Duchovné sprevádzanie: Na ceste s Ježišom objavujeme Otca

Osobné sprevádzanie, v najširšom zmysle slova vzťah s dôve­ryhodným spoločníkom alebo učiteľom, na ktorého sa človek môže obrátiť v určitých životných etapách, je všeobecne rozšírená antropologická skúsenosť, hoci sa v určitých odtien­koch líši naprieč rôznymi kultúrami.

Myslím, že sme všetci počuli niekoho vravieť: „Blízkosť a podpora tejto osoby bola v určitých obdobiach môjho života dôležitá.“ Hovorí sa tak o postave takzvaného mentora, na ktorého sa mimovoľne odvolávame pri mnohých príležitostiach. Len si spomeňme na to, čo znamenal napríklad Aristoteles pre Alexandra Veľ­kého, Apollonius Chalcedónsky pre Marka Aurélia, Ambróz pre Augustína či John Graham pre Abrahama Lincolna.

Niektoré kritériá duchovného sprievodcu

Požiadavky na duchovného sprievodcu (ktorým môže byť laik či kňaz, muž či žena, ako to viackrát zdôraznil pápež František) sú: špecifická príprava, sve­dectvo evanjeliového života, schopnosť prijímať a počúvať, vedomie, že ten, kto usmer­ňuje, je Duch Svätý (direktívnosť, okrem toho, že je nesprávna, môže otvoriť cestu rôz­nym druhom zneužitia), dostatočná psycho-afektívna rovnováha (ktorá pomáha neviazať ľudí na seba), diskrétnosť v tom, čo je mu odovzdávané.

Mnohí dnes túžia byť du­chovne sprevádzaní, ale táto ich túžba nie je uspokojená, pretože chýbajú ľudia, ktorí by boli pripravení na túto službu.

Okrem toho je dôležité nielen to, aby každý sprievodca mal svojho vlastného sprievodcu, ale aj to, aby mal aj iného skú­seného človeka, ktorý by mu z času na čas poradil v určitých špecifických záležitostiach.

Pre človeka, ktorý sa necháva sprevádzať je dôležité, aby s dôverou vyjavoval svoje myš­lienky (čo je spravidla uľahčené slobodnou voľbou sprevádzajúceho), aby bol poslušný vnuknutiam Ducha Svätého a novostiam, ktoré mu Duch zjavuje, a aby sa vyhýbal posto­jom pripútanosti k danej osobe. Ak si však všimne nejednoznačné správanie sprievodcu, nesmie sa zdráhať a musí konfrontovať túto skutočnosť s inou dôveryhodnou osobou, aby sa pochopilo, či má tento vzťah sprevádzania pokračovať alebo nie.

Sprevádzať k objaveniu Boha ako Otca

Existuje aj dnes dopyt po osobnom duchovnom sprevádzaní? Áno, mnohí túžia byť du­chovne sprevádzaní, ale táto ich túžba nie je uspokojená, pretože chýbajú ľudia, ktorí by boli k dispozícii, pripravení na túto službu.

V dnešnej spoločnosti je silný pocit osirelosti, pretože človek z rôznych dôvodov odsunul Boha vo svojom živote na vedľajšiu koľaj. Spravil tak azda aj preto, že ho vníma ako vzdialeného, mlčiaceho: Boh Otec zmizol, a preto nemá zmysel žiadať o pomoc niekoho, kto tu nie je. Ale nostalgia za Otcom, možno úplne iným, ako si ho človek zvykol predsta­vovať, zostáva nezmazateľná.

Skôr či neskôr si každý uvedomí, že dojem nepotrebovania Boha je klamstvom, pretože potrebujeme vedieť, že od niekoho pochádzame. Pri tomto hľadaní pôvodu môže sprie­vodca pomôcť človeku pochopiť pravdu, ktorá je v ňom skrytá: totiž že Otec je tu a čaká na to, aby ho človek objavil, čo mu umožní cítiť sa ako syn či dcéra.

Sprievodca môže plniť úlohu pri objavovaní Božieho otcovstva tým, že pomáha identi­fikovať prekážky, ktoré sa objavujú na tejto ceste znovuobjavenia, a posilňovať vnemy, ktoré si postupne razia cestu do srdca človeka. Je to bytosť nablízku pri ceste znovuobja­vovania otcovstva, toho otcovstva, ktoré si nenárokuje, ale prijíma a ktorého podstatou je úžas pred stvorením, ktorému dal život: „Boh videl, že všetko, čo utvoril, bolo veľmi dob­ré [krásne]“ (Gn 1, 31).

Je to vždy on, Zmŕtvychvstalý, ktorý so svojím Duchom sprevádza jednotlivcov a spoločenstvá.

Toto opätovné nájdenie vzťahu otcovstva a synovstva-dcérstva vďaka božej pečati, ktorú v sebe nosíme, má potom tendenciu rozširovať sa a posilňovať ostatné ľudské vzťahy, do ktorých je človek ponorený. V liste Efezanom čítame: „Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých“ (Ef 4, 6). Ale s Otcom je vo všetkých prítomný, ako vieme, aj Syn: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).

Život v spoločenstve a duchovné vedenie

Otázka o zmysle a potrebe osobného duchovného sprevádzania môže napadnúť aj du­chovne angažovaným veriacim. Potrebuje ešte kresťan, či už laik alebo kňaz, osobné du­chovné sprevádzanie? Ak sám žije dobrým duchovným životom, pravidelne pristupuje k sviatosti zmierenia alebo patrí do spoločenstva, kde bežne vládne duchovná harmónia, vzťahy sú priateľské a riadia sa evanjeliom?

Niekedy sa človek obráti na sprievodcu kvôli delikátnosti dlhotrvajúcej skúšky, inoke­dy kvôli potrebe širšieho pohľadu na svoj duchovný život; v niektorých prípadoch je to potreba „inej“ konfrontácie, to znamená iného uhla pohľadu, než v akom sa zvyčajne nachádza (napríklad či prijať alebo neprijať náročnú úlohu). Niekedy sa môžu vyskytnúť aj otázky viery a/alebo morálky, ktoré si vyžadujú špecifické kompetencie, aby sa dali primerane riešiť. A môžu prísť aj etapy úplnej krízy či zmätku, ktoré človek veľmi ťažko opíše bez pomoci odborníka.

Na záver, keď si spomenieme na Ježišov prísľub, že bude prítomný medzi tými, ktorí sa zhromaždili v jeho mene (porov. Mt 18, 20; 28, 20), môžeme povedať, že je to vždy on, Zmŕtvychvstalý, ktorý so svojím Duchom sprevádza jednotlivcov a spoločenstvá. Robí tak prostredníctvom mnohých podôb, ktoré na seba berie v komunitnom a sviatostnom živote, ale aj prostredníctvom istej konkrétnej tváre, ktorou sa sprítomňuje v osobnom duchovnom sprevádzaní.

Michele Lauriola. Autor je fokolarín kňaz, ktorý sa tejto téme špeciálne venuje vedeckým výskumom a dlhoročnou praxou.

Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 7. Redakčne krátené.