Cirkev na ceste k väčšej transparentnosti

V júni 1998 pápež Ján Pavol II. navštívil po tretíkrát Rakúsko. Sedemdesiatosemročný pontifik, zhrbený a opierajúci sa o palicu, sa počas troch dní zo všetkých síl usiloval povzbudiť katolíkov malého národa pod Alpami, ktorí sa v poslednom desaťročí druhého tisícročia vo veľkom začali odhlasovať z príslušnosti k Cirkvi. Hnutie Wir sind Kirche od roku 1995 podporili státisíce signatárov. Svoju agendu toto hnutie rozšírilo aj do ďalších krajín s požiadavkami: zdobrovoľniť kňazský celibát, dovoliť svätiť aj ženy a dať väčší priestor laikom v Cirkvi.

Okrem toho, dva mesiace pred návštevou pápež odvolal z funkcie viedenského arcibiskupa a pozbavil všetkých cirkevných práv a povinností kardinála Hansa Hermana Groëra pre viacnásobné obvinenia zo sexuálneho zneužívania mladých chlapcov. „Neopúšťajte stádo Krista, Dobrého pastiera! Neodchádzajte z Cirkvi! Radšej do nej vstúpte,“ volal Svätý Otec v salzburskej katedrále. Na stretnutí s Rakúskou biskupskou konferenciou zase zdôraznil: „Cirkev sa v našej dobe stále viac a viac snaží stať ‚domom zo skla‘, transparentným a dôveryhodným. A to treba privítať.“ Túto citáciu, pochádzajúcu z úst svätca, si treba pamätať a opakovať si ju. Predznačil ňou cestu pre svojich nástupcov a pre Cirkev tretieho tisícročia, ktorá túto požiadavku bolestivo pocítila po zverejnení sexuálnych škandálov v Bostonskej arcidiecéze v roku 2002 a následných mediálnych vlnách v USA i po celom svete.

Dom zo skla i z tehál

Slová o „dome zo skla“ Ján Pavol II. povedal pri charakterizovaní druhého nebezpečenstva pri vedení dialógu v Cirkvi a o Cirkvi, pričom pokračoval: „Avšak každý dom má osobitné izby, ktoré od začiatku nie sú otvorené pre všetkých hostí, preto aj dialóg v cirkevnej rodine môže a má mať miestnosti na rozhovory za zatvorenými dverami. Toto nemá nič spoločné s utajovaním, ale so vzájomným rešpektom v prospech skúmania danej otázky. Úspech dialógu je totiž ohrozený, ak sa odohráva pred nedostatočne kvalifikovaným či nepripraveným publikom a s využívaním nie vždy nestranných masmédií. Unáhlená alebo neprimeraná pozornosť verejnosti môže vážne narušiť proces ináč sľubne sa vyvíjajúceho dialógu.“

Svätý pápež teda pripomenul potrebu budovania Cirkvi ako „domu zo skla“ len preto, aby ešte viac zdôraznil potrebu mať v tomto dome „izby z tehál“.

Transparentnosť bez limitov škodí nielen vonkajšiemu imidžu Cirkvi, no omnoho viac dotknutým osobám či verejnosti, škodí aj z pohľadu hľadania riešení daných tém a spoločného dobra ako takého.

Transparentnosť bez limitov škodí nielen vonkajšiemu imidžu Cirkvi, no omnoho viac dotknutým osobám či verejnosti, škodí aj z pohľadu hľadania riešení daných tém a spoločného dobra ako takého. Nenáležité odhalenia môžu ublížiť tým, ktorých odhalia, i tým, ktorí sa dívajú. Prečo požiadavku radikálnej transparentnosti kladú na Cirkev neraz tí istí aktéri, ktorí sa v občianskej sfére bijú za práva na súkromie a prehrešky proti GDPR sú schopní hnať na súdy?

Na druhej strane, vo svete digitálnych technológií, keď údaje o nás kolujú po kábloch, harddiskoch, serveroch a obrazovkách – pričom sa stávajú najvýznamnejším tovarom, na ktorý veľké firmy vynakladajú ohromné finančné prostriedky a štáty sa snažia k týmto údajom dostávať prispôsobovaním zákonov v záujme národných bezpečností (takže napokon bežný používateľ nemá potuchy, kto a čo všetko kde všade o ňom vie) –, nie je v tomto svete potrebné ešte hlasnejšie volanie Cirkvi po obhajobe tajomstva spovedného, úradného i osobného, teda po potrebe „netransparentnosti“?

Transparentnosť na Synode

O dialógu, jeho formách, pozitívach i rizikách pápež Ján Pavol II. nehovoril rakúskym biskupom náhodou. Reagoval totiž na vtedajšiu iniciatívu miestnej cirkvi Dialog für Österreich, ktorú možno v mnohých rysoch prirovnať k súčasnej nemeckej Synodaler Weg. Kým sa obe vnútronárodné cirkevné aktivity popri pozitívnych prístupoch nevyhli mnohým proticirkevným kontroverziám, Synoda 2021 – 2024 vyhlásená pápežom Františkom chce otvorený dialóg Cirkvi na celom svete podnietiť, usmerňovať i zastrešiť. Požiadavka transparentnosti v nej patrí medzi kľúčové výzvy „spoločného kráčania“ Cirkvi do budúcnosti.

Reflektovali to aj členovia synodálnych spoločenstiev diecéznej fázy Synody na Slovensku, prebiehajúcej do augusta minulého roka. Do výstupných dokumentov sa téma explicitne dostala v Košickej eparchii, Spišskej diecéze, Banskobystrickej diecéze a Trnavskej arcidiecéze, ktorá jej venovala zo všetkých najviac pozornosti. Celoslovenská záverečná syntéza sa o transparentnosti zmieňuje pri dôraze na vzájomnú komunikáciu, ktorú obmedzujú „aj vonkajšie prekážky, ako negatívna skúsenosť s cirkevnou autoritou, nesprávne chápanie moci, netransparentnosť, neinformovanosť, priepasť medzi kňazmi a laikmi, klerikalizmus, komunikácia formou príkazov a zastrašovania, komunikačná nezrozumiteľnosť a odtrhnutosť od reality života“ (16).

Rovnako sa transparentnosť vyžaduje pri hlbšom chápaní a realizovaní spoluzodpovednosti a spoluúčasti veriacich: „K jej posilneniu prispieva aj transparentnosť fungovania farností (napr. písaním a zverejňovaním zápisníc zo zasadaní poradných orgánov) či informovanosť o existujúcich štruktúrach a službách v Cirkvi (farské a diecézne rady…)“ (28).

Transparentnosť sa vyžaduje pri hlbšom chápaní a realizovaní spoluzodpovednosti a spoluúčasti veriacich.

Spomedzi iných národných syntéz napríklad česká a americká kladú na transparentnosť omnoho väčší dôraz než slovenská. Na základe národných syntéz Generálny sekretariát Synody biskupov pripravil Pracovný dokument pre kontinentálnu etapu, v ktorom sa uvádza: „V rôznych častiach sveta považujú transparentnosť za základnú prax autenticky synodálnej Cirkvi, ku ktorej máme na tejto ceste smerovať: ‚Katolícka cirkev sa musí stať otvorenejšou a transparentnejšou: všetko sa robí v tajnosti. Agenda a zápisnice farskej rady sa nikdy nezverejňujú, nediskutuje sa ani o rozhodnutiach ekonomickej rady a rozpočty nie sú verejné’… Transparentnosť povedie k skutočnej zodpovednosti za všetky rozhodovacie procesy, ako aj za kritériá používané pri rozlišovaní. Štýl riadenia zakotvený v synodálnom spôsobe konania vzbudí dôveru a dôveryhodnosť“ (79).

Napokon, pripomeňme aj slovenský príspevok na Kontinentálnej synodálnej diskusii v Prahe, kde naša delegátka uviedla, že napätie v Cirkvi plynie aj z „netransparentnosti procesov“.

Cirkev nesmie vykonávať svoju činnosť podliezajúc normy kvality vlastné štátnemu výkonu spravodlivosti, ak nechce čeliť kritike, že má menejcenný zákonný systém.

To, ako sa téma bude rozvíjať v ďalších dokumentoch a etapách Synody, môžeme postupne pozorovať. Bude ju potrebné konkrétnejšie zadefinovať a špecifikovať jej aplikovanie v rôznych sférach cirkevného života: menovanie do funkcií; procesy riadenia, prijímania a vykonávania rozhodnutí; procedúry riešenia sexuálneho zneužívania; zverejňovanie finančných tokov (príjmov a výdavkov); informovanosť o zasadaniach diecéznych či farských rád a podobne.

Kardinál Reinhard Marx sa vo svojom príspevku Transparentnosť ako spoločenstvo veriacich na sympóziu Ochrana mladistvých v Cirkvi vo februári 2019 pokúsil pomenovať najdôležitejšie úlohy, zvlášť k téme sexuálneho zneužívania: zadefinovanie cieľa a hraníc pápežského tajomstva; stanovenie transparentných procedurálnych noriem v cirkevno-právnych procesoch; zverejňovanie počtu prípadov i príbuzných informácií do tej miery, ako to dovoľujú civilné zákony; zverejňovanie súdnych spisov. Vtedajší prezident Nemeckej biskupskej konferencie zdôraznil: „Cirkev nesmie vykonávať svoju činnosť podliezajúc normy kvality vlastné štátnemu výkonu spravodlivosti, ak nechce čeliť kritike, že má menejcenný zákonný systém.“

Búranie múrov na Slovensku

Okrem potrebného zadefinovania, ktoré do značnej miery už existuje, bude dôležitejšie nastaviť motivácie a stratégie, ako požiadavky transparentnosti na rôznych úrovniach uvádzať do cirkevnej praxe. Nemožno povedať, že by sa pozitívne kroky v tomto smere ešte neurobili. Mnohé však na svoju realizáciu ešte len čakajú. Ich protagonistami nemôže byť nikto iný než samotní kňazi, počnúc biskupmi a biskupskými kúriami, končiac bežnými farármi na odľahlých dedinách. Výkričníkov z našich reálií je neúrekom.

Jeden kňaz si napríklad položil otázku o dôveryhodnosti výsledkov hlasovania do diecéznej presbyterskej rady. Zo strany biskupského úradu boli zverejnené len mená, ktoré prešli do druhého kola, a napokon mená, ktoré boli zvolené. Informácie o tom, kto bol členom volebnej komisie a spočítaval hlasy či koľko hlasov dostali jednotliví kandidáti pri oboch voľbách, ostali neznáme (por. Kódex kánonického práva, kán. 173). Keď sa na to spýtal jedného zo staronových členov presbyterskej rady, odpoveďou mu bol len úsmev a poznámka, že by chcel príliš veľa a že má byť spokojný, že hlasovanie vôbec bolo, veď pred pár rokmi boli tieto procesy viac direktívne a menej transparentné.

Je dôležité nastaviť motivácie a stratégie, ako požiadavky transparentnosti na rôznych úrovniach uvádzať do cirkevnej praxe.

Iný kňaz po preložení do novej farnosti na konci kalendárneho roka zverejnil príjmy a výdavky, za čo si vyslúžil nepríjemný telefonát od miestneho dekana s tým, že v danom meste sa o podrobných finančných štatistikách veriaci neinformujú. Len na okraj, farári boli povinní zodpovedať sa v ekonomických záležitostiach iba biskupovi do roku 1983. Odvtedy majú o správe časných dobier informovať aj veriacich (Kódex kánonického práva, kán. 1287 § 2).

Do tretice, nový farský administrátor sa u starších skúsenejších kolegov pýtal na spôsob, ako voliť farskú ekonomickú a pastoračnú radu. Odporúčania dostal všelijaké („ja by som to urobil tak“, „musíš to urobiť šikovne“, „sprav tak, ako to vyhovuje tebe“, „prispôsob to“…), no nikto ho nenabádal držať sa požiadaviek cirkevného práva či partikulárnych noriem. Akoby tieto orgány bolo treba mať len navonok, ale nech kňazovi nekomplikujú život.

Zlepšenie osobnej angažovanosti veriacich v Cirkvi je nevyhnutne závislé od zvýšenej inštitucionálnej transparentnosti.

V pozadí takýchto prístupov je samozvané autoritárstvo „tých hore“ a ich bazálna nedôvera voči „tým dole“, čo je v našich cirkevných pomeroch jedným z prejavov zhubného klerikalizmu. Možno práve tu treba začať na ceste k transparentnejšej Cirkvi – obnoviť medzi kňazmi rešpektovanie cirkevných noriem a zároveň raz navždy zanechať ilúziu, že viac relevantných informácií o „tých hore“ znižuje dôveru voči nim u „tých dole“. Odborné štúdie ukazujú presný opak.

Napríklad profesor na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme Cristian M. Ovando v článku o transparentnosti v Cirkvi (What kind of transparency for the Church? Proposing operational transparency for processes, solutions and decisions in the Catholic Church, 2020) presvedčivo obhajuje tézu, podľa ktorej zlepšenie osobnej angažovanosti veriacich v Cirkvi je nevyhnutne závislé od zvýšenej inštitucionálnej transparentnosti. Na to je potrebná vzájomná dôvera, informovanosť i otvorená – teda aj kritická – komunikácia.

V onom príhovore Ján Pavol II. rakúskych biskupov varoval aj pred prvým nebezpečenstvom dialógu, ktorým je predpojatý nárok na pravdu z pozície moci: „Sú to tie prípady, keď strany pri rozhovore nevedie snaha porozumieť tomu druhému, ale nárokujú si celú oblasť rozhovoru len pre seba… Medzi účastníkov rozhovoru je tak vztýčený studený múr, oddeľujúci svety uzavreté do seba. Požiadavky, hrozby a príkazy nahradzujú úprimné spoločné hľadanie.“

Takéto „studené múry“ treba búrať, potrebné „izby z tehál“ zachovať i očisťovať a Cirkev naďalej budovať ako „dom zo skla“.

Článok je súčasťou projektu portálu nm.sk Pochopiť a žiť synodalitu.