Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Časť slovenského obyvateľstva teraz prechádza niečím, čo by sa dalo označiť ako skúška toho, či sa dokáže vyhnúť užívaniu dvojakého metra.
Populárny herec Ľuboš Kostelný mal počas predstavenia v role homosexuála povedať, že „Martina Šimkooov“ je „najnenávidenejšia osoba“. Ministerka kultúry Martina Šimkovičová, na ktorú bola táto narážka jednoznačne mierená, zostala pobúrená a herca si chce predvolať.
„Toto je politický aktivizmus a šikana. Neviem, ako by sa páčilo pánovi Kostelnému, ktorého sa budem pýtať z očí do očí, ak by toto robili jeho osobe,“ uviedla ministerka.
Po tomto vyjadrení sa na Šimkovičovú zniesla vlna kritiky. Predvolávanie si hercov za ich vyjadrenia niektorým pripomínalo šikanu z pozície nadriadeného a totalitné režimy. Iní sa na druhej strane pýtali, či divadlo platené zo štátnych peňazí naozaj nie je nevhodnou platformou na politické prejavy.
Tento text si však nedáva za cieľ zhodnotiť Šimkovičovej reakciu ani iné kroky, ktoré podnikla na poste ministerky kultúry. Činí tak úmyselne, aby mohol z politickej roviny prejsť na rovinu osobnú.
Ministerka kultúry nie je nedotknuteľná. Tak ako každý iný politik musí byť aj ona objektom pozorného sledovania a posudzovania svojich politických krokov. Žijeme v demokracii, kde politik slúži ľudu, nie vice versa, a musí sa mu za svoju politiku zodpovedať.
Aj Martina Šimkovičová má však svoju neodňateľnú ľudskú dôstojnosť a pri jej kritike by na to nemala tá časť Slovenska, ktorá sa zvykne zaštiťovať hodnotami ako „slušnosť“, „rešpekt“ alebo „tolerancia“, zabúdať.
A prečo bol na začiatku tohto textu spomenutý dvojaký meter? Slováci majú ešte stále v čerstvej pamäti to, ako politici súčasnej najsilnejšej vládnej strany burcovali dav v tom, ako vulgárne nadával prezidentke Zuzane Čaputovej.
Podľa zhovievavej interpretácie vtedajších udalostí chceli daní politici od davu počuť iné slovo ako vulgárny výraz, no aj v takomto prípade ich morálna zodpovednosť spočíva v tom, že burcovanie ľudí neukončili v momente, keď začuli vulgarizmy.
Mainstream zostal po týchto udalostiach právom pobúrený a požadoval vyvodenie zodpovednosti. Prezidentka sa vtedy na sociálnej sieti verejnosti poďakovala za podporu a jej hovorca na margo daných politikov uviedol: „Voľba politického slovníka aj nástrojov politického boja sú ich osobnou vecou a vizitkou, za ktorú si budú niesť zodpovednosť. Prezidentke sa tento spôsob politického súboja prieči a odmieta ho.“
„Ako politička aj toto musí zniesť a ako žena a matka iba dúfa, že k ženám vo svojom bezprostrednom okolí sa obaja páni dokážu správať s väčšou úctou,“ dodal.
Pamätajúc si toto vyjadrenie, presuňme sa do súčasnosti.
Povedať o niekom, že je „najnenávidenejšia osoba“, rozhodne nenapĺňa podstatu konštruktívneho politického prejavu.
Skonštatovať o ministerke kultúry napríklad to, že patrí medzi najmenej dôveryhodných členov vlády, by bolo tvrdením založeným na prieskumoch a v určitom kontexte by mohlo byť s čistým svedomím použité.
Ako však odmerať „nenávisť“? A vôbec, aký má zmysel hrdo vyhlasovať, že je niekto nenávidený, keď sa v posledných rokoch slovo „nenávisť“ stalo jedným z najomieľanejších výrazov v politickom a mediálnom priestore, vždy v negatívnom kontexte? To trochu vyzerá, akoby bola nenávisť tolerovaná, ba priam žiaduca, ak je namierená proti tým správnym ľuďom.
Kriticky sa k tejto téme pre Nový Čas vyjadrila aj sociologička Zuzana Kusá. K noblese ľudí na vysokých postoch podľa nej patrí aj umenie povzniesť sa nad vtipy a posmešky, ktoré padajú na ich adresu, no slová ako „nenávisť“ alebo „nenávidím“ nepatria do žánru vtipov, pretože dehumanizujú svoj terč.
„To, že mu [hercovi] diváci za tú stratu súdnosti tlieskali, svedčí o vážnom probléme spoločnosti a vlastne aj jej kultúrnej elity, teda tej časti, ktorá sa nachádzala v divadle. Ministerka kultúry je už dlhší čas terčom vtipov a narážok, a to môže vytvárať dojem, že si voči nej môžeme dovoliť všetko. Tlieskať prejavu nenávisti však znamená schvaľovať dehumanizáciu človeka, teda niečo, čo je v rozpore s najzákladnejšou hodnotou spoločnosti – starosťou o dôstojnosť každého človeka,“ uviedla sociologička.
Dovoľte ešte jeden exkurz do minulosti. Tentokrát nie o dva roky do minulosti, ale až na prelom 16. a 17. storočia do Veľkej Británie.
Svoje dielo tu v tomto čase tvorí jeden z najväčších dramatikov západnej literárnej tradície – William Shakespeare. Zároveň sa stretáva s ostrým prenasledovaním katolíkov zo strany monarchie, ktorá sa snaží presadzovať lojalitu k Anglikánskej cirkvi.
Rozprávame sa tu o naozaj ostrom prenasledovaní. Dvaja katolícki kňazi, Roger Filcock a Mark Barkworth, boli napríklad v roku 1601 odsúdení za high treason (velezradu), obesení takmer na smrť, zaživa vypitvaní a rozštvrtení.
Shakespeare, z ktorého diel cítiť sympatie ku katolicizmu, teda tvoril v naozaj turbulentnom období a mal dobré dôvody cítiť zášť voči tej štátnej moci, ktorá mu dovoľovala tvoriť.
Je však ťažké predstaviť si, ako Shakespeare v legendárnom divadle Globe na sklonku života Alžbety I. vykrikuje, že kráľovná je „najnenávidenejšou osobou“. Dá sa cynicky poznamenať, že ho od takéhoto správania najskôr odrádzal pud sebazáchovy, no činil tak zrejme aj kvôli tomu, že si ako výborný dramatik uvedomoval, ako má vyzerať umelecky hodnotná politická reflexia.
Shakespearove hry sa hemžia inteligentne poskrývanými katolíckymi narážkami. V hre Perikles sa napríklad jedna z postáv modlí k bohyni Diane, no spôsobom, ktorý je vlastný skôr katolíkom, keď prosia Pannu Máriu za orodovanie.
V iných hrách sa ukrýva aj spoveď či modlitby za mŕtvych, nehovoriac o celkovom Shakespearovom morálnom presvedčení, ktoré preniká celé jeho dielo. A to všetko priamo pod nosom antikatolíckeho režimu.
Keď chcel Shakespeare reflektovať politickú rovinu spoločenského života, tiež používal rôzne fígle. Obľúbenou metódou bolo zasadiť dej drámy do inej krajiny a iného obdobia. Nikto z anglickej vlády sa tak nemohol uraziť, pretože tá hra je predsa o niekom úplne inom! Aj keď pojednáva o problémoch, ktoré až podozrivo pripomínajú domáce dianie…
Tým, že preniesol politické problémy na všeobecnú a abstraktnú úroveň, Shakespeare zároveň zabezpečil to, že sa jeho drámy uvádzajú aj niekoľko storočí po jeho smrti a každá generácia v nich nájde niečo, s čím sa dokáže stotožniť.
Výrok „Alžbeta I. je najnenávidenejšia osoba“ by sa možno pár rokov dobre vynímal v textoch renesančnej punkovej kapely, no rýchlo by zostarol a ďalším generáciám by už nemal čo povedať.
To rozhodne neplatí o Shakespearovom nadčasovom rozprávaní o dobrých a zlých kráľoch, o prepojení osobnej morálky vládcov a ich vlády, či o morálke celkovo. Tie sa na stredných školách, na univerzitnej pôde, v divadlách aj v domácich knižniciach hltajú až dodnes.
V kreatívnej kritike politicky exponovaných osôb, ktorá neskĺza do osobných útokov, tak ako pozitívnu hodnotu nenájdeme len to, že nenarúšame ľudskú dôstojnosť týchto ľudí.
Ukrýva sa v nej aj nesmrteľnosť.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
