Ak má žena métu dieťa za každú cenu, nie každé manželstvo to ustojí

Na Slovensku je 20 % neplodných párov, čo je veľké číslo. Prečo o nich nepočuť?

Možno preto, že v spoločnosti dnes viac počuť o chcenej bezdetnosti. Byť bez detí, aj kvôli hlbokej uhlíkovej stope či iným ekologickým dôvodom, je moderné aj na sociálnych sieťach. Ak sa zdá, že sa o nechcenej bezdetnosti rozpráva menej, je to aj tým, že veľa z týchto párov nechce otvárať problém verejne. Uvedomme si, že je to tá najintímnejšia oblasť manželstva. Týchto manželov to veľmi zasiahlo, nie je jednoduché sa otvoriť a hovoriť o tom, podeliť sa s ostatnými. Chce to však aj trpezlivosť a citlivosť vo vzťahu k takýmto manželom, aby sme ich nezranili.

Sprevádzanie týchto neplodných párov sa začalo vaším vlastným príbehom….

Tému neplodnosti sme začali riešiť pred 19 rokmi. Nejaký čas po svadbe sme zistili, že niekde je problém, keď sa nám nedarí, no nevedeli sme, na koho sa obrátiť, za kým ísť, koho poprosiť o pomoc. Primárne sme to riešili medicínsky, ale túžili sme aj ako veriaci ľudia porozumieť tomu, čo ďalej. Keďže som študovala teológiu a poznala som kňazov, nebála som sa ich osloviť. Prišla som za jedným z nich a pýtala som sa: Čo má pre nás, bezdetných, Cirkev? Ostalo ticho… Postupne sme sa dopracovali k nejakým odborníkom, no pred 15 – 17 rokmi to bol na Slovensku ozaj problém. Nefungovali také metódy ako dnes a ktoré teraz lekári ponúkajú. Ako riešenie nám bola ponúkaná iba asistovaná reprodukcia alebo adopcia.

Prišla som za jedným z kňazov a pýtala som sa: Čo má pre nás, bezdetných, Cirkev? Ostalo ticho…

Bolo to pre vás prijateľné?

Mali sme už s manželom všeličo naštudované, takže keď nám lekár povedal, že asistovaná reprodukcia je jediné medicínske riešenie, odmietli sme s tým, že to nie je pre nás cesta. Na to nás lekár obvinil, že nechceme dieťa, lebo odmietame medicínske riešenie. Pre mňa to bolo veľmi zraňujúce. Chceli sme dieťa, ale nie takouto cestou, za každú cenu. To bola jedna z motivácií, prečo sme začali robiť víkendové stretnutia pre manželské páry. Uvedomovali sme si, že nechceme byť sami v tomto našom probléme. Potrebovali sme spoločenstvo ľudí, ktorí nás pochopia, ktorým nemusíme namáhavo vysvetľovať, čím si prechádzame, pretože je to neprenosná skúsenosť. To nevysvetlíte.

Dostávali ste sa do náročných situácií s ľuďmi okolo seba kvôli svojej bezdetnosti?

Áno. Naši priatelia, ľudia zo spoločenstva, spolužiaci sa stávali rodičmi a my sme ten dar nedostali. Cítili sme sa vylúčení. Zrazu som sa nemohla stretnúť s kamarátkou, musela byť s deťmi. Žili sme akoby v dvoch rozličných svetoch. Ona mala starosti pri deťoch, čo bolo prirodzené, ja som mala iné starosti. Viem, že na nás mysleli v dobrom a chceli nám pomôcť, že nechceli provokovať, ale tie nevyžiadané rady, ktoré sa často dávajú aj v kruhu veriacich, boli veľmi bolestivé. Vypočuli sme si: Veď si popestujte to dieťatko, však sa na vás niečo nalepí. Pomodlili ste sa to a to, boli ste na púti? To všetko sme absolvovali aj bez ich rád. Dospelo to do takého štádia, že sme sa začali cielene izolovať. Prostredie, v ktorom sme sa kedysi cítili komfortne, bolo nechápavé. Hľadali sme sami v sebe, čo ďalej. Museli sme sa naučiť odfiltrovať poznámky okolia aj nevyžiadané rady. Horšie to bolo v rodine. A rovnako sme museli spracovať poznámky o karierizme od ľudí, ktorí do našej situácie nevideli. Trpia tým však neplodné páry aj dnes.

Toto všetko sa vám dialo v rámci cirkevného spoločenstva. Je Cirkev dnes pripravená sprevádzať a pomáhať týmto párom?

To je ťažká otázka, je to veľmi individuálne. Sú tu úžasní kňazi, ktorých máme aj my vo svojom okolí. Veľmi nám pomohli v našej situácii, sprevádzali nás v tejto fáze manželstva. Je to o nastavení a vnímavosti každého kňaza. Ak chce a vníma, že má takýchto ľudí vo svojej farnosti, ak ich osobnejšie pozná a chce im pomôcť, tak sa jednoducho priblíži. Pokiaľ je to úprimné, oni sa mu otvoria a sú schopní s ním o svojej ťažkosti hovoriť. Na naše stretnutia takíto kňazi chodia. No aj my máme skúsenosť s kňazmi, ktorí nás možno až tak dobre nepoznali alebo sme sa len tak stretli, že nevedia pochopiť takéto páry, respektíve im ponúkajú jednoduché riešenie v podobe adopcie so slovami: Však je toľko detí bez rodičov a vy ste bezdetní. Akí ste to kresťania, ak nie ste ochotní nejaké prijať, dať lásku takémuto dieťaťu?

Prečo nie je adopcia paušálne riešenie pre bezdetných?

V prvom rade to nemôže byť vnímané ako riešenie neplodnosti, ale ako pomoc dieťaťu, ktoré potrebuje lásku. O tomto riešení musia byť presvedčení obidvaja, že to chcú. Vieme to z prednášok psychológov a psychiatrov: ak o tom jeden z nich čo len trošku pochybuje, tak nech do adopcie nejdú. Skôr či neskôr by sa im pochybnosť vrátila pri vedomí, že už adopciu nie je možné zvrátiť, v poruche ich vzťahu alebo voči dieťaťu, ktoré prišlo do rodiny. Len polovica párov, ktoré k nám prichádzajú, sú v nejakej fáze adopčného procesu. Aj toto rozhodnutie musí byť o spoločnej slobode – oni dvaja budú to dieťa vychovávať, prechádzať všetkými radosťami a starosťami s adoptovaným dieťaťom. Preberajú zaň zodpovednosť. Neponúkajme im teda automaticky takúto možnosť, oni o nej vedia.

Adopcia nemôže byť vnímaná ako riešenie neplodnosti, ale ako pomoc dieťaťu, ktoré potrebuje lásku – a musia byť o tom presvedčení obaja.

Predsa to však musí byť pre neplodné veriace páry traumatizujúce – deti sú vnímané ako symbol požehnania… Nie je to v kombinácii s prázdnym lonom začiatkom krízy viery?

Také nebezpečenstvo tu vždy je, aj sebaobviňovanie a spochybňovanie sa. Sú tu otázky, prečo práve ja? Je dôležité a prirodzené, aby vzťah k Bohu rovnako ako vzťah k manželovi prechádzal nejakým vývojom. Nemôže to ostať pri náboženstve z 3. ročníka. Pravdou je, že keď človek prechádza krízou vzťahu, prechádza aj krízou vzťahu k Bohu. Krízy vo viere som mala aj ja, až také, že som sa nevládala modliť. Vždy som sa usilovala komunikovať s Bohom, ale vtedy to nešlo. Nerozumela som, kam ma chce Boh posunúť, čo to má byť. Priznala som sa s neschopnosťou modlitby blízkemu kňazovi. Zarazilo ma, čo povedal: „Tak sa nemodli. Budem sa modliť za teba ja.“ Bolo to pre mňa veľmi silné. Po čase sa ma položartom opýtal, či sa ešte stále nevládzem modliť alebo si preberám svoje modlitby späť. Toto je tiež jeden zo spôsobov, ako byť nablízku bezdetným párom.

Dá sa kríž neplodnosti prijať?

Dá. My s manželom sme k tomu dospeli po desiatich rokoch snaženia sa o deti. Vnútorne som sa s tým zmierila. Obaja sme sa ako manželia nastavili do prijatia: prijímame fakt, že nebudeme mať v manželstve deti. Nebola to maličkosť, trvalo to dlho, ale prijali sme to dobrovoľne. Povedali sme si: už to neriešime, odložila som všetky záznamy do skrine. Uzavreli sme to a mali sme konečne pocit, že sa môžeme nadýchnuť. Uvedomili sme si, ako nás to snaženie o deti celé zväzuje a obmedzuje už len v nastavení sa na cykly a jeho fázy. V tomto štádiu je úžasné vedieť, že mám plodné dni a nemusím byť so svojím manželom. Aj toto treba povedať, že pro-life metódy nás môžu oberať o spontánnosť. Neupínajte sa na to, že musíte byť spolu za každú cenu v čase, keď máte plodné dni, lebo je to optimálne. Ak máte náročný deň, manžel je chorý, stres s rodičmi – no a teraz buďte spontánni… Teda treba dať pozor, aby sa to celé nezmenilo len na techniku a povinnosť. Preto sme si v jednom bode povedali nahlas: „Stávame sa bezdetnými manželmi. Hľadajme svoju plodnosť inde.“ Bez komunikácie a vzájomnej blízkosti by to však nešlo. Zaujímavé je, že v tomto momente som otehotnela… Teda neplodnosť nemusí byť len o medicínskej rovine, ale aj o psychike. Presne o to sa usilujeme na našich víkendových stretnutiach: vrátiť manželom spontánnosť, radosť, že sú spolu, nadšenie a požehnanie z blízkosti. To uvoľnenie a sloboda pomohlo nielen nám: píšu nám páry, že po našom víkende na Donovaloch sú už vďaka tomuto kroku traja.

Ponúkate pomoc tým manželom, ktorí po deťoch túžia a neprichádzajú. Čo si nesú životom tieto páry?

Naše víkendové stretnutia organizujeme od roku 2013. Je to v prvom rade pozvánka pre manželov a je plne na nich, ako a čo z toho využijú alebo nie. Stretli sme tam za tie roky stovky párov. Nehovorím, že sa otvoria hneď v prvý deň, ale po čase áno a sú tam ozaj silné príbehy. Nechcená bezdetnosť prináša bolesť, trápenie, ale aj zranenia. Vždy je to o tom, čo ten pár s tým svojím zranením či krížom, ktorý si nesie, urobí. Treba zdôrazniť, že kríž bezdetnosti je problém, ktorý sa týka oboch. Nie je to len problém ženy, ktorý sa muža netýka. Je to ich spoločný problém, aj keď možno medicínsky je problém na jednej alebo druhej strane. Preto k jeho riešeniu musia pristupovať spoločnými silami, inak je to veľmi ťažké.

To je dôvod, pre ktorý neriešite neplodnosť iba so ženou?

Áno. To je presne to – ak to riešite len so ženou, narušíte intimitu a jednotu manželov. Mne sa permanentne ozývajú ženy, ktoré chcú prísť na víkendové stretnutia. No píšu: Viete, prídem sama. Môj muž nechce prísť, neviem ho tam dotiahnuť. Ja na to odpovedám: Veľmi ma to mrzí, ale musíte prísť obaja. Hneď ako odstrihnete muža od hľadania riešenia, muž bude mať pocit, že sa ho to netýka. Ak tu už rozdelenie je, nie je to dobré. Ženy sa zvyknú tak upnúť na to, ako mať dieťa, že ak aj to dieťatko neskôr majú, veľa párov manželstvo to neustojí. Preto prvotnou filozofiou tohto víkendu je myšlienka, aby sme utužili manželský pár. Chceme ich sprevádzať v ich ťažkej, náročnej životnej situácii spoločne, povzbudiť ich a dať im nádej. Zdôrazňujeme im ich jednotu, skutočnosť, že ich manželstvo je dar, aj keď tam nie je prítomné dieťa. Ak sa takto nastavíme a pochopíme svoju úlohu manželov, ak ju prijmeme aj ako bezdetní manželia, oveľa ľahšie sa nám potom bude prekonávať aj tento ťažký kríž.

Zdôrazňujeme im ich jednotu, skutočnosť, že ich manželstvo je dar, aj keď tam nie je prítomné dieťa.

Vráťme sa k medicíne: takýto pár rýchlejšie natrafí na ponuky centier asistovanej reprodukcie ako na riešenie koreňa problému ich neplodnosti. Máme tu odborníkov, ktorí ju naozaj riešia?

Je to vždy o individuálnom prístupe lekára alebo odborníka, ku ktorému sa pár dostane. V dnešnej dobe je už tých medicínskych možností viac. Je tu dosť lekárov, ktorí robia komplexnú diagnostiku a riešia príčinu, lebo asistovaná reprodukcia ju nerieši. Je však potrebné, aby tieto neplodné páry boli náročnejšie na lekárov a odborníkov, s ktorými sa stretávajú. Okrem spomínanej komplexnej diagnostiky treba u oboch z páru riešiť nielen gynekológiu, urológiu, andrológiu, ale stretávame sa s komplexom ďalších medicínskych problémov, ktoré môžu byť za neplodnosťou páru. Do hry vstupuje endokrinológia, hematológia, imunológia, potravinové intolerancie, veľakrát aj nesprávny životný štýl, sedavé zamestnanie, kde by mohla vstúpiť a pomôcť fyzioterapia. Je na manželoch, aby si tieto informácie dohľadali a vyhodnotili. Dôležité je však nenechať sa odbiť tým, že jediným riešením je umelé oplodnenie. Dnes to tak už nie je, treba sa zamerať na liečbu neplodnosti. V rámci nášho spoločenstva vieme ponúknuť kontakty na odborníkov, ktorí sú hosťami našich podujatí. Na stránke nájdu link priamo na nich alebo na konkrétne zariadenia, či ambulancie. Je tam aj kontakt na mňa, viem ich prepojiť a sprostredkovať pomoc. Napriek tomu máme aj páry, ktoré asistovanú reprodukciu skúsili. Jeden pár z posledného stretnutia tam šiel preto, lebo ich do centra asistovanej reprodukcie poslal kňaz…

Poznajú páry, ktoré k vám prídu, aké možnosti v rámci viery majú?

Nevieme, čím si pár prechádza. Na našich stretnutiach s veľkou trpezlivosťou prezentujeme všetky dostupné medicínske riešenia, postupy a možnosti na Slovensku aj v zahraničí, ktoré sú v súlade s učením Cirkvi. A stáva sa, že niektoré páry nám hovoria: „Prečo sme o tomto nevedeli skôr? Prečo nám toto nik nepovedal?“ Jeden blok prednášok je vyhradený vysvetleniu, prečo nie je dobrým riešením asistovaná reprodukcia.

Túžba po dieťatku nemusí byť u manželov rovnaká, tiež nemusia mať rovnaký názor na to, ako situáciu riešiť. Čo to robí s párom?

Z osobnej skúsenosti musím povedať, že nechcená bezdetnosť je náročná skúška pre manželstvo, každý pár sa s tým vyrovnáva inak. Dôležité je utvrdiť manželov, aby sa odovzdali jeden druhému navzájom. Už len to, že našli jeden druhého, že sú spolu, je samo osebe veľký dar – lebo je veľa takých, ktorí si doteraz partnerov nenašli, hoci by chceli. Fakt, že práve oni dvaja sú manželia, je základ, na ktorom vedia stavať. Aj náš víkend je o utvrdení sa v dôležitosti ich manželstva. Je to náš primárny zámer, aj názov je „Manželstvo ako dar“. Na tejto ceste ich chceme sprevádzať, hoci si tú cestu musia prejsť sami. Vieme im však pomôcť zodpovedať niektoré otázky, ktoré v sebe nosia, chceme, aby cítili blízkosť niekoho, kto ich vie pochopiť a pomôcť im. Dôležité je, aby sa manželský pár usiloval túto svoju jednotu budovať a riešiť problém spolu. Vyžaduje si to veľa trpezlivosti a komunikácie, to je základ. Potrebujú veľa navzájom hovoriť o svojich pocitoch, čo je pre nich ťažké, čo ich trápi. Ľahko sa to hovorí, ale nie je to jednoduché, keďže aj toto obdobie má svoje fázy prežívania od hnevu, neprijatia, zranenia cez bolesť až po rezignáciu. Tu je dôležité, aby si manželia boli navzájom oporou, boli si nablízku. Je veľmi náročné udržať si vzťah a zotrvať v ňom aj napriek neplodnosti, pretože musia spolu ustáť krízy, ktoré do manželstva prídu.

Jedna vec je riešenie biologickej plodnosti. Čo keď je to už nereálne?

To je ďalšia vec. Hoci sa snažíme pomáhať v biologickej ceste, zároveň otvárame a hľadáme aj presah. Učíme ich skúsiť sa pozrieť na svoju plodnosť inak – tá môže byť aj v niečom inom ako len v biologickej plodnosti. Je to proces, ku ktorému musia manželia dospieť. Napriek medicínskym možnostiam sú tu páry, ktoré možno nikdy deti mať nebudú a musia to prijať ako fakt. Práve preto organizujeme dva typy víkendov: jeden je s lekármi, kde sa ponúka medicínske riešenie v súlade s učením Cirkvi. Tí manželia, ktorí vedia, že z biologických dôvodov ostanú bez detí, prichádzajú skôr na druhý víkend – duchovnú obnovu. Na týchto manželov nemôžeme zabúdať, pretože oni ešte viac potrebujú blízkosť, niekoho, kto bude s nimi kráčať životom.

Neplodnosť zasahuje každého z manželského páru. Netrpí však viac žena vedomá si toho, že má byť darkyňa života?

Je to veľmi individuálne, niektoré fázy prežívania neplodnosti sa jej môžu vracať. Faktom je, že neplodnosť zasahuje do intimity ženy, do jej nastavenia. Je predsa prirodzené, že zdravá žena túži po dieťatku, je to v nás. Logicky to teda viac zasiahne ženu ako muža. Preto prosím mužov, ktorí majú takúto ženu doma: aj keď máte pocit, že nerozumiete jej prežívaniu, ak ste milujúci manžel, buďte jej nablízku. Pomôžte jej ako najbližší človek prekonávať fázy, ktorými si prechádza. Mnoho mužov povie: neviem, čo s ňou, neviem, ako s ňou narábať pri výbuchoch plaču, emócií, v ktorých sa zmieta. Pomôckou je – a pomáhalo to aj mne –, ak budete pri nej bez slov, tie netreba. Stačí, ak ju budete držať v objatí, budete pri nej. Niekedy to nie je s nami ženami jednoduché, ale to, čo potrebujeme, je cítiť istotu blízkosti manžela, aj keď ma nechápe, aj keď žena nevie dobre vysvetliť, čo sa v nej deje.

Necítia sa ženy menejcennými kvôli tomu, že sa im nedarí priniesť život?

Hodnota ženy nespočíva v tom, či je alebo nie je matka. Ak by sme to zúžili len na to, bol by to príliš úzky pohľad – máš pre mňa hodnotu, len keď mi dáš dieťa. Ženu treba z pohľadu manžela, okolia aj spoločnosti vnímať v celej jej komplexnosti. Možno nie je matka, ale je priateľka, manželka, má ešte mnoho iných statusov. Žena môže nachádzať a uplatniť svoju plodnosť aj inak ako v biologickej rovine – v službe, darovaní sa. Má úžasnú hodnotu pre muža a blízkych aj vtedy, keď nie je matka. Má množstvo talentov, niektoré má len ona, jej výnimočnosť nevie nik nahradiť ani suplovať.