Žena s depresiou Zuzana Vandáková: Depresia je choroba, ktorú mám, ale nie som to ja (rozhovor)

V rozhovore sa dozviete:

• Ako sa jej príbeh depresie začal
• Či sa jej podarilo definovať „spúšťač“ a čo s ním urobila
• Čo s ňou robí depresia v akútnych stavoch
• Čo a kto jej vtedy pomáha a čo nie
• Ako to ovplyvnilo jej duchovný život

S diagnózou, ktorá ešte stále medzi veriacimi ľuďmi vyvoláva otázniky, žiješ viac než desať rokov. Pamätáš si, ako sa to celé začalo?

Veľmi dobre si na to spomínam, je to už viac ako šestnásť rokov. Paradoxne u mňa to nastalo z momentu na moment. Jeden večer som zmeškala autobus a jednoducho ma vnútorne vyplo. Prišla som na zbor už vo vypnutom stave. Nerozumela som tomu, čo sa vlastne deje. Bola som veselé pätnásťročné dievča, ktoré sršalo energiou, a zrazu sa môj svet zahalil do tmy. Nerozumela som, prečo.

Uvedomovala si si, že to nie je len „obyčajný dlhý smútok“? Dokázala si o tom s niekým hovoriť?

Mala som jednu kamarátku, ktorej som o tom hovorila. Ja sama som si neuvedomovala, že je to zdravotný problém. Myslela som si, že je to len také pubertálne striedanie nálad alebo niečo také. No moja kamarátka veľmi rýchlo pochopila, že treba hľadať odbornú pomoc, hoci ja som ju vytrvalo odmietala. Takže aj ja mám skúsenosť, že som nebola tá, ktorá by si všimla, že sa niečo deje, ale všimli si to druhí.

Doma to nezaregistrovali?

Doma to tiež pripisovali skôr pubertálnemu obdobiu.

Čiže celú situáciu nebrali až tak vážne, ako to v skutočnosti bolo?

Neviem, či by som to až takto povedala. Sami tomu nerozumeli. Možno to vnímali tak, že som v puberte, hádže to so mnou a mám na to nárok. Rovnako nemali skúsenosť s tým, čo vlastne depresia je, ako sa lieči, čo treba robiť. Nebolo to teda o nejakej ľahostajnosti alebo zanedbaní. Aj pre nich to bolo niečo nepoznané.

Kedy si sa rozhodla, že to začneš naozaj odborne riešiť?

Nerozhodla som sa. Trvalo to skoro trištvrte roka, kým som sa dostala k terapii, čo bolo dosť neskoro, lebo už som mala ťažké stavy s mnohými somatickými príznakmi. Moja spomínaná kamarátka mi vybavila psychiatričku, k nej som musela ísť s rodičmi, lebo som ešte nebola dospelá.

Pocítila si po terapii nejakú úľavu alebo zmenu?

Moja terapia sa začala tak, že ma psychiatrička poslala do nemocnice. Moja liečba sa začala v nemocnici.

To bol asi šok…

Bol to veľký šok aj pre mojich rodičov, aj pre mňa samu! Predstav si, že máš šestnásť rokov a prvá návšteva psychiatričky ťa privedie na psychiatrické oddelenie. Bol to veľmi ťažký čas, ale nastavili mi lieky a začala sa liečba.

Depresia má rôzne podoby a príčiny. Bola tá tvoja vyvolaná nejakým impulzom?

Nad tým som sa viackrát zamýšľala. Mnohí ľudia sa ma pýtajú, prečo mám depresiu. Nemám na to – rovnako ako mnohí ľudia, ktorí prežívajú depresiu – jednoznačnú odpoveď. Neexistuje jedna jednoznačná odpoveď. Nie je to ako v situácii, keď prežívam smútok, lebo mi zomrela priateľka. To je logické. Pri depresii je však tých faktorov veľmi veľa a mnohé z nich ani neobjavíme. Môže tam byť dedičnosť, nejaký prípad depresie v rodine. Môžu tam byť neuzdravené veci z detstva, lebo každý si so sebou niečo nesieme. Nikto nie je nepopísaný papier.

V mojom prípade zohral úlohu perfekcionizmus a snaha byť vo všetkom najlepšia a rozpor medzi tým, že ono to v praxi nefunguje. Plus som všade okolo seba vnímala, že pýcha je niečo zlé, a to som nechcela. Chcela som byť pokorná, preto som to poňala z tohto hľadiska, ako to vníma veľa veriacich ľudí. Ak nemám byť teda pyšná, budem sa radšej zhadzovať. Dnes si myslím, že ak sa človek vedome zhadzuje, doslova „dupe“ po sebe, ponižuje sa, nevníma svoju hodnotu, je to naozaj otvorená brána pre depresiu. Určite to nie sú všetky faktory, ktoré som vymenovala, je to taký koktail. Sú veci, ktoré vidíme a s ktorými treba pracovať, ale sú veci, ktoré sa možno nikdy nedozviem a nie je to ani podstatné.

Dnes si myslím, že ak sa človek vedome zhadzuje, doslova „dupe“ po sebe, ponižuje sa, nevníma svoju hodnotu, je to naozaj otvorená brána pre depresiu.

Zmenila si svoj vzťah k sebe, k svojmu perfekcionizmu, keď si zistila, kde pramenia niektoré dôvody tvojej depresie?

Prvých desať rokov som si to ani neuvedomovala, takže som to nemala ako zmeniť. Začala som si to uvedomovať až posledné roky. Vďaka duchovnému sprevádzaniu a psychoterapii sme začali na tom postupne pracovať, aby som nebola taký výkonnostne nastavený človek. Nemám to teda celkom zvládnuté, ale pracujem na tom.

Táto choroba je nevyspytateľná v tom, kedy a ako sa prejaví. Čo robí stav akútnej depresie s tebou?

Rozlišujem dva póly depresie. Jeden je ten, ktorý som prežívala väčšinou ako mladšia. Bola som plačlivá, nemala som o nič záujem, nemohla som spať a jesť. Mala som problémy fungovať medzi ľuďmi, učiť sa a pracovať. V takýchto chvíľach je tam prítomný veľmi hlboký smútok, priam až existenciálny, a veľká životná tma. Človek má pocit, že sa ocitol v slepej uličke, z ktorej nevie ísť ďalej. Jediným východiskom z toho celého sa neraz zdá ukončenie života. Hoci si človek racionálne uvedomuje, že na svoj život si nechce siahnuť, v depresii sú také zložité vnímania prežívania človeka, že jediným východiskom sa často zdá to, aby si vzal život. A to je obrovské nebezpečenstvo depresie, lebo naozaj môže viesť k smrti.

A ten druhý spôsob prežívania depresie?

Ten zažívam častejšie posledné roky. Všetky príznaky, ktoré som opísala v tom prvom prežívaní, sedia, okrem toho, že tam nie je prítomná taká silná emocionálnosť v tom negatívnom póle, ale skôr je prítomná taká emocionálna vypnutosť. Človek nevníma žiadne emócie, vníma len hlbokú prázdnotu. Nie je to prázdnota, v ktorej človek nevníma zmysel života, je to iná prázdnota. Vnímam svoj zmysel života, zmysel viery, aj toho, čo mám rada. Toto je hlboké prázdno, v ktorom akoby sa človek strácal. Osobne si myslím, že stav, keď je človek takýto bezemocionálny alebo vypnutý, je ťažší, ako keď je spojený s tými slzami a smútkom. Aj lekári hovoria, že ak človek v depresii plače, to je dobre, ide to von. Keď sa však zasekne, je to problém. Navyše my ženy sme emocionálne bytosti, prežívame svoj život cez emócie. Ak je človek z nich vypnutý, sú to naozaj ťažké stavy.

Čo je vtedy pre teba dôležité urobiť? Máš nejaké nacvičené techniky, čo urobiť v akútnej fáze depresie?

Nerobiť unáhlené rozhodnutia, pretože človek má v tej chvíli naozaj chuť tým všetkým praštiť alebo sa utiekať k nejakému sebaublíženiu. Môže sa odstrihnúť od ostatných ľudí a povedať si, že ja som vám príťažou na svete. Treba dovoliť ľuďom, aby mi boli blízko, neuzatvárať sa do ulity, čo človek v depresii veľmi ľahko a často robí, a je to deštruktívne. Mať úplne základný režim v zmysle pravidelného vstávania a dostatočného spánku, pretože človek v depresii potrebuje viac spať ako bežný človek. Sama to mám odskúšané. Potom je potrebná pravidelná strava a pohyb, ten je tiež veľkým liekom. A tiež skúšať veci, ktoré človeka predtým tešili. Je to dôležité, lebo v tom je zákernosť depresie – oberie človeka o veci, ktoré mal rád. Ak som predtým rada šila, v stave depresie sa ani nepozriem na šijací stroj. Treba to však skúšať, donútiť sa k tomu. Ak sa otvorí priestor pre tvorivosť, potom to už ide.

V akútnom stave depresie je veľmi ťažké zapojiť sa do akejkoľvek činnosti, tam sa človek usiluje prežiť. Ide akoby o zachovanie základných životných funkcií, vtedy nechceme robiť veľké veci, ani veľké rozhodnutia. Postaráme sa o to, aby sme spali, jedli a nejako sociálne fungovali. A ak musíme fungovať v práci, aby sme to nejako zvládli. Hoci práceneschopnosť z tohto dôvodu je v tých akútnych stavoch niekedy naozaj nevyhnutná.

Spomínala si blízkosť iných ľudí, dovoliť im byť blízko teba. Ako ti môžu v tomto stave pomôcť iní?

Stačí obyčajná prítomnosť, nič výnimočné, len byť blízko. Veľkú hodnotu má aj objatie alebo dotyk. Človek v depresii vyzerá, akoby nevnímal, a tak si často ľudia okolo neho myslia, že ani nevníma, o čom sa rozprávajú. Na to sú však ľudia v depresii veľmi citliví. Mám skúsenosť, že si pamätám všetko, čo okolo mňa robia a hovoria v tej chvíli, aj keď na to neviem reagovať. Dôležité je vtedy nehovoriť frázy, človek v depresii je citlivý na každé slovo, ktoré sa povie. Pomôcť môže aj to, ak človeka vytiahnete na prechádzku alebo na nejakú malú túru, bicykel, zaplávať si. Tiež je dobré pomôcť mu robiť činnosť, o ktorej sa vie, že ju mal predtým rád.

Človeku v depresii stačí na pomoc obyčajná prítomnosť, nič výnimočné, len byť blízko. Veľkú hodnotu má aj objatie alebo dotyk.

A čo nepomáha?

Nepomáha povedať človeku v depresii vtip a pustiť mu nejakú komédiu. To neodporúčam, nepomáha to a často sa to robí. Je to však úplne kontraproduktívne. Takisto nepomáha zobrať ho na nejakú párty, aby sa rozveselil. Človek v depresii sa aj medzi veľkým množstvom ľudí cíti úplne osamelý, akoby tam nikto iný nebol. Nepomáhajú frázy typu: Však poď, nebuď lenivý! a neprimerané „hecovanie“ tohto človeka. Pre neho je niekedy úspechom, že keď ide spať, umyje si zuby.

Fajn, ale ak mám depresívneho človeka dostať von a nemám ho „hecovať“, ako to mám urobiť, aby to bolo dobré pre neho a aby išiel von?

Určite nie v štýle: „Však keby si sa viacej snažil, tak by si depresiu nemal!“ Skôr to urobiť formou pozvania: Poď, ideme na bicykel, na prechádzku, poď, idem s tebou, pôjdeme si sadnúť na kávu a budeme tam spolu.

Depresia je ešte stále ako diagnóza podceňovaná. S akými reakciami sa stretávaš u ľudí, keď sa o tvojej chorobe dozvedia?

Dnes sa už nezvyknem stretávať s nejakou negatívnou reakciou. Naopak, dosť často sa mi stáva, keď už o tom niekomu poviem – no nehovorím to bežne, len keď cítim, že o tom môžem niekomu povedať – , že mi ten človek povie, že buď on alebo jeho veľmi dobrý priateľ tiež trpí depresiou. Určite sa to za tých šestnásť rokov dosť zmenilo, lebo predtým to bolo oveľa viac tabu ako dnes. Človek málokedy stretol niekoho, kto trpel depresiou. Určite boli ľudia, ktorí trpeli depresiami, ale vôbec sa o tom nehovorilo. Za tie roky vidím posun tak v svetskom prostredí, ako aj v Cirkvi. No nahnevá ma, ak mám nejaký somatický problém, a lekári to zvalia na psychiku. To sa mi stáva ešte aj teraz. Niekedy si človeka lekári zaškatuľkujú: si psychiatrický pacient, tak nemôžeš mať žiadnu inú diagnózu.

Nemala si niekedy problém hovoriť otvorene o tom, čo ti je? Či už v práci alebo pri tvojej aktívnej službe v Cirkvi? Nebol to blok, čo bude, keď to povieš?

V prvých rokoch určite, mala som kvôli tomu pocit odsúdenia. No asi posledné dva roky vnímam už veľkú slobodu o tom hovoriť. Mám na to aj viac príležitostí, napríklad v rôznych diskusiách. Naposledy, keď som o tom hovorila v televízii, som cítila veľkú slobodu. Uvedomovala som si, že ja nie som depresia. Predtým som seba stotožňovala s depresiou, preto som, samozrejme, každú negatívnu reakciu na depresiu vnímala ako útok na seba. Prijala som, že depresia je choroba, ktorú mám, je mojou súčasťou, ale nie som to ja. V tejto slobode vnímam aj poslanie o tom hovoriť. Je to môj sen, aby sme sa nebáli o tom hovoriť, obzvlášť v Cirkvi, kde je okolo toho ešte najviac tabu. Potrebujeme sa aj v Cirkvi pohnúť v tejto oblasti.

Keď sme sa dotkli tej Cirkvi: automaticky sa predpokladá, že človek, ktorý je veriaci, nemôže mať depresiu. Musí byť predsa šťastný z toho, ako prežíva svoju vieru. Čo s takýmto pohľadom?

Nemôže mať veriaci človek cukrovku? Nemôže mať veriaci človek rakovinu? Ak budeme féroví a pozrieme sa na to, že je to ochorenie, ktoré je v klasifikácii chorôb definované ako každé iné ochorenie, tak musí byť jasné, že ak mám depresiu, je to to isté, ako keby som mala cukrovku. Takisto potrebujem liečbu a potrebujem diagnóze prispôsobiť svoj život. Nie je to moje zlyhanie a moja vina. Áno, môže sa stať, že niekedy je životný štýl spúšťačom depresie, ale stále je to choroba. Veľmi dôležité je to tak prijať.

Osobne nemám veľmi rada myšlienku „smutný svätý – žiadny svätý“. Rozmeníme si to na drobné: emócie samy osebe nie sú hriechom. Môžem prežívať negatívnu emóciu, no neznamená to, že som menej svätá, ako ten, ktorý prežíva len pozitívne emócie. A potom je tu ešte druhý rozmer: často prežívam radosť uprostred hlbokej depresie. Vnímam v tom dva rozmery. Šťastie je to, že mi niekto niečo pekné povedal, dostala som darček, mala som pekný deň a podobne. Radosť je však niečo, čo je darom od Boha, niečo, čo prežívame hlboko vo svojom vnútri. Je to tak hlboko, že tam nesiaha ani depresia. Jedna vec je, kam siaha depresia, no v zdravom jadre je stále radosť, ktorá vytvára vzťah s Bohom. Človek teda môže prežívať radosť, aj keď má depresie, aj keď sa to nemusí prejavovať veľkým smiechom a nejakou bujarou radosťou. Je to tichá radosť, ktorá je podľa mňa darom od Pána. Ak by som to mala pomenovať vo všeobecnosti, myslím si, že prežívam radostný život napriek tomu, že stále trpím depresiou.

To sa dá asi ťažko pochopiť. Tomu najlepšie rozumieš ty, ako aj tí, ktorí takto zažívajú radosť a zároveň žijú život viery…

Áno. Aj medzi veriacimi ľuďmi totiž ešte koluje klišé: „Však nebuď smutná, usmej sa, lebo Pán Boh ťa má rád.“ Ja viem, že Boh ma má rád. Ba dokonca aj v stave hlbokej depresie. A hoci treba povedať aj to, že v depresii sa naozaj ťažko prežíva duchovný život, ťažko sa modlí. Boh to vidí a cení si aj tú najmenšiu snahu a ochotu.

Dokážeš tieto svoje skúsenosti z depresie, z prežívania viery a života s ňou preniesť do svojich textov ako redaktorka?

Snažím sa o to. Napísala som niekoľko textov o depresii. A posledný rok aj vediem rubriku Viera a duša, kde prepájam poznatky z oblasti psychológie a viery. Je to taká moja srdcovka. Treba dať vedieť, že ak ako veriaci človek trpím nejakou psychickou záťažou, je to v poriadku a takisto potrebujem k tomu pomoc. Nie je to hanba.

Si slobodná, bývaš sama. Nie je to riziko pri tvojej diagnóze?

Je, najmä v ťažkých chvíľach depresie. Nie je to len mojou zásluhou, ale učím sa pozitívne uchopiť samotu. Učím sa v tomto celom vedieť obrátiť sa aj na ľudí, ktorí sú mi blízko. Zároveň sa učím mať mechanizmy, ako to zvládnuť sama. No viem, že aj vo chvíľach ťažkých depresívnych atakov je Boh ten, ktorý mi je najbližšie. Aj keď vôbec nemusím cítiť jeho prítomnosť, aj keď vôbec nemusím cítiť, ako som milovaná, ale naozaj je toto miesto, kde mi je Boh blízko.

Bez zázemia a pevného prijímajúceho okruhu by to zrejme nešlo. Ako dávaš echo okoliu o potrebe pomoci či podpory? Vieš to tak priamo pomenovať?

Niekedy to pomenujem priamo, niekedy nepriamo. Mne sa napríklad v depresívnej fáze ťažko telefonuje. Väčšinou je to o tom, že niekomu blízkemu napíšem a potom sa s tým človekom stretnem. Zároveň tí ľudia, ktorí ma už roky poznajú, už ma aj vedia akoby „čítať“, kedy je zle, kedy ich potrebujem.

Pre mnohých je nepredstaviteľné mať pevnú vieru, aktívnu službu v Cirkvi, zaujímavú prácu, duchovné sprevádzanie a zároveň mať depresiu. Pomohla ti depresia inak sa dívať na svoju vieru, na vzťah s Bohom?

Viem, že vyznie paradoxne to, čo teraz poviem, ale depresia mi zmenila život. A teraz to nemyslím v tom negatívnom význame slova, ale v pozitívnom. A práve v prvých depresívnych epizódach, to som mala šestnásť rokov, nastali momenty, keď som sa začala modliť preto, lebo chcem, nie preto, že musím. To boli prvé úprimné modlitby a výkriky k Bohu: „Ok, neviem, čo mám robiť so sebou, som tu sama, cítim sa opustená, ale viem, že ty si tu.“ Môže byť človek, ktorý trpí cukrovkou alebo astmou, dobrý vo svojej práci a mať ju rád? Môže. Samozrejme, musí si dávať väčší pozor. Nemôže fungovať ako zdraví ľudia. Potrebuje prijímať liečbu a rešpektovať svoje limity. Toto mi veľmi dlho trvalo, kým som to akceptovala. Musela som prijať fakt, že ak nebudem ohľaduplná voči svojmu stavu, ak nebudem mať napríklad dostatok spánku a oddychu, nebudem môcť ani pracovať, ani slúžiť.

Depresia mi pomohla zatiahnuť na hlbinu. Keď je človek akoby „vypnutý“ od vonkajších vplyvov, je veľmi „zapnutý“ do svojho vnútra. To môže viesť aj k sebaľútosti alebo k rýpaniu sa v sebe samom, čo sa veľmi často stáva. Môže to však viesť aj k tomu, že človek sa viac ponára do seba a nachádza pravdu o tom, že je chrámom Ducha Svätého a objavuje hĺbku toho, čo to znamená. Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré. A to platí aj o depresii.

Depresia mi pomohla zatiahnuť na hlbinu.

Môže byť teda depresívny človek svätý?

Som presvedčená, že áno. Depresia sa môže stať cestou svätosti rovnako, ako každé utrpenie, ktoré zažívame a učíme sa s ním kráčať. Ak robíme, čo vieme, a zároveň to odovzdávame do Božích rúk, to je cesta k svätosti.

Minule som počula takúto myšlienku: ak máme nejaký zdravotný problém, tak naším pokáním nie je robiť nejaké ťažké kajúce cvičenia, ale prijímať liečbu, starať sa o seba a prijať chorobu. Som rada, že môžem hovoriť a ukazovať aj veriacim ľuďom, že je v poriadku mať chorobu – a áno, aj psychickú. Je v poriadku chodiť k psychológovi či k psychiatrovi, byť v nemocnici, je v poriadku nemať sa dobre. Depresia a antidepresíva nie sú koniec sveta. Nič to totiž nehovorí o tom, že by sme neboli svätí alebo že by sme boli horší.