Nádej ako lokomotíva: Cirkev pozýva vyjsť zo zóny istoty a vykročiť vpred

Nádej nie je udalosťou v kalendári, ale rozhodnutím, že sa z cesty vrátim iný, než som na ňu vyrazil. Aj takto by sa dalo zhrnúť posolstvo diskusie, ktorá sa konala v Dome Quo Vadis v Bratislave pri príležitosti predstavenia kníh pápeža Františka Nádej je svetlo v noci a Viera je cesta k Jubilejnému roku 2025. Apoštolský nuncius Mons. Nicola Girasoli, filozofka Mária Spišiaková a kňaz Ivan Ružička spoločne hľadali odpoveď na otázku, ako dnes vrátiť nádej do života Cirkvi, spoločnosti i jednotlivca – nádej nie ako frázu, ale ako svetlo, ktoré preniká cez strach, temnotu a neistotu.

Nositelia nádeje so vztýčenou hlavou

Apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Nicola Girasoli vo svojom úvodnom príhovore k diskusii uviedol, že počas stretnutí s mladými ľuďmi často dostával otázku: „Čo je to nádej?“ Odpovedal, že nádej sa zvykne prirovnávať k svetlu a sile, no dôležitejšie je položiť si otázku:

„Čo konkrétne znamená nádej pre náš osobný život?“ Nádej prirovnal k lokomotíve, ktorá musí byť umiestnená na začiatku súpravy – čím rýchlejšie napreduje, tým rýchlejšie sa pohybujú aj ostatné vagóny.

Zdôraznil, že dnešná spoločnosť sa stáva priestorom beznádeje a dezilúzie, kde sa lokomotíva ocitá nie na čele, ale až na konci – a do popredia sa tak dostávajú naše ťažkosti a problémy.

Každé putovanie by malo viesť k našej vnútornej premene.

„Pápež nám v tomto jubilejnom roku pripomína, že sme pútnikmi nádeje. Bez nej upadá celý náš život do temnoty a depresie. Musíme mladým ľuďom pomôcť niesť ťarchu dnešnej doby a naplniť ich srdcia nádejou,“ zdôraznil Girasoli.

Zamyslieť by sme sa podľa neho mali nad tým, či máme našu lokomotívu nádeje na správnom mieste – vpredu, aby nás mohla ťahať. Výzvu dnešnej doby vidí najmä v strate cieľa, bez ktorého nevieme, kam smerujeme.

„Kresťania by mali byť nositeľmi nádeje a kráčať so vztýčenou hlavou, naplnení entuziazmom a radosťou,“ uzavrel pápežský vyslanec.

Nádej, ktorá presahuje hranice smrti

Filozofka a univerzitná pedagogička Mária Spišiaková v úvode diskusie zdôraznila, že skutočná nádej prichádza až tam, kde tie naše nádeje zlyhávajú. „Keď sa človek ocitne v existenciálnej situácii a jeho predstavy sa nenaplnia, zistí, že nádej je hlbokou silou v nás – a siaha až za hranicu smrti.“

V tejto súvislosti pripomenula myšlienku filozofa Gabriela Marcela: „Nádej, ktorá nevie odolať smrti, nie je skutočnou nádejou,“ zakončila.

Kňaz a tajomník Konferencie biskupov Slovenska Ivan Ružička upozornil, že máme sklon kritizovať a prehliadať mnohé krásne a dobré veci, v ktorých je Boh prítomný. Nádej sa podľa neho začína tam, kde sa vieme každý deň vedome zastaviť a spýtať sa: „Kde dnes vstúpila nádej do môjho života?“

„Možno sa na mňa niekto usmial, prežil som malý radostný moment. Aj takéto konkrétne situácie dokážu rozšíriť temnotu svetlom nádeje,“ povedal.

Jubileum ako príležitosť naplniť srdce, nie kalendár

Ružička, ktorý je spolu so Spišiakovou členom prípravného tímu jubilejného roka, vyjadril presvedčenie, že tento rok je výnimočnou príležitosťou najmä pre naplnenie našich sŕdc, nie kalendárov.

Sme rýchli v usmerňovaní druhých, ale nič neinšpiruje viac než vlastný príklad.

„Ponúkané podujatia sú príležitosťou zastaviť sa a načerpať novú nádej. Aby som sa mohol stať jej svedkom, musí byť nádej v mojom živote konkrétne prítomná – pretavená do skutkov,“ zdôraznil.

Spomenul aj pripravované aktivity: národnú púť do Ríma, 24-hodinovú adoráciu s možnosťou spovede a rozhovorov s laikmi i zasvätenými, ako aj Noc kostolov, ktorá sa tento rok ponesie v duchu jubilea.

Putovanie, ktoré premieňa – nielen miesta, ale aj ľudí

Spišiaková doplnila, že ak nie je putovanie spojené s vnútorným hľadaním a prehodnocovaním vlastnej viery a nádeje, nenapĺňa skutočný zmysel jubilejného roka. Povzbudila prítomných, aby sa zapájali do miestnych iniciatív alebo sa stali ich nositeľmi.

Ako príklad uviedla kurz „Pútnici nádeje na ceste zmierenia“ na TF TU v Bratislave či nový študijný program Náboženská a kultúrna mediácia.

Hostia sa zhodli, že každé putovanie by malo viesť k našej vnútornej premene – aby sme sa z ciest vracali iní, než sme na ne vyrazili. „Putovanie nám dáva priestor uvedomiť si, čo nás zaťažuje a čo potrebujeme zo svojho života uvoľniť,“ zhrnul Ružička.

Zároveň však diskutujúci poukázali na to, že dnešné púte často stratili svoju pôvodnú hĺbku – nahradila ju organizovaná doprava, pohodlie, rýchlosť. Spišiaková v tejto súvislosti pripomenula slová pápeža Františka o dôležitosti dovoliť si urobiť aj chybný krok.

„Statickosť často plynie z toho, že sa bojíme opustiť zónu istoty. No práve putovanie bolo kedysi aktom rizika – krokom do neznáma, kde môže pôsobiť Boh. Ten priestor mu musíme ponúknuť,“ vysvetlila.

Ako ďalšie riziko označila uzavretosť voči iným názorom a presvedčenie, že len my kráčame po správnej ceste. „Takto si staviame hrádzu a prestávame vnímať, čo nám Boh chce ukázať cez Ducha Svätého,“ dodala.

Pápež František ako symbol Dobrého pastiera

Pri úvahe o význame jubilea v pontifikáte pápeža Františka Ružička pripomenul dosahy pandémie a prebiehajúcich konfliktov, v dyme ktorých sa rozplynuli optimistické sny mnohých ľudí.

Každý akt zmierenia môže spôsobiť motýlí efekt pokoja a mieru.

„Svätý Otec veľmi prezieravo zvolil pre tento rok označenie rok nádeje, pretože v ňom zavládli strach, smútok a beznádej. Sme povolaní vykročiť zo svojho bezpečia a prinášať nádej do sveta chaosu,“ povedal.

Za silný príklad nádeje označil synodálny proces, ktorý dokázal spojiť ľudí rozličných národností a postojov – aj napriek prebiehajúcej vojne či názorovým rozdielom. Synoda tak otvorila dvere dialógu a ukázala, že spoločné kráčanie je možné.

Mária Spišiaková vidí v pápežovi Františkovi obraz Dobrého pastiera, ktorý má hlboké pochopenie pre človeka – najmä pre tých, ktorí sa ocitli na periférii.

„Nemyslím len na tú materiálnu, ale aj existenciálnu perifériu – migranti, väzni, vyčlenení. Práve oni potrebujú nádej najviac a často nám o nej paradoxne najautentickejšie aj svedčia,“ uviedla.

Ako silný obraz nádeje spomenula utečencov, ktorí sa na malom nafukovacom člne vydávajú na rozbúrené more s vierou, že ich čaká nový začiatok. „Neviem si predstaviť väčšiu nádej, než je táto,“ zakončila.

K zmiereniu môžeme prispieť všetci – ak začneme od seba

Podľa Ružičku nachádzame znamenia nádeje aj u nás – v ľuďoch, ktorí sa venujú chorým, opusteným, chudobným, väzneným.

„No ako máme vo zvyku, skôr si všimneme to zlé, ako by sme ocenili to dobré, čo doma máme,“ uzavrel.
Spišiaková doplnila, že na to, aby mala Cirkev spoločenský dosah, musíme začať od seba.

„Sme rýchli v usmerňovaní druhých, ale nič neinšpiruje viac než vlastný príklad. Či už ide o odpustenie dlhu zamestnancovi, zmierenie sa s kolegom či rodinou – tých príležitostí je veľa. Je len na nás, či ostaneme vo formálnosti, alebo to prenesieme do reálneho života,“ povedala.

Na to, aby mala Cirkev spoločenský dosah, musíme začať od seba.

Ružička zároveň spomenul aj niekdajšiu výzvu biskupov adresovanú v tom čase budúcemu prezidentovi Petrovi Pellegrinimu, aby udelil špeciálne milosti, a gesto pomocného biskupa Františka Trstenského, ktorý v Spišskej diecéze verejne odprosil za hriechy miestnej cirkvi.

„Každý akt zmierenia môže spôsobiť motýlí efekt pokoja a mieru,“ dodal. Cirkev budúcnosti by podľa hostí diskusie mala byť ovocím toho, čo pápež František vytrvalo pripomína: že skutočné spoločenstvo sa rodí z rešpektu k rozdielnosti, zo schopnosti vnímať vieru druhých – a z ochoty kráčať spoločne ako jedna rodina.

Na záver sa opäť ujal slova apoštolský nuncius, ktorý poukázal na rozdiel medzi ľudskou a nadprirodzenou nádejou. „Tá ľudská je ako lotéria – možno vyjde, možno nie. No kresťanská nádej je istota. Pokiaľ máme život, máme nádej. Nie sme pozvaní skúšať, ale veriť. A preto hovorím: Neskúšaj – ver,“ uzavrel.

Foto: Július Kotus.