Mier do Svätej zeme príde cez zmierenie a dialóg

Odvtedy, čo sa Margaret Karramová spolu s ďalšími zapojila do organizácie modlitieb za mier vo Vatikánskych záhradách, ktoré inicioval pápež František, uplynulo už desať rokov. Na stretnutí sa zúčastnil vtedajší izraelský prezident Šimon Peres, palestínsky prezident Mahmúd Abbás a konštantínopolský patriarcha Bartolomej I.

Dnes, o desaťročie neskôr, je Karramová, arabská kresťanka z Haify, predsedníčkou Hnutia fokoláre. V tejto úlohe sa zúčastnila aj dvoch etáp Synody biskupov s témou Spoločenstvo, spoluúčasť a misia, ktoré sa konali v Ríme. Ako dcéra Svätej zeme sleduje udalosti svojej rodnej krajiny s obavami a záujmom a je presvedčená, že mier sa buduje postupnými krokmi v medziľudských vzťahoch. Politika na to nestačí.

Uplynulo už desať rokov od modlitieb vo Vatikánskych záhradách. Ako ste sa stali súčasťou tohto historického momentu?

Musím začať krátkym predslovom. V Jeruzaleme som žila 24 rokov. V roku 2014 pápež František navštívil Svätú zem spolu s patriarchom Bartolomejom. V tom roku sa však už plánovalo, že sa v marci presťahujem do Talianska, aby som pracovala v Medzinárodnom centre Hnutia fokoláre. Bola to náročná zmena.

Z akého dôvodu?

V Jeruzaleme som mala pocit, že naplno žijem svoje povolanie. Bola som vo Svätej zemi, v meste, ktoré je síce žiaľ rozdelené, ale kde Kristus zomrel a vstal z mŕtvych. Tam, uprostred konfliktu, bolesti ľudí a budovania múra som cítila, že moje povolanie v Hnutí fokoláre bolo v plnom rozkvete.

Môj život mal jasný zmysel. Spolu s ďalšími členmi hnutia a medzinárodnými organizáciami som pracovala na podpore dialógu a mieru a na formovaní kresťanských komunít, aby bolo vzájomné spolužitie čo najpokojnejšie.

Jeruzalem ma nútil neustále veriť a svedčiť o tom, že je možné žiť pre jednotu napriek všetkým ťažkostiam.

Takže to bola veľmi aktívna fáza vášho života…

Zmenu som prijala ako Božie povolanie. Bolo krásne prísť tam, kde žila Chiara Lubichová, zakladateľka nášho hnutia a dýchať tú istú atmosféru s jej prvými spoločníkmi, pretože mnohí z nich ešte žili.

A predsa som sa necítila byť úplne na svojom mieste. Chýbala mi energia života v Jeruzaleme, ktorá mi pomáhala každodenne žiť evanjelium. Jeruzalem ma nútil neustále veriť a svedčiť o tom, že je možné žiť pre jednotu napriek všetkým ťažkostiam.

Čo sa zmenilo v Medzinárodnom centre?

Nebolo tam už počuť neustále sirény sanitiek, na uliciach nebolo vidieť vojakov. Mala som iracionálny strach, že stratím svoju odhodlanosť naplno žiť evanjelium. V tomto kontexte som sa dozvedela o modlitbách za mier vo Svätej zemi a o tom, že pápež pozval na účasť palestínskeho aj izraelského prezidenta. Hľadali niekoho, kto ovláda arabský jazyk a mohol by čítať úryvok počas modlitby.

A vtedy ste sa rozhodli, že sa modlitieb zúčastníte?

Spočiatku som nevedela, či toto pozvanie prijať. Vo vnútri som cítila nepokoj. Išla som do kaplnky a prosila som Boha, aby mi ukázal, čo mám robiť. Otvorila som čítania dňa a našla som si úryvok zo Skutkov apoštolov 23, 10 – 11: „Buď silný! Lebo ako si o mne svedčil v Jeruzaleme, tak musíš svedčiť aj v Ríme.“

Zdalo sa, že ide o jasné posolstvo…

Dodalo mi to odvahu. Zrazu som dokázala pochopiť, že napriek pocitu, že som mimo svojho miesta, mám príležitosť svedčiť o Ježišovi. Preto som prijala účasť na modlitbe a prečítala som po arabsky modlitbu svätého Františka s jej silným posolstvom: „Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť.“

Bola to silná chvíľa, čítať túto modlitbu pred pápežom Františkom, patriarchom Bartolomejom, mnohými Izraelčanmi, Palestínčanmi vrátane židovských a moslimských náboženských vodcov. Keď som ju čítala, niesla som v sebe volanie po spravodlivosti a milosrdenstve. Prečítala som ju s hlbokým dojatím.

Má táto modlitba zmysel aj po desiatich rokoch?

Bolo to nádherné stretnutie, aj keď napätie bolo cítiť. Niektorí hovorili spontánne a odložili pripravené texty. Vnímala som to napätie a nevraživosť. No viem, že Boh vidí zhora krásnu tapisériu, zatiaľ čo my vidíme iba uzly. Po modlitbe však vypukla vojna v Gaze a po desiatich rokoch sa situácia nezlepšila.

Človek sa pýta: „Aké ovocie priniesla táto modlitba? Mala vôbec význam?“ Pred očami však mám olivovník, zasadený vo Vatikánskych záhradách, ktorý je pre mňa symbolom tejto udalosti. Aby strom priniesol ovocie, jeho korene musia preniknúť hlboko do pôdy, prejsť cez bahno, prekonať tmu a zakoreniť sa v realite bolesti. Toto je moja nádej.

Aký význam má teda modlitba?

Odpovedám slovami kardinála Pizzaballu, dnešného latinského patriarchu Jeruzalema, ktorý bol v tom čase kustódom františkánov vo Svätej zemi. Po modlitbe, keď vypukla vojna v Gaze, dostal tú istú otázku, na ktorú odpovedal: „Modlitba neprodukuje. Modlitba rodí. Nenahrádza ľudské úsilie, ale osvetľuje ho. Neoslobodzuje od cesty, ale ju ukazuje.

V tomto zmysle bolo a zostáva stretnutie v Ríme mocným a silným znamením, ku ktorému sa možno vrátiť a ktoré dáva nádej tým, ktorí nekapitulujú pred smutnou realitou našich dní.“ Tieto slová si beriem za svoje. Viem, že musíme pokračovať nielen v modlitbách, ale aj v práci na mieri a vo výchove k mieru.

Je lepšie hovoriť o zmierení ako o odpustení.

Hlavnou témou konfliktu vo Svätej zemi, ako aj  iných svetových konfliktov je otázka zmierenia. Ako bratsky spolunažívať po tom, čo sme zažili smrť a ničenie, spôsobené jednou alebo druhou stranou? Odpustenie je navyše kresťanským pojmom. Boli ste počas rokov, ktoré ste strávili vo Svätej zemi, svedkom skutkov odpustenia, ktoré by mohli priniesť nádej?

Povedala by som, že je lepšie hovoriť o zmierení ako o odpustení. Odpustenie je veľmi silné slovo a len málokto dokáže odpustiť a cítiť sa slobodný s pocitom, že sa dosiahla spravodlivosť – či už sociálna, ľudská, alebo politická. Ale ak sa vrátim k otázke – áno, bola som svedkom mnohých činov zmierenia, veľmi silných situácií.

Môžete uviesť nejaký príklad?

Vo Svätej zemi napríklad vzniklo združenie s názvom Parents Circle (Kruh rodičov). Je to organizácia, ktorá spája Izraelčanov a Palestínčanov, ktorí prišli o príbuzného počas konfliktov. Títo rodičia – približne 600 členov – pracujú na cestách zmierenia.

Organizujú stretnutia, pri ktorých na druhého nehľadia ako na nepriateľa, ale ako na niekoho, kto môže prispieť k výchove k mieru. Následne spoločne rozprávajú svoje príbehy. Ide o príbehy s veľkým emocionálnym dosahom, o ktoré sa vzájomne delia, stretávajú sa a snažia sa vniesť do vzťahov novú mentalitu. Takto vytvárajú cestu k dialógu a mieru.

Stalo sa niečo, čo vás osobne zasiahlo?

Keď som žila v Jeruzaleme, naša susedka pozvala niekoľko z nás z Fokoláre k sebe domov. Nevedela, že som Arabka, ani že som kresťanka. Keď si to uvedomila, povedala: „Nikdy som nepozvala k sebe domov Araba.“ Bola som tam s ďalšími ženami z Fokoláre a na chvíľu som si myslela, že by som mala odísť.

Potom som však pochopila, že musím urobiť vnútorný krok a nevnímať jej slová ako urážku celého svojho národa, pretože je ľahké upadnúť do pasce a myslieť si, že takáto veta znamená znehodnotenie alebo útok na všetko, v čo veríte.

Začala som sa s ňou teda rozprávať, vysvetľovať, že som študovala judaizmus, židovskú kultúru a že verím v mier. Postupne som videla, ako táto žena opúšťa svoje obranné postoje a chápe, že ak premýšľam takto ja, musia byť aj iní takí ako ja, ktorí bojujú za mier. Takto sa medzi nami zrodilo priateľstvo.

V rozbitom svete je mier možný

Dá sa povedať, že možno práve toto je najlepšou výchovou k mieru?

Som presvedčená, že mier nepríde zhora, od vlády či politikov. Mier vzíde zdola, z osobných vzťahov medzi ľuďmi, budovaných krok za krokom. Ak neprekonám svoje pocity v napätých momentoch, riskujem, že budem ďalej vytvárať nenávisť. Stáva sa z toho reťaz, ktorá sa nedá zlomiť. Úprimne, urobiť ten krok ma stálo veľa úsilia. V takých chvíľach sa cítite urazení, ponížení a chcete sa brániť.

Ako sa však dá napriek všetkému ten krok spraviť?

Je to každodenné cvičenie. Som predovšetkým kresťanka a evanjelium je stredobodom môjho života. Niektoré situácie ma bolia, inokedy sa cítim bezmocná, ale vďaka evanjeliu a charizme jednoty, ktorú som si vybrala, si vždy poviem, že ak som v určitej situácii, môžem niečo urobiť. Rovnako som prežívala aj skúsenosť synody.

Sledujete naďalej situáciu vo Svätej zemi?

Často komunikujem so svojou rodinou, komunitou Fokoláre a snažím sa im sprostredkovať lásku pápeža, ktorý tejto situácii veľmi rozumie. Usilujem sa im dať pocítiť, že s nimi všetko v duchu prežívam, čo je konkrétny spôsob, ako im môžem prejaviť blízkosť.

Kresťania vnímajú svoju prítomnosť vo Svätej zemi ako poslanie.

Pretavilo sa to aj do konkrétnych iniciatív?

Hnutie fokoláre sa venuje distribúcii humanitárnej pomoci a zbieraniu finančných prostriedkov. Spolupracujeme s miestnou cirkvou, aby sme zistili, ako pomôcť ľuďom. Súčasný konflikt nespôsobil škody len v Gaze, ale aj v Izraeli a na celom palestínskom území. Ľuďom chýba práca, pretože mnohé zamestnania súviseli s turizmom a pútnikmi.

Ľudia z palestínskych území, ktorí pracovali v Izraeli, nemôžu do krajiny vstúpiť, svoju prácu museli prerušiť. Usilujeme sa o to, aby sme ponúkli pracovné príležitosti a financovali vzdelávanie detí. Je to konkrétna pomoc. Nemení to síce politickú situáciu, ale dávame ľuďom dôstojnosť, aby mohli pokračovať v živote a neopustili túto zem.

Ako žijú kresťania vo Svätej zemi?

Kresťania, napriek všetkým ťažkostiam ktoré prežívajú, vnímajú svoju prítomnosť vo Svätej zemi ako poslanie. Sú malým stádom, ktoré uchováva svoju kresťanskú vieru. Veľmi ma oslovuje ich viera a vytrvalosť.

Mali ste skúsenosť so synodou. Čo môže priniesť synodalita do zložitých situácií, akou je aj situácia vo Svätej zemi?

Zasadnutie počas týchto dvoch rokov bolo naozaj akýmsi laboratóriom, telocvičňou počúvania. Sme vyzvaní, aby sme sa naučili toto hlboké počúvanie praktizovať. Niekedy počúvame ušami, ale nie srdcom. Srdce nesúdi, nič od druhého nečaká, prijíma druhého. Pre mňa bola synoda silnou skúsenosťou, a to hovorím ako osoba zvyknutá žiť s ľuďmi rôznych národností a kultúr.

Čo teda priniesla synoda?

Je to skúsenosť počúvania v srdci Cirkvi. Máme rôzne povolania, sme muži a sme ženy, žijeme v odlišných kultúrach, ale za dva roky sme sa naučili prijímať, počúvať, nenútiť vlastnú ideu, ale skôr dokázať uvoľniť svoju predstavu, aby sme pochopili, čo môže vyjsť z nášho pracovného tímu a pomôcť synode.

Zvlášť inšpirujúca bola skúsenosť rozhovorov v Duchu. Ak sa tento spôsob môže aplikovať aj na občianskej úrovni, v spoločnostiach alebo v organizáciách, ktoré nie sú náboženské, verím, že môže byť cestou k pokoju.

Pretože pokoj vzniká v srdci úprimného dialógu medzi ľuďmi, prijatím druhého s jeho príbehom, jeho kultúrou a jeho vlastným rozprávaním. Iba tým, že sa necháme osloviť bolesťami druhých, sa učíme viesť dialóg s inými. Verím, že len s takýmto prístupom by sa mohla vytvoriť cesta k pokoju, aj keď to možno nikdy nebude dokonalé riešenie.

Je to cesta…

Áno! Sme povolaní, aby sme túto skúsenosť priniesli do nášho prostredia a aby v ľuďoch rástla ochota viesť dialóg, aby sme sa nebáli rozdielov a nezhôd. Som presvedčená, že strach z druhého nás blokuje, a čím viac sa človek bojí, tým viac v jeho srdci rastie nenávisť. Sme teda na ceste, a ak sa táto synoda, ktorú sme práve ukončili, uplatní v našich životoch, môže byť svetlom, ktoré prinesie nádej.

Andrea Gagliarducci. Rozhovor publikovaný na webe ACI Stampa 7. novembra 2024. Uverejnené so súhlasom autora.