Sme pôrodnicou pre nebo. Vnášame viac života do posledných dní

Napriek blízkosti smrti sa tu pacienti cítia byť milovaní. Neoslovujú ich číslom ani názvom diagnózy, na dvere im personál pred vstupom zaklope. Všetko sa robí preto, aby telo bolelo čo najmenej a dni boli čo najplnšie toho, na čom záleží.

Do Hospicu Milosrdných sestier na okraji Trenčína som vchádzala s rešpektom a zvedavosťou, na konci mi už nerobilo problém nazrieť do prázdnej chladničky, kde inak odpočívajú zomrelí pred pohrebom. Aké je teda umieranie v hospici? Podľa riaditeľky hospicu sestry Noemi je kvalitatívne iné ako kdekoľvek inde.

Ste riaditeľkou zariadenia, kde sa umiera. O čom je hospicová starostlivosť?

Keď niekoho prijímame, vieme, že 98 percent klientov nám zomrie. Aj paliatívna medicína má svoje hranice. Ale je tu človek, ktorý má ešte nejaké obdobie života pred sebou a našou úlohou je, aby sme vniesli viac života do jeho dní. Nevieme mu ich už pridať, ale svojou službou vieme život čo najviac spríjemniť a zhodnotiť jemu aj jeho rodine.

Na človeka, ktorého máme pred sebou, sa pozeráme zo všetkých dimenzií, ktoré má. Pýtame sa, čo by mu pomohlo, aby si dokázal ešte plnohodnotne užiť čas, ktorý má. Nevedel by sa tešiť, ak by trpel neznesiteľnými bolesťami.

Ak človeka niečo bolí, nie je schopný myslieť skoro na nič iné, len na to, že to bolí. Je pritom nepríjemný aj agresívny, a to aj k rodine.

Čiže na začiatku sa lekári snažia dostať pod kontrolu jeho bolesť alebo zvracanie, aby to bolo v znesiteľnej miere. Rovnako ak má človek dekubity, treba sa o ne medicínsky postarať. Ako sa mu znižuje fyzické utrpenie, vníma potrebu naplniť aj ostatné svoje potreby – psychické, sociálne, spirituálne.

Svoju službu poskytujú našim pacientom katolícki aj evanjelickí duchovní – záleží od vierovyznania konkrétneho človeka. Ak sa toto všetko podarí, človek žije, užíva si rodinu či už tu, alebo v domácom prostredí službou mobilného hospicu. Vtedy sa cítime naplnení, pretože sme spravili najviac, čo sa dalo.

Prečo je kľúčové práve minimalizovanie bolesti?

Ak človeka niečo bolí, nie je schopný myslieť skoro na nič iné, len na to, že to bolí. Je pritom nepríjemný aj agresívny, a to aj k rodine. Nemyslí na to, že by mal niekomu povedať mám ťa rád.

Ak človeka zachváti fyzická bolesť, ak ho paralyzuje, nie je schopný ničoho. Vie, aké ďalšie potreby ešte má, vie, že chce ešte nejaké veci urobiť, ale v tej bolesti nie je schopný nič iné, len byť nevrlý.

Prax hovorí, že ak sa prejavy bolesti, nepríjemné veci, zvracanie či iné prejavy choroby dostanú pod znesiteľnú kontrolu, človek dokáže ísť do ďalších dimenzií. Dokáže sa rozprávať s rodinou, stretnúť sa, počúvať, čo mu druhí hovoria. Dokáže povedať to, čo nestihol.

Nastupujú veci, ktoré cíti ako potrebné doriešiť v závere života. Vedie vďaka úľave od bolesti plnohodnotný život. I keď zomiera, dokáže prijať prejavy lásky od druhých, oceniť ich prítomnosť a oporu. Nik od neho neuteká preto, že zomiera.

Som presvedčená, že ak by sa mu neposkytla možnosť úľavy od bolesti, ťažko sa takýto ubolený človek prepracuje do uspokojenia ďalších potrieb. Aj na začiatku života je to krásne, vznešené a je tam aj bolesť. To isté je v závere života, ak teda medicína robí to, čo má, ak poskytuje starostlivosť.

To, že niekto vážne ochorie a je vo finále života, je bežné. Ako to celé prebieha od začiatku pobytu v hospici?

Kým prijmeme človeka do starostlivosti, prejde nejaký čas. Zavolá nám bezradný člen rodiny, ktorý je úplne mimo zo všetkého, čo sa deje. Je to pre neho veľmi zložitá situácia.

Na prvý kontakt kladieme veľký dôraz, máme špecializovaného poradcu, ktorý komunikuje s rodinou vo fáze rozhodovania sa, čo urobiť. Zvážia, či stav, v ktorom je umierajúci, zvládne rodina prostredníctvom paliatívnej ambulancie, ktorú máme, alebo či je už čas na mobilný hospic.

Ak vie rodina zabezpečiť ošetrovateľskú starostlivosť doma, vieme aj pomôcť, ale vieme prísť ako multidisciplinárny tím formou mobilného hospicu. Poslednou možnosťou je prijatie k nám do „kamenného hospicu“.

Už v počiatočnom štádiu sa staráme nielen o pacienta, ale aj o celú jeho rodinu. Častokrát sa nám zdá, že člen rodiny zomierajúceho potrebuje ešte viac ošetrovania ako pacient samotný. Čiže psychológ, sociálny pracovník, duchovný nemajú v zornom uhle len pacienta, ale aj príbuzného.

Čo rozhoduje o forme hospicovej starostlivosti?

Stav pacienta a rodiny. Práve preto je dôležité, aby náš tím od počiatku hospicovej starostlivosti vstúpil do vzťahu s pacientom a jeho rodinou. Začína sa to ešte počas liečby, keď je reálna nádej na to, že sa pacient uzdraví, hoci už má nejaké ťažkosti.

Tu je to na múdrosti ošetrujúceho lekára, aby dal pacientovi informáciu o paliatologičke v okolí Trenčína, ktorou je MUDr. Dohňanská. Stačí, aby mal sprievodné ťažkosti, či už depresie, ťažkú situáciu, zvracanie, bolesti. Takto už na začiatku môže pacient a jeho rodina vidieť, že im chceme pomôcť. Tu teda postačuje paliatívna ambulancia.

Ak už pacient príde do stavu, že liečba nezaberie a prejde sa na inú formu, vďaka vzťahu s pacientom a jeho rodinou im môžeme ponúknuť ošetrovateľskú činnosť doma. Vtedy prichádzame do rodiny s celou odbornou a multidisciplinárnou zložkou. Rodina sa môže s nami prestriedať, vizity robíme my, pomáhame s ošetrovaním.

Členom rodiny ukážeme a naučíme ich, čo treba. Keď sú v rodine deti – ale niekedy aj pri dospelých –, zvažujeme psychologický zásah. Sociálny pracovník pomáha v jeho odbore, rovnako ako duchovný.

Lekár chodí často, sestry podľa potreby pacienta a rodiny. Pre nás je radosťou sprevádzať zomierajúceho v kruhu rodiny doma, v jeho prostredí, ktoré pozná a cíti sa tam bezpečne.

Vždy to tak však nejde… Čo v takom prípade?

Stáva sa, že rodina sa niekedy nedokáže, či už od začiatku, alebo po čase, postarať o svojho blízkeho. Niekedy je to z pochopiteľných ľudských dôvodov – majú rodinu, ktorej chod potrebujú zabezpečiť, musia chodiť do práce, nevedia zabezpečiť na ten čas k chorému niekoho iného.

Preto im ponúkame už hneď alebo po čase starostlivosti doma, keď už nevládzu, možnosť prijať ich drahého k nám do hospicu. Je to síce ústavné zdravotnícke zariadenie, ale snažíme sa vytvoriť aj zariadením či prístupom takú klímu, aby sa pacient a jeho rodina cítili čo najviac ako doma, aby to bol pre nich druhý domov.

Vytvárame také podmienky, aby rodina mohla byť s chorým 24 hodín denne každý deň v týždni. Máme priestory, kde môžeme ubytovať príbuzného, ktorý chce byť stále naporúdzi. Pokladáme to za veľký bonus, ak tu naozaj niektorí z príbuzných môžu byť často alebo aj stále. Pre pacienta je totiž najlepšie, ak má pri sebe niekoho blízkeho. Náš tím sa stará o všetko odborné, ale rodina je rodina.

V čom je lepšia smrť v hospici ako v nemocnici?

Úlohou lôžok v nemocnici je niečo iné. Ak tam nie je paliatívne oddelenie, iné oddelenia sú zamerané na akútnu starostlivosť. Teraz sú poddimenzované aj personálne, preto nemajú časový priestor na to, aby boli s človekom, keď zomiera.

Neviem posúdiť, do akej miery cítiť absenciu personálu a ako až je vyčerpaný, ale zo spätnej väzby od pacientov, ktorých prijímame, vieme, že ľudia, ktorí tam zomierajú, zomierajú sami.

Častokrát trpia neznesiteľnými bolesťami. V nemocniciach je stále nedostatok paliatológov, ktorí by vedeli nastaviť liečbu bolesti. Ak ide napríklad o onkologické ochorenie, ktoré je v posledných fázach veľmi bolestivé, pacient z nemocnice nemá ošetrenú bolesť.

Lekár ho prepúšťa s nejakou tabletkou, ale bolesti sa mu doma stupňujú. Blízki mu nepomôžu, a ak ho zoberie rýchla zdravotná pomoc, v nemocnici mu bolesť nevedia až tak kvalitne ošetriť.

Každá oblasť medicíny sa totiž venuje niečomu inému, paliatívna práve tomu, aby pacient netrpel neznesiteľnými bolesťami. Stará sa o to, aby pacient vedel zvládnuť všetky sprievodné javy nevyliečiteľného ochorenia, zvlášť v závere života.

Človeka neoberá o dôstojnosť to, že je nevyliečiteľne chorý. Ani to, že vďaka chorobe a jej symptómom reaguje tak, ako reaguje.

Ďalšia vec je dôstojnosť pacienta. Chcem veriť, že je to len nedostatkom personálu, ale veľké percento pacientov prichádzajúcich z nemocnice k nám hovorí, že sa tam necítili dôstojne. Práve to im chceme dať.

Človeka predsa neoberá o dôstojnosť to, že je nevyliečiteľne chorý. Ani to, že vďaka chorobe a jej príznakom reaguje tak, ako reaguje. Prístup personálu by mal byť taký, že vidí pred sebou človeka.

Predstavme si, že teraz som ja vaším klientom v závere života. Čo by bolo iné na vašom správaní?

Náš postoj a práca vyplývajú z filozofie hospicu. Sú tam tri pravidlá – aby človek netrpel neznesiteľnou bolesťou, aby cítil, že má svoju dôstojnosť a aby nebol v závere života sám.

Nie je len nejakým číslom alebo diagnózou. U nás ho oslovujeme menom, klopeme mu na dvere. Hovoríme mu, kto k nemu prichádza, čo s ním ide robiť. Chceme, aby sa človek cítil ako človek. Ako vzácny.

Takýto človek ide do niečoho, kde ešte nebol. Smrť je neznáma pre každého, preto je v závere života dôležitá aj prítomnosť niekoho blízkeho. Ak tam nie je nikto blízky – stane sa, že pacient napríklad nemá rodinu – zastupuje ju u nás personál.

Vybuduje si s týmto človekom počas dní, kým u nás je, vzťah. Stáva sa pre neho blízkym, aby sa pacient cítil pri nás bezpečne, čo vytvárame aj odborným prístupom. Človek u nás vie, že je v dobrých rukách a tím robí pre neho všetko, čo sa dá. Aj tou ľudskosťou.

Ak sa ľudia niekedy rozhodujú ukončiť svoj život eutanáziou, je to hlavne preto, že trpia neznesiteľnou bolesťou a cítia sa osamotení, boja sa byť sami s tým, čo si nesú.

Nie je prirodzené, ak človek chce zomrieť. Paliatíva vie človeku poskytnúť dôvod chcieť žiť a dožiť dôstojne. Vie ho pripraviť na prechod do večnosti, každého podľa jeho viery alebo toho, ako to v sebe má.

Úprimne: som človek, ktorého po troch dňoch v posteli „žerú mrle“. Čo sa vlastne v hospici dá počas čakania na smrť robiť?

Už samotná izba je taká, ako je doma. Ak si predstavíte izbu u seba doma, čo tam určite je? Je tam televízor? V našej izbe je tiež, pacient si môže zvoliť program, ktorý má rád. Máme veľkú skupinu dobrovoľníkov, ktorí denne prichádzajú za pacientom práve preto, aby nebol sám.

Porozprávajú sa spolu, ak sa chce pacient modliť, tak sa s ním pomodlia alebo mu niečo prečítajú. Dobrovoľníci sú nám pomocou, ak nie je možné, aby tu bola pacientova rodina, deti, susedky…

Keď chce ísť niekto v lete na slnko, môže – to majú naši pacienti veľmi radi, hlavne ak predtým boli zavretí niekoľko mesiacov v nemocnici. Dobrovoľník ich zoberie von aj s posteľou po konzultácii s odborným tímom. Je tam záhrada plná kvetov, o ktorú sa dobrovoľníci starajú.

Mnohí z nich majú radi zvieratá. Snažíme sa zapájať do projektov, aby sme získali peniaze na hipoterapiu alebo kanisterapiu. Klienti sa na to tešia celý týždeň, pýtajú sa, kedy už prídu koníky.

Žasneme, aký je kontakt medzi chorým človekom a koníkom. Bola som prekvapená, keď si raz kôň veľmi jemne položil hlavu na človeka na posteli, presne tam, kde mal nádor.

Takže to tu celkom žije…

Snažíme sa im vyplniť čas, kým ešte vnímajú. Sú tu tiež sväté omše, kto chce – veriaci či neveriaci – môžeme ho aj s posteľou vyviezť do ekumenickej miestnosti. Pre niekoho je to sviatosť a plnohodnotný čas, pre niekoho tradícia z detstva alebo spoločenská udalosť.

Prednedávnom pripravili dobrovoľníci kultúrny program, jedna skupinka spievala a s ňou celý hospic, recitovali sa básničky. Mali sme pacientku, ktorá bola súčasťou umeleckého telesa, ktorého členovia ju chceli navštíviť a ešte si s ňou zaspievať. Znovu si to užili všetci, ktorí vládali.

Bola tu tiež pani, ktorá vášnivo háčkovala. Keď sa bolesť dostane na znesiteľnú mieru, ľudia u nás sa vrátia k tomu, čo robili predtým. Takže sa aj štrikuje, robia sa ručné práce. Mali sme tu aj kameramana. Ten si veľmi užíval pozorovanie koní, hoci už bol na vozíčku.

Raz po hipoterapii sa mu pohoršilo, do rána bol mŕtvy. Pre mňa však bolo nádherné, že do posledných hodín, ktoré mal, si užil všetko do konca, život ho napĺňal.

Ste zariadenie založené rehoľou. Čo to znamená pre pacientov?

Vnímali sme, že zomierajúci trpia bez pomoci a našou charizmou je hľadať volanie doby ako Božiu vôľu pre našu prácu. Preto sme do toho šli. Verím, že Boh miluje človeka a túži po tom, aby ho aj človek miloval.

Veľmi chceme, aby zomierajúci človek a jeho rodina od nás cítili, že sú milovaní a je o nich postarané.

Ak my ako tím a rehoľa prežívame lásku, ktorú dostávame od nebeského Otca, napĺňame sa ňou, a keď prichádzame k chorému človeku, vieme mu z toho dávať. Ak mu dáme zažiť krásu, dobrotu, nehu, bude sa cítiť bezpečne aj vďaka profesionálnemu prístupu tímu.

Veľmi chceme, aby zomierajúci človek a jeho rodina od nás cítili, že sú milovaní a je o nich postarané. Aj keď sa niekedy cítia Bohom zabudnutí, pretože sa neuzdravili. Cez nás môžu znovu zažiť, že to tak nie je, že Boh je tu a má ich rád.

Usilujeme sa teda byť predĺženou rukou Boha, ktorý je nežný, starostlivý. To, čo robíme, je tak vnútorne napĺňajúce, že smrť, ktorá je tu na dennom poriadku, neprežívame ako zlyhanie alebo dôvod na frustráciu.

Práve to je neuveriteľné: smrť je medzi týmito stenami istotou a Vy sa stále usmievate…

Ak sa paliatíva prežíva tak, ako sa prežívať má, je to niečo krásne. Vnímam to takto – keď sa rodí život, je to krásne. A aj keď sa zomiera, môže to byť krásne! Ozajstná paliatíva vie urobiť aj záver života krásnym a to je úžasné.

Paliatíva je odvodená od slova palium, čo je ochrana, plášť. Je to teda starostlivosť chrániaca pred všetkými symptómami, ktoré prináša ochorenie a záver života.

Jedna naša rehoľná sestra tu bola na začiatku primárkou. Hovorila, že hospic je akoby pôrodnica pre nebo. Tiež sa tu rodíš do niečoho neznámeho.

Je to tak ako pri pôrode, keď sa dieťa rodí na svet. Z nejakých istôt ide niekam, kde nevie, čo ho očakáva. Je to krásne a rovnako krásne to môže byť aj v závere. I keď, prirodzene, každý je smutný, keď jeho blízky zomiera.

Foto – Dominik Sepp