Zažívajú obťažovanie, vyhrážky, neustále šikanovanie zo strany úradov a zatýkanie políciou. Čelia neprijatiu v práci či v škole, po profesionálnej i ľudskej stránke. Vedia, čo je to útek z domova, strata majetku či práce, stávajú sa rukojemníkmi, ženy sexuálnymi otrokyňami, mnohí prichádzajú o život brutálnym spôsobom. Zažívajú chudobu a osamelosť. V Číne sú sledovaní umelou inteligenciou a trestaní, v Severnej Kórei sa strácajú v pracovných táboroch s neľudskými podmienkami.
V osemnástich krajinách sveta im nie je bezpečne. Niekde stojí za útlakom monopolné vierovyznanie, napríklad islam, niekde jeho radikálne skupiny, niekde autoritárska politická moc alebo etnický nacionalizmus. V každom prípade byť kresťanom v Nikaragui, Číne, Turecku, Saudskej Arábii, Nigérii, v Burkine Faso či v iných krajinách určite nie je voľbou bez rizika. Napriek tomu sa tam ľudia viery nevzdávajú.
Byť kresťanom v Nikaragui, Číne, Turecku, Saudskej Arábii, Nigérii, v Burkine Faso či v iných krajinách určite nie je voľbou bez rizika.
Tragické je, že spoločenská mienka v týchto krajinách sa masíruje oslavovaním ako hrdinov tých, ktorí kresťanov zabíjajú. Rovnako náročné je obhájiť svoju nevinu v často vykonštruovaných a falošných príčinách šikany, zatýkania či hrozieb smrťou. Príčina týchto radikálnych, nelogických, no krutých postupov voči úplne nevinným ľuďom tkvie len v ich vierovyznaní, pričom často spôsobuje hromadný exodus z rodnej krajiny.
Medzinárodne uznané právo na náboženskú slobodu je porušované v každej tretej krajine, v Afrike ide až o 42 % krajín, najhoršia situácia je v Burkine Faso a Mozambiku. Znamená to, že každý siedmy kresťan žije tam, kde nemá možnosť prejaviť slobodne svoju vieru. Celkovo ide o tristo miliónov ľudí. Problémom je aj mlčanie ostatných vyspelých krajín, kde pomoc tomuto množstvu ľudí ostáva len na papieri a v prázdnych sľuboch.
Aj o tom všetkom je Červená streda. Pripomína nám množstvo tichých, zabudnutých hrdinov trpiacich pre svoju vieru, ktorých nemá kto obhájiť napriek medzinárodnému právu a pre ktorých je pomoc stále nedostatočná na to, aby dokázali žiť dôstojný život. Nesťažujú sa. Je však našou zodpovednosťou pomôcť im – a tiež hanbou, ak sa dívame bez akejkoľvek pomoci na ich utrpenie.