Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Dňa 26. decembra sa začal premietať film Exorcista a rozpútalo sa peklo,“ zhrnul udalosti okolo premiéry kultového hororu v roku 1973 americký týždenník Newsweek.
Premiéra Exorcistu bola v Amerike veľkou kultúrnou udalosťou. Ľudia v decembrovej zime čakali na premietanie filmu v dlhých radoch, niektorí naň chodili dokonca aj viackrát.
Americké publikum, ktoré si pod nálepkou „horor“ v tej dobe predstavovalo najmä naivné príbehy o rôznych monštrách, na v tej dobe inovátorský námet posadnutia reagovalo veľmi silno – medzi divákmi boli zaznamenané prípady straty vedomia či nevoľnosti, niekoľko kín si dokonca pred premietaním zabezpečilo rýchlu linku na záchranárov.
Predlohou Exorcistu bola kniha Williama Petra Blattyho, ktorý napísal aj filmový scenár. Tento muž bol hlboko veriacim katolíkom a netajil sa svojím presvedčením, že Exorcista podľa neho dokáže v ľuďoch opätovne prebudiť záujem o katolícku vieru.
Predtým, ako napísal Exorcistu, bol Blatty humoristom. Blízkosť humoru a hororu je prirodzená – oba žánre narúšajú spoločenské tabu s cieľom vyvolať u diváka silnú emocionálnu reakciu.
Réžie sa chopil William Friedkin, čo je vzhľadom na kultúrny kontext začiatku sedemdesiatych rokov pozoruhodné. Friedkin bol v tom čase už ovenčený Oscarom, a preto si mohol dovoliť pracovať na prakticky akomkoľvek námete.
On si však vybral príbeh o dievčati menom Regan, ktoré sa po zdanlivo nevinnom zahrávaní sa s okultnom stane obeťou posadnutia démonom menom Pazuzu. Začne prejavovať symptómy fyzickej a mentálnej choroby a herečka Chris, jej matka, ju začne vodiť k všelijakým doktorom, pričom každý z nich má svoju teóriu o pôvode zvláštneho správania.
Séria hrozných zážitkov napokon Chris dovedie k otcovi Karrasovi, katolíckemu kňazovi a psychológovi, ktorého sa opýta na rituál exorcizmu. Ten skepticky odpovie, že kvôli niečomu takému by musel cestovať do 16. storočia.
Karras sám prežíva náboženskú krízu a pochybuje o realite toho, čomu sa ako jezuita profesionálne venuje.
Jeho postava je svojím spôsobom esenciou verejnej mienky na konci šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov, ktorá sa prejavovala aj v kultúrnej tvorbe danej doby.
Filmy sa vtedy snažili v prvom rade zachytávať drsnú realitu tak, ako sa javí, bez zachádzania do nejakých príliš fiktívnych námetov (ako vidno na filmoch z generácie tzv. Nového Hollywoodu). Aj preto je také pozoruhodné, že sa Friedkin v tejto dobe pustil do réžie Exorcistu, nadprirodzeného hororu.
Karras sa však postupne predsa len prepracuje k dojmu, že exorcizmus je potrebný, a preto začne spolupracovať s otcom Merrinom, starším kňazom a archeológom (vtedy začne divákovi dávať zmysel zimomriavková, no len ťažko pochopiteľná scéna zo severného Iraku na úplnom začiatku filmu).
Merrin je z úplne iného cesta. Keď sa ho Karras opýta, či si nechce pozrieť psychiatrické záznamy o Regan, lakonicky odpovie: „Prečo?“ Merrin v okamihu rozpozná povahu boja a nasadí v ňom silné zbrane – Karrasa pošle po posvätné rúcha, svätenú vodu a kópiu Rituale Romanum. Na rozdiel od Karrasa Merrin nepochybuje o tom, čo Cirkev vždy učila.
Postava otca Merrina by sa dala chápať aj ako vzor zdravého prístupu, ktorý neignoruje výzvy súčasnosti, no pri ich riešení sa nevzdáva svojich tradícií a základných bodov dvetisícročného učenia.
Scenárista Blatty ako praktizujúci katolík určite sledoval dianie v Katolíckej cirkvi po Druhom vatikánskom koncile, ktorý sa skončil osem rokov pred premiérou Exorcistu, a videl, ako časť Cirkvi zdôrazňuje „relevantné sociálne otázky“ aj na úkor rozprávania o nadprirodzenom.
Jeho postava otca Merrina by sa tak dala chápať aj ako vzor zdravého prístupu, ktorý neignoruje výzvy súčasnosti, no pri ich riešení sa nevzdáva svojich tradícií a základných bodov dvetisícročného učenia.
O tom, nakoľko tieto „cirkevné“ témy zapôsobili na priemerného diváka filmu, ktorý do kina zrejme prišiel najmä s úmyslom užiť si šokujúce scény zobrazujúce posadnutie alebo samotný exorcizmus, by sa dalo polemizovať.
Samotný Blatty bol však presvedčený o tom, že po premiére filmu v New Yorku stúpol dopyt po spovedi. A nie je ťažké si predstaviť ani to, ako pokrokoví katechéti odrazu museli odpovedať na zvedavé otázky týkajúce sa reálnej existencie diabla či obradu, o ktorom si mnoho katolíkov myslelo, že sa už nepoužíva…
Presuňme sa teraz do roku 2023. Exorcista medzitým dostal dve neveľmi podarené pokračovania. Americkí filmári sa však rozhodli túto sériu znovu oživiť a do kín prichádza film The Exorcist: Believer (Vyháňač diabla: Znamenie viery), ktorý rozpráva príbeh odohrávajúci sa niekoľko desaťročí po udalostiach z prvého filmu.
Film však diváci zatiaľ neprijali ktovieako dobre – v ľudovom hlasovaní na ČSFD nezískal ani 50 percent a ani kritici ho neprijímajú vľúdne.
Dokonca ani o tom odpadávaní, vracaní či sanitkách pripravených pred kinami veľa nepočujeme.
Čím to je? Snaha o odpoveď na túto otázku je dôvodom, prečo som tak rozsiahlo písal o pôvodnom Exorcistovi a motívoch viery, ktoré v ňom Blatty rozvinul. Domnievam sa totiž, že za neúspechom súčasného pokračovania je popretie metafyzického fungovania sveta, ktoré bolo predstavené v pôvodnom filme.
Pre naše účely nie je potrebné detailne opisovať dej nového filmu. Postačí povedať, že sa aj v tomto filme objaví motív posadnutia, ktorým trpia dve dievčatá. Podstatné je skôr to, ako sa s posadnutím pokúsia vyrovnať scenáristi tohto filmu.
Americký katolícky komentátor Michael Knowles upozornil na to, že určitá odchýlka od pôvodného filmu je badateľná už na jeho začiatku, keď sú okultné voodoo rituály považované za „krásne požehnanie“.
Čosi, čo by pôvodný Exorcista použil ako vysvetlenie toho, prečo niekto skončil posadnutý, je v tomto filme odrazu niečím, čo má pozitívnu spirituálnu hodnotu. Podotýkam, že v rovnakom univerze. Au.
Nový film pôsobí ako takmer dvojhodinový pokus úzkostlivo sa vyhýbať tomu, aby jeho tvorcov niekto označil za kresťanských, nebodaj katolíckych.
Jeden z týchto filmov sa postavil proti duchu svojej doby a jeho popularita nečakane explodovala. Druhý sa svojej dobe dokonale prispôsobil a diváci ním opovrhujú.
Duchovná sila katolíckych obradov je tu relativizovaná a snaha vyhnať démonov z dievčat sa nakoniec skončí tak (a teraz naozaj nežartujem), že protagonisti zoženú zástupcov rozličných kultúr, ktorí sa démonov pokúsia vyhnať spoločne. Ako keby sa niekto z katedry religionistiky pokúsil napísať Avengers.
Zaujímavé je, že túto nekonzistentnosť s pôvodným filmom nekritizujú len kresťanskí komentátori. Prekáža dokonca aj sekulárnym kritikom, ktorí upozorňujú na to, že rozvoľnenie duchovných pravidiel sveta, v ktorom sa film odohráva, ho robí menej strašidelným (čo pri hororoch obvykle nie je žiaduce).
Na jednej strane tak máme pôvodný film z roku 1973 a na druhej jeho rozpačité pokračovanie, ktoré vzniklo o 50 rokov neskôr.
Jeden z týchto filmov má jasné metafyzické pravidlá s jednoznačne existujúcim dobrom a zlom a napätie pramení z toho, že nevieme, čo ďalšie sa stane v rámci týchto pravidiel. Druhý všetky pravidlá relativizoval a napätie musí budovať „ľakačkami“ a šokujúcimi manifestáciami zla (avšak bez toho, aby ponúkal jasnú odpoveď na to, čo je to dobro, ktoré ho porazí). Úplne podľahol heréze indiferentizmu.
Jeden z týchto filmov sa postavil proti duchu svojej doby a jeho popularita nečakane explodovala. Druhý sa svojej dobe dokonale prispôsobil a diváci ním opovrhujú.
Zrejme je teda naozaj pravda, že najlepším prorokom je ten, kto sa svojej generácii najviac vymyká.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
