Chýba nám schopnosť pomenovať to, čo nás spája

Hovorili sme o stave súdnictva na Slovensku, o potrebe odvážnych jednotlivcov, ktorí sa neboja upozorniť na nespravodlivosť, ale aj o tom prečo majú kresťania problém s prezidentkou Čaputovou.  

Advokáti sa väčšinou rozhodnú ísť komerčnou cestou, vy ste sa, naopak, rozhodli ísť smerom advokátsko-občianskeho aktivizmu. Prečo?

Už pri mojom rozhodovaní, čo pôjdem študovať, ma na práve zaujala možnosť pomáhať ľuďom, ktorí majú ťažkosti. Keď som potom prišla do školy, pochopila som, že právnik môže vykonávať aj iné činnosti, ale potreba pomáhať mi stále ostala.

Preto som už počas školy začala pracovať v jednom občianskom združení, ktoré sa venovalo ochrane verejného záujmu a zabezpečovaniu právnej pomoci ľuďom, ktorí si ju nemohli dovoliť. Tam som sa utvrdila v tom, že moja práca môže byť aj mojím poslaním a realizáciou osobného presvedčenia. A združenie Via Iuris, s ktorým spolupracujem teraz, mi na toto vytvorilo priestor.

Teda istý idealizmus?

Aj ten, ale zároveň aj reálna možnosť pomáhať širšie.

Advokáti zvyknú využívať súdnický systém v prospech svojej práce. Vy však zvyknete kritizovať zlyhania, ktoré sa dejú vo svete súdnictva. Nefrustruje vás to? 

Ja to vnímam tak, že každé právnické povolanie, nielen advokáti, má svoje opodstatnenie a poslanie. Necítim to vôbec ako frustráciu, ale, naopak, ako šťastie, že na základe svojich praktických skúseností ako advokátka môžem dopomôcť k tomu, aby boli systémové chyby odstránené a neopakovali sa.

Tým, že sa cez Via Iuris verejne vyjadrujete k zlyhaniam súdov, nemáte obavu, že vám to potom sudcovia na súde zrátajú?

V prvom rade sa snažíme  problémy pomenúvať vecne a skúšať navrhovať riešenia. Nie je našou snahou či cieľom prvotne poukazovať na ľudské zlyhania. Samozrejme, v určitých situáciách sa tomu nevyhneme.

Práca môže byť aj mojím poslaním a realizáciou osobného presvedčenia.

Ak sa však predsa vyjadríme ku konkrétnej osobe, znamená to, že dotyčný či dotyčná už svojím konaním dokázali verejnosti svoje zlyhania. My následne len popíšeme jeho či jej konanie.

Osobne som sa nikdy nestretla s tým, že by mali so mnou na súde nejaký problém. Vychádzam z toho, že sudcovia majú byť nezávislí a nestranní a verím, že väčšina z nich taká aj je. A rovnako im, ako aj nám záleží na tom, aby justícia dobre fungovala. Keby sa predsa náhodou niečo stalo, máme možnosti, ako sa brániť v prípade pochybností o nezaujatosti sudcu.

Neberú vás ako aktivistov?

Nie, berú nás ako odborníkov, ktorí pomáhajú aktívnym ľuďom.

Ako je možné, že sa v našom súdnictve dostávajú do vrcholových postov ľudia, ktorí sú prepojení na politiku či pochybné osoby, ktorých mená sú spojené s konkrétnymi kauzami a sami sú na míle vzdialení od toho, čo si bežný človek predstaví pod spravodlivosťou?

Nemyslím si, že v súdnictve vo vysokých pozíciách sú len ľudia, ktorí vzbudzujú pochybnosti. Už len keď sa pozrieme na ľudí, ktorí majú záujem byť dnes ústavnými sudcami, vidíme, že máme na Slovensku osobnosti, ktoré spĺňajú morálne, ako aj odborné predpoklady na výkon tejto významnej funkcie.

Súdnictvo bola dlhodobo veľmi uzatvorená inštitúcia a výber jej predstaviteľov neprebiehal pod dohľadom verejnosti, čo sa v súčasnosti mení. Verím, že transparentnosť výberových procesov a kvalita výberu prispejú k tomu, že v kľúčových pozíciách budú osobnosti, ktoré budú vzorom pre všetkých sudcov.

Vy ste sa viackrát vyjadrovali aj k voľbe ústavných sudcov, ktorá sa už dlho naťahuje. Je šanca, že nové zloženie Ústavného súdu bude mať iný imidž ako ten predchádzajúci?

V situácii, keď Ústavný súd nie je stále plne obsadený, podľa mňa ho nie je možné porovnávať s predchádzajúcim obdobím. Ústavný súd čelí počas 12-ročného funkčného obdobia rôznym výzvam, je vždy zostavený z iných osobností a tiež nesie pečať svojho predsedu.

Veľmi aktuálnou sa napríklad momentálne stala otázka, ako sa nový Ústavný súd vyrovná s množstvom nevybavených vecí, ktoré sa stále hromadia kvôli nekompletnej zostave sudcov.

Súdnictvo bola dlhodobo veľmi uzatvorená inštitúcia a výber jej predstaviteľov neprebiehal pod dohľadom verejnosti.

Plus pred týmto súdom s najväčšou pravdepodobnosťou budú stáť dôležité hodnotové rozhodnutia ako registrované partnerstvá, možno sa opäť otvoria potraty, eutanázia.

Zatiaľ sa však zdá, že nový predseda Ústavného súdu vykročil cestou k väčšej transparentnosti a otvorenosti k diskusii.

Aké vlastnosti by mal mať ústavný sudca?

Na Slovensku stačí, aby mal 40 rokov a 15 rokov právnickej praxe. To nám však podľa môjho názoru nemôže stačiť. Ústavný sudca by mal byť človek, pri ktorom nie sú pochybnosti o jeho nezávislosti, nestrannosti a o jeho morálnej integrite. Zároveň by mal byť všeobecne uznávaný a mal by spĺňať odborné predpoklady, teda najmä by mal mať skúsenosti s ochranou ľudských práv a s uplatňovaním ústavných princípov.

Tým, že Ústavný súd rozhoduje aj o hodnotovo-právnych otázkach, ako sú potraty či registrované partnerstvá, ide pri voľbe aj o akýsi ideologický boj, kde každé krídlo chce mať svojich zástupcov. Malo by to tak byť?

Dôležité je, aby bol Ústavný súd rôznorodý. Veľmi nešťastné je, čo sa dnes deje, že deväť sudcov z trinástich volí jedna koalícia. Bolo by fajn, keby táto voľba bola rozdelená do volebných období rôznych vlád alebo aby sa koalícia musela dohodnúť na sudcoch s opozíciou, aby jednotliví sudcovia predstavovali rôzne názorové ukotvenia a aby hľadanie konečných rozhodnutí tak bolo vyvážené.

Je podľa vás správne rozhodnutie prezidentky, že chce počkať, až keď budú dovolení všetci ústavní sudcovia a až potom by si z nich vybrala?

Ústava hovorí, že parlament má navoliť dvojnásobný počet kandidátov na počet vyprázdnených miest ústavných sudcov. Keďže sa uvoľnilo deväť miest, mali by navoliť osemnásť kandidátov.

Veľmi nešťastné je, čo sa dnes deje, že deväť sudcov z trinástich volí jedna koalícia.

Parlament to doteraz neurobil.

To, že prezident Kiska urobil nevyhnutný krok a vyriešil krízovú situáciu, aby bolo funkčné aspoň plénum, nič nemení na tom, že prezidentka má počkať. Taký bol aj zvyk v minulosti, vždy sa čakalo na dovolenie  dvojnásobného počtu a aj ona by mala mať právo si vyberať z plného počtu kandidátov.

Spolu s kolegyňou ste obhajovali Ľubicu Lapinovú, ktorá sa ako kontrolórka v drevárskej firme ozvala, keď narazila na veľké finančné nezrovnalosti. To, že sa ozvala, ju stálo miesto. Vy ste ju právne zastupovali a po siedmich rokoch jej súd priznal finančné odškodnenie. Ako sa vám to podarilo?

Túto kauzu dlho ťahala kolegyňa Eva Kováčechová, ja som ju prebrala až na záver. Tento prípad bol od začiatku vecne v zásade jasný – zamestnávateľ dal výpoveď jedinej kontrolórke z dôvodu nadbytočnosti, hoci mal povinnosť mať kontrolóra.

Zamestnávateľ urobil teda veľké pochybenia a sedem rokov sa súdy ťahali len kvôli posúdeniu procesných otázok. A po siedmich rokoch, keď Najvyšší súd s konečnou platnosťou povedal, že jej výpoveď bola neplatná, zamestnávateľ uznal jej nárok na náhradu mzdy.

Vnímam to tak, že tento úspech sa nedostavil až tak vďaka nám, ale skôr vďaka jej húževnatosti. Ona sedem rokov nevzdala svoj prípad a bola ochotná vytrvať a počkať si na rozhodnutie.

Nebol to však šťastný signál do spoločnosti, že človek, ktorý sa postaví systému, čaká tak dlho na obhájenie pravdy a svojich práv. 

Konania na našich súdoch trvajú veľmi dlho, plus v tomto prípade sa čakalo aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu. Určite tá doba je veľmi dlhá, ale nie je nijako výnimočná oproti iným prípadom.

Veľmi dôležité je, že to nevzdala a vyslala tým signál aj iným ľuďom, aby sa nevzdávali. Zároveň je jej prípad aj veľmi zaujímavým právnym podkladom pre iné konania.

Čo nám hovoria títo ľudia, ako Ľubica Lapinová, ktorí prekročia svoje pohodlie a idú proti prúdu, upozorňujú na nespravodlivosť v spoločnosti? 

Majú nezastupiteľné miesto v spoločnosti. Ja ich neskutočne obdivujem pre ich odvahu.

Veľmi dôležité je, že to nevzdala a vyslala tým signál aj iným ľuďom, aby sa nevzdávali.

Preto je veľmi dôležité týmto ľuďom pomáhať, byť na ich strane, aby sme sa my všetci, ktorí máme menej odvahy, na základe ich príkladu vedeli vzchopiť a poukázať na to, čo nefunguje.

Aj v malom, nemusí ísť len o veľké kauzy. Lebo keď sa veci menia v malom, budú sa meniť aj vo veľkom. Aj pre mňa je práca na podobných prípadoch veľkým prínosom.

Boli ste dlhoročnou kolegyňou súčasnej prezidentky Zuzany Čaputovej, ako ste ju vnímali osobnostne a profesionálne? 

Ja si pani prezidentku veľmi vážim. Obdivujem jej pokoj, rozvahu, ale zároveň aj odvahu povedať veci otvorene, hoci vie, že sa možno nebudú všetkým páčiť. Tiež v profesionálnej  oblasti je človekom, ktorý vie veľmi dobre pomenovať problém a hľadať potom efektívne riešenia.

Prekvapilo vás jej rozhodnutie kandidovať za prezidentku?

V tom čase, keď sa rozhodla kandidovať, už sme spolu nepracovali. No ak mám byť úprimná, ani ma to veľmi neprekvapilo, lebo stále som ju brala ako silnú osobnosť, ktorá sa púšťa do vecí naplno. To sa nakoniec ukázalo aj v prezidentskej kampani.

Asi vnímate rozdelenie konzervatívneho prostredia v pohľade na jej osobu, ktoré aj vie uznať jej kultivovanosť, na druhej strane má obavu z jej názorov na morálno-etické otázky…

Vnímala som to, samozrejme, počas prezidentských volieb.

Keď sa veci menia v malom, budú sa meniť aj vo veľkom.

Zdalo sa mi nadbytočné a nepotrebné riešiť otázky kultúrnej vojny pri prezidentských voľbách, lebo štát mal a má iné dôležitejšie problémy a prezident nemá právomoc tieto veci zo svojej pozície zmeniť.

Mne po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, a ako postupne vychádzali na povrch rôzne nefunkčnosti v polícii, v prokuratúre a na súdoch, prišlo ako najdôležitejšie hľadať za prezidenta osobu, ktorá bude robiť všetko pre to, aby Slovensko bolo právnym štátom. V tomto bola pani prezidentka pre mňa garantom a stále je.

Medzi konzervatívnym a liberálnym prostredím je celkovo napätie pre postoje a témy, ktoré sú nespojiteľné. Čo vám chýba vo verejnom diskurze medzi týmito prostrediami? 

Chýba mi vzájomné počúvanie sa, ochota diskutovať, schopnosť pomenovať to, čo nás spája. Teraz mám pocit, že vychádzajú do popredia len veci, ktoré nás rozdeľujú, čo je veľká škoda.

Hoci niektoré otázky sú pre to dané prostredie úplne principiálne?

Sú možno principiálne, ale sú aj iné dôležité veci, ktoré tieto skupiny vedia prepojiť a na nich môžu budovať svoju vzájomnú toleranciu a pochopenie.

Pracujete v liberálnejšom prostredí, vychádzate však z toho kresťanského. Vnímate rastúce napätie týchto svetov aj preto, že sa pohybujete medzi oboma? 

Určite to vnímam. Na príklade Via Iuris však môžem povedať, že hoci sme tam ľudia rôzneho hodnotového ukotvenia, nikdy medzi nami nedochádza ku konfliktom v týchto sporných otázkach.

Moji kolegovia o mne vedia, že som kresťanka, a nikdy sme na tejto báze nemali konflikt, lebo tolerujú moje nastavenie.

Teraz mám pocit, že vychádzajú do popredia len veci, ktoré nás rozdeľujú, čo je veľká škoda.

Zároveň si uvedomujeme, že v témach, na ktorých my pracujeme, napríklad zlepšenie fungovania právneho štátu, každý jeden náš názor môže byť prínosom, keď hľadáme konkrétne riešenia. My na našej rozdielnosti veľa ráz staviame.

Je to asi aj generačný fenomén, že mladší ľudia sa dnes už nechcú vyhraňovať voči svojmu okoliu, hoci chcú ostať zakotvení vo svojom prostredí. Ich rodičia s takýmto nastavením v politických či spoločenských otázkach majú problém. Máme byť ako kresťania za každú cenu kamaráti s týmto svetom?

Mne sa zdá dôležité vedieť spolu vychádzať, ale na druhej strane vedieť aj jasne a správnym spôsobom povedať svoj názor. Ja som mala vždy slobodu ho jasne komunikovať a kolegovia ma vždy tolerovali. Nikdy som to preto nevnímala ako niečo, čo by nás vzďaľovalo, skôr to naše vzťahy utužilo.

Foto: Július Kotus