy sa naň môžeme tešiť?

Pokiaľ ide o jeho odkaz, vnímam, že všetci sčasti prežívame nejakú formu exilu, teda vyhnanstva. Ide o pocit, že nikam nepatríme, nech už sú príčiny akékoľvek. Niekedy má človek dokonca pocit, že nepatrí ani sám sebe. Nedá sa to slovami ani poriadne opísať, ale o niečom takom bude aj tento album. Je o hľadaní cesty späť k sebe, o nájdení vnútorného pokoja, o túžbe vrátiť sa domov.

Keď som na albume začínala robiť, mala som jednu pieseň, ktorá odkazovala aj na fyzický exil. Keď som sa potom pozrela na ostatné piesne, uvedomila som si, že tak nejako vytvárajú určitý príbeh a téma vyhnanstva – dobrovoľného či nedobrovoľného – so všetkými piesňami určitým spôsobom súvisí. Takže toto bol tiež dôvod.

Album som sľubovala už dlhšie. Zasiahla však do toho pandémia a jednoducho sa po viacerých stránkach nedalo pracovať. Momentálne však na ňom pracujeme intenzívne už niekoľko mesiacov a dá sa povedať, že vstupujeme do poslednej fázy. Bohužiaľ, do Vianoc to už nestihneme, takže počítam, že niekedy v januári, februári napokon album vydáme.

Z videoklipu k piesni Stôl. Zdroj: archív Z. Eperješiovej

Hovoríš o túžbe vrátiť sa domov, k svojmu vnútru, na miesto, kde je pokoj a bezpečie. Ty si v tomto zmysle „doma“?

Myslím si, že v tom všetkom, kde sa teraz nachádzam, som doma. Neznamená to, že všetko je ružové a ľahké, ale viem, z čoho ten pocit domova plynie. Jednak sa to týka vzťahov, ale tiež vedomia, že poznám svoje miesto a viem, kde patrím, a na tom mieste sa snažím aj byť a zotrvať. Keď sa toto v živote človeka rozchádza, prežíva zvláštne veci.

S kým si ešte na albume spolupracovala?

Skladby naaranžované s kapelou hráme v novej zostave. Na bicích hrá Martin Janočko, na basgitare Branislav Valanský a na gitare Samuel Marinčák. Sú to muzikanti, s ktorými sa výborne hrá, majú muzikálne cítenie, ktoré mnohokrát presahuje aj to moje. Vieme sa veľmi dobre doplniť a rozumieme si. Okrem nich budú na albume hosťovať aj iní hudobníci – sláčikové kvarteto, zaznie ústna harmonika…

Možno načrtnem zase nejaký mýtus, ale mnoho ľudí si ťa spája skôr s kresťanskými projektmi, rôznymi hymnami, ktoré si zložila pre viaceré príležitosti, a Skyva a jej tvorba im nejako uniká. Čím to podľa teba je?

A pritom Skyva tu bola paradoxne už na začiatku. Už môj prvý album Zrkadlo bol reflexiou desiatich rokov mojej tvorby. Keď som mala sedemnásť, spravila som demo nahrávku s devätnástimi piesňami. Len jedna z nich sa dostala na album. Vtedy som však nemala okolo seba ľudí a takú partiu hudobníkov, s ktorými by som sa mohla venovať všetkým tým piesňam, ktoré ostali odložené v zásuvke. Otvorili sa však iné možnosti. Začala som hrať s Tvorivou skupinou Poetica Musica a venovala som sa výhradne tematickej tvorbe. Až neskôr som sa opäť vrátila späť k prameňom.

Chcem – ako každý muzikant – hrať koncerty a mať bezprostredný kontakt s ľuďmi. Načo by sme to všetko písali a skladali, ak by nebolo pre koho?

Necítila si sa počas tých rokov, keď si sa venovala čisto tematickej tvorbe, v niečom brzdená?

Ani nie. Pre mňa aj tematická tvorba bola výzva. Nie každy to robí rád. Dostať zadanie a napísať naň skladbu tak, aby to nevyznelo prvoplánovo a bolo to obsažné, to nie je vôbec jednoduché. A mnoho ľudí ani nevie, že často tie projekty vznikali, obrazne povedané, cez pot a slzy. Samozrejme, časom som sa chcela vrátiť k svojim piesňam, ktoré, naopak, vznikali veľmi spontánne s pocitom, že človek nemusí písať preto, lebo musí, ale preto, že môže.

Takže ti neprekážal stres z toho, že máš tvoriť na nejakú tému?

Ja zdravý stres prežívam pri každej tvorbe. (Úsmev.) Počas toho procesu sa mnohé myšlienky „varia“ a potom doslova vytrysknú, keď si sadnem za klavír. Ťažko sa to vysvetľuje. Moje texty vznikajú súčasne s hudbou, nie je to oddelené. Áno, niekedy je to aj frustrujúce, pretože nie vždy sa dokážem rýchlo dostať na koniec. Niekedy je pieseň napísaná za dvadsať minút, všetko zrazu zafunguje, niekedy sa to však zasekne.

Ako napríklad titulná pieseň z pripravovaného albumu. Presne si pamätám, ako vznikala. Raz mi cestou v aute napadol refrén. Predstavovala som si, ako bude znieť, aká bude harmónia. Nahrala som si ho a potom som k nemu šesť rokov nevedela dopísať slohy. Až jedného dňa to prišlo a zrazu bola pieseň na svete.

Zdroj: Facebook/Skyva

Prednedávnom si mala možnosť vystúpiť v Štúdiu L + S v rámci podujatia Music à la cARTe, kde si hrala spolu s Oscarom Rózsom, Martinom Valihorom a Eugenom Vizvárym. Aké máš z toho dojmy?

Hrať s týmito pánmi hudobníkmi bolo pre mňa veľkou cťou. Ak totiž existuje nejaká muzikantská planéta, tak nie je pre všetkých spoločná, pretože títo muzikanti sú už akoby z iného vesmíru. (Smiech.) Sú vynikajúci v tom, čo robia. Za seba môžem len povedať, že som mala obrovskú trému. Všetci však boli veľmi milí a normálni. Moje skladby zahrali svojím vlastným spôsobom tak, ako to cítili. Bola to veľmi dobrá skúsenosť, pokiaľ ide o dôveru v spoluhráčov a muzikantskú komunikáciu.

Máš vo vyhliadke nejaké ďalšie zaujímavé projekty a spolupráce?

Nateraz je mojou vyhliadkou dokončiť album. Vďaka práci hudobnej redaktorky mám však aj príležitosť spoznať nových zaujímavých muzikantov a umelcov a s niektorými z nich už nad spoluprácou aj uvažujeme. Víziou teda je spoznávať nových ľudí, s ktorými by sme si mohli umelecky porozumieť. Veľmi sa tiež teším na dve duetá so Simou Magušinovou. Nuž a v neposlednom rade chcem – ako každý muzikant – hrať koncerty a mať bezprostredný kontakt s ľuďmi. Načo by sme to všetko písali a skladali, ak by nebolo pre koho?

Chystáš sa popri všetkých svojich plánoch prežiť zvyšok Adventu nejako špeciálne?

Nuž, každý rok si vravím, že by som chcela trošku spomaliť a trošku sa lepšie vnútorne stíšiť, a opäť môžem skonštatovať, že sa mi to priebežne nedarí. (Úsmev.) Za niečo môžu určite objektívne okolnosti, ale je tu isto aj veľa subjektívnych príčin. V tomto období mám pomerne veľa akcií a podobne to bude aj cez Vianoce. Myslím si však, že stíšenie ocením niekedy medzi sviatkami.

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články