Dať škôlkarovi diagnózu ADHD znamená stigmatizáciu, ktorá sa s ním môže vliecť stále

Detí, ktoré potrebujú špecifický prístup, pribúda – a to nielen na základných školách. Problém hlásia aj materské školy, ktoré sa ocitli v začarovanom kruhu: diagnostika prichádza neskoro, pracovať s takýmito deťmi v plnej triede je náročné. V ambulancii pribúdajú takéto deti aj psychologičke Miriam Bielikovej z Nitry.

Prečo pribúda detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v škôlkach?

Myslím, že príčina nie je jedna. Svoje spraví aj táto doba a elektronika – to znamená, že už veľmi malé deti sú neprimeraný čas na akýchkoľvek elektronických zariadeniach, či už sú to videá, youtube a podobne. Naproti tomu nie sú v primeranom a zdravom kontakte so svojimi rodičmi. 

Tento kontakt by som považovala za alfu a omegu. Aj rodičia prídu z roboty často vyšťavení, unavení, potrebujú trošku relaxovať. Z toho dôvodu sa dieťaťu priamo nevenujú, nemajú s ním priamy očný kontakt, nepočúvajú ho naplno. Riešia len technické veci. Chýba to, čo bolo kedysi prirodzené: spoločné trávenie voľného času, bežné hry, chodenie von. Chýbajú bežné dotyky v atmosfére lásky. 

Aký to má vplyv na dieťa?

Je odpojené od emócií a napája sa na niečo iné, neosobné. Následne to súvisí s pozornosťou: nevie vydržať dlho pri žiadnej činnosti, pretože elektronika mu ponúka veľmi veľa krátkodobých stimulov. 

Dieťa je vďaka tomu stále zaujaté bez toho, aby sa naučilo aj trošku nudiť alebo nájsť si samo činnosť, ktorá by ho zabavila. Vďaka tomu má dieťa prejavy ADHD, aj keď túto poruchu nemá, nie je tam narušená štruktúra mozgu. Potreba dieťaťa mať stále nový stimul, niečo nové, čo by robilo, vyplýva z niečoho iného.

Mnohé deti majú prejavy ADHD, aj keď poruchu nemajú – príčina je často v nedostatku času s rodičmi, dieťaťu chýbajú dotyky v atmosfére lásky.

Je za zvýšeným počtom detí s osobitnými potrebami len „obrazovka“?

Toto nie je jediný dôvod navýšenia počtu týchto detí. Určite je príčin viac ako    v minulosti. Presný dôvod však nevieme určiť a nie je len jeden. Teraz je už lepšia diagnostika a povedomie o týchto poruchách, aj preto sú deti lepšie zachytené už v nižšom veku. V minulosti boli považované za nevychované, neposlušné, tvrdohlavé deti.

Učiteľky v škôlkach sa sťažujú na neskorú diagnostiku týchto detí, nevedia s nimi primerane pracovať…

Nerozumiem celkom tomu, prečo potrebujú mať učiteľky tak veľmi skoro diagnostikované dieťa. Rozumiem, že na základe diagnózy majú nárok na asistenta. Nepovažujem však za správne povedať – keďže sa bavíme o deťoch medzi troma až šiestimi rokmi –, že dieťa je v tomto veku neskoro diagnostikované. Nie je to vôbec neskoro. Samozrejme, závisí od diagnózy. Diagnóza ADHD sa deťom v tomto veku podľa mojich informácií nemá ani dávať. 

Vyslovene relevantné testy by sa mali robiť až v školskom veku, zhruba v druhom ročníku základnej školy. Dieťa môže dovtedy javiť známky nejakej poruchy, ale dať mu diagnózu, že je to ADHD, tu už ide o stigmatizáciu dieťaťa, ktorá sa s ním môže vliecť stále. 

Vnímam ako veľké riziko dávať dieťaťu diagnózu predčasne. Jednak sa na to môže dieťa či učiteľ, či rodič vyhovárať: to dieťa za to nemôže, má ADHD alebo inú poruchu. Prichádza aj nálepkovanie, zhadzuje sa zodpovednosť na diagnózu, s dieťaťom sa nepracuje. Nepovie sa už: dobre, máš nejaké ťažkosti, ale poďme hľadať zdroje, poďme posilniť to, čo máš, s čím vieš pracovať. Nie je správne povedať: ty nemusíš, lebo máš diagnózu.

Aj malé deti však môžu mať rôzne poruchy, niektoré sú skutočne veľmi náročne zvládnuteľné v škôlkarskej triede. Ako rozlíšiť, kedy už ide o diagnózu?

Ak sa to týka Aspergerovho syndrómu alebo autizmu, tam, kde je to jasné už pri malom troj-štvorročnom dieťati, diagnostika je potrebná. Aj ja však mám v ambulancii triapol- až štvorročné deti, ktoré prídu s rodičmi s tým, že majú ťažkosti s rečou alebo aj so správaním, sú tvrdohlavé a neposlúchajú. 

Dieťa je pritom stále vo vývine, niektoré znaky môžu byť zjavné, niektoré môžu maskovať obraz diagnózy, napríklad autizmu, ale nemusí to byť tak úplne. Dieťa má v tomto veku nárok na to, aby dozrelo, aby sa nervová sústava vyvíjala, obraz týchto symptómov sa môže meniť. Je to však veľmi individuálne podľa toho, o akom dieťati sa bavíme, aké sú rodinné podmienky, ako na to rodičia reagujú. 

Čo môže urobiť riaditeľ alebo učiteľ, ktorý zabezpečuje výchovu a vzdelávanie takéhoto dieťaťa?

Základom je komunikácia s rodičmi. Pýtať sa, ako fungujú, aké majú vzťahy, ako komunikujú, čo sa všetko doma deje a nedeje. Mať teda komplexný obraz o situácii, nevnímať len dieťa vytrhnuté z kontextu. Môžu to byť rodičia, ktorí nemajú skúsenosti, nevedia, nevidia, že ich dieťa má problémy. Skúsenosti s dieťaťom treba komunikovať citlivo, rešpektujúco, nie dehonestujúco. 

Treba tiež opísať správanie dieťaťa a popýtať sa, ako sa dieťa správa doma. Podľa toho vidieť, o čo ide – či ide o správanie súvisiace špecificky so škôlkou alebo je to rovnaké správanie ako doma. Ak je dieťa nesústredené alebo, naopak, veľmi utiahnuté až autistické, hoci také nemusí byť, treba hľadať príčinu. Môže to súvisieť s tým, čo sa deje doma. Ak sa nič nezistí, nie je žiadna príčina, pre ktorú by sa dieťa malo takto správať, je potrebné ho odporučiť na diagnostickú kontrolu k psychológovi, aby sa posunuli ďalej.

Ako dlho trvá proces diagnostiky?

To je veľmi ťažko povedať. Moja skúsenosť je, že čakacia lehota k nám do ambulancie je tri až štyri mesiace. Ak vidíme, že je to jednorazové a dieťa nepôjde do terapie, môže byť čakacia lehota aj kratšia. Ak zistíme, že dieťa ozaj vykazuje prejavy na diagnózu, posielame ho k špecialistovi, ktorý sa venuje diferenciálnej diagnostike, hlavne ak ide o poruchy autistického spektra. Tam sa diagnostika časovo pohybuje okolo polroka, niekedy aj viacej. Odborníci, ktorí sa venujú tejto diagnostike, sú preťažení, je ich málo.

Bez ohľadu na oprávnenosť diagnostiky sa má každá učiteľka v škôlke pozerať na dieťa ako na človeka, ktorý má nejaké potreby.

Ako má učiteľka pracovať s dieťaťom, kým nemá diagnózu?

Vychádzam z myšlienky, že na dieťa a na človeka sa nemá pozerať cez patológiu, diagnóza patológiu znamená. Predovšetkým sa teda pozerám na každého ako na človeka, ktorý má nejaké potreby. Preto nepotrebujem vedieť diagnózu. Skôr vnímam ako potrebu, aby boli učitelia vzdelávaní a pripravovaní, aby mali aspoň základné zručnosti, ako pracovať s takýmito náročnými deťmi, pretože to náročné je.

Je teda na učiteľovi, ktorý má takéto špecifické deti v škôlke, aby vedel správnym spôsobom reagovať a pracovať s nimi aspoň do nejakej primeranej miery. Kľúčová je tiež komunikácia s rodičmi, ale nie v zmysle, že máme tu také dieťa a chceme sa ho zbaviť. Hovoriť s nimi skôr o tom, čo im funguje, aké majú spôsoby, ako podporujú dieťa. Musí byť prítomná vzájomná spolupráca medzi rodičmi a učiteľmi. 

V triede sú však aj zdravé deti. Ako správne zvládnuť potreby väčšiny, ale zároveň aj tých náročnejších detí?

Je veľmi potrebné, aby si učiteľka, ktorá má takéto deti v triede, uvedomila, čo je jej cieľom. Ak má učiteľka v hlave cieľ s tým, že musí naplniť nejaký plán, ktorý má v rámci výchovno-vzdelávacieho zariadenia predpísaný, tieto náročné deti jej môžu cieľ zahatať. 

Ak ten cieľ pozmení a povie si, okej, mám tu niečo, čo musím ako výchovno-vzdelávacie zariadenie naplniť, ale mám tu aj takéto deti so špecifickými potrebami, aj deti so zdravými potrebami, mojou výchovnou úlohou je ich aj prepájať. To znamená začleňovať tie deti, ktoré sú nejakým spôsobom iné, nie ich vyčleňovať práve preto, že sú iné. Vtedy sa to celé môže obrátiť a učiteľ sa môže začať pozerať na situáciu iným pohľadom. 

V atmosfére triedy je to naozaj náročné a učitelia potrebujú veľkú podporu. Veľakrát sú totiž bezmocní z nárokov, ktoré sú na nich kladené z pohľadu toho, čo by mali robiť, aké výsledky by mali dosiahnuť, čo všetko by deti mali mať, vedieť, zvládať. Potrebná je spolupráca, podpora a rešpektujúce spôsoby dosiahnutia cieľa všetkých zúčastnených navzájom: učiteľa, rodiča, dieťaťa, riaditeľa… Kľúčová je teda zmena uhla pohľadu.

Ach, to naše dieťa…

Porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou (ADHD) je v poslednom čase horúcou témou psychológov a psychiatrov, ale aj laikov.

Natalija Obadičová sa rozhodla vyrozprávať príbeh vlastnej rodiny. Ponúka sondu do svojich pochybností, odkrýva cestu prekonávania počiatočnej neistoty vo výchove syna aj svoje odhodlanie nepoddať sa strachu a systematicky kráčať k cieľu so svojimi najbližšími.

Kúpiť knihu