Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Dvere mi otvorila štíhlučká, usmiata blondínka s neposednými prameňmi vlasov. Veronika Dianišková je sama, má pred štyridsiatkou a doma dve rómske dievčatká.
Nikdy neuvažovala nad tým, že by to mal byť problém. Od detstva žila s víziou, že bude mať deti, ktoré neprídu spod jej srdca: „Vtedy som to ešte nevedela pomenovať, nevedela som, že existuje nejaká náhradná starostlivosť. Vedela som, že aj keby som mala svoje deti, že si ešte chcem nejaké zobrať alebo – ako sa správne povie – prijať.“
Po skončení štúdia divadelnej réžie na VŠMU ju to ťahalo k ľuďom, ktorí domov nemajú. Strávila pár rokov v neziskovej organizácii De Paul, v útulku svätej Lujzy, či v občianskom združení Vagus: „Tento čas veľmi ovplyvnil moje politické, spoločenské, osobné postoje. Bolo to úplne prevratné a zásadné.“
Pred desiatimi rokmi sa rozhodla žiť svoj sen naplno. Začala si zisťovať všetko okolo náhradnej starostlivosti. Vďaka vtedajším zákonom sa stala na dva roky zázemím pre vtedy štrnásťročnú Veroniku. „Brávala som si ju domov, no mala priateľa, nechcela byť natrvalo u mňa. Doteraz sme však v kontakte, žije si dobre.“
Dobrá skúsenosť ju nakopla, bolo treba vlastné bývanie. Dvojgarzónka v Petržalke sa stala prvým krokom: „Od toho momentu som už vedela, že do svojho životného projektu pôjdem.“
Neplánovala manželstvo, aby sa mala o koho oprieť? Veronika priznáva, že má za sebou dlhoročný vzťah. „Priateľ si na rodinu netrúfol už vtedy, keď som s ním bola a to som už čakala na Jasmi. Rozišli sme sa, no skončilo to veľmi dobre. Hoci sme si veľmi rozumeli, už som potom ďalší vzťah nehľadala.“
Rozchod jej rozhodnutie nezmenil. Od začiatku bola nastavená prijať deti, aj keby ostala sama: „Mala som len jednu podmienku, a to dieťa od troch rokov, aby som mohla ostať pracovať na voľnej nohe. Tiež som bola pevne rozhodnutá pre pestúnstvo, nie pre adopciu.“
„Myslím si, že pestún by mal byť mostom na uzmierenie vzťahov v širšej rodine, nielen s rodičmi, ale aj so súrodencami.“
Po skúsenosti z De Paul sa určite chcela spojiť s biologickými rodičmi dievčat. „Bola som rozhodnutá nájsť si k nim cestu. Myslím si, že pestún by mal byť mostom k uzmiereniu vzťahov v širšej rodine, nielen s rodičmi, ale aj so súrodencami.“
Keď to povedala sociálnej kurátorke, bola rada. Mnohí pestúni totiž nie sú otvorení kontaktu s biologickými rodičmi. „Niekedy to môže byť skutočne náročné. Niekedy je však za tým podľa mňa skôr tendencia tak trochu privlastňovať si deti.”
Dievčatá ju pritom berú ako mamu a ona ich ako svoje deti. No nemá žiadny problém s príbehom, ktorý bol predtým. „Som rada, že ich rodičia ich mali, inak by som nemala tú česť mať ich ja.“ Chodí s dievčatami za nimi vždy, keď sa dá a keď obe strany chcú. Vníma ich ako super rodiny, hoci pre chudobu ony nevedia prísť za nimi.
Stretnutia, aj videohovory či telefonáty s rodinami dievčat sú veľmi pekné. Keď sú spolu naživo, urobí vždy fotodokumentáciu, aby sa mali k čomu vracať.
Rok predtým, ako si vzala Jasmínku, sa jej už v robote smiali. Mala totiž sen, že bude mať dievčatko s takým menom. Prišla fotka, na nej trojročná osôbka s vysnívaným menom.
No podstatnejšia informácia pre Veroniku bola v spise – Jasmínka nebola úplne zdravá. Prekvapene zistila, ako ju čas zamestnania v De Paul pripravil aj na jej diagnózu: „Nie som z tých, ktoré sa rozhodujú v okamihu citovo. Tu som však jednoducho hneď vedela, že toto je ono.“
Jasmínka dokonca chcela hneď ísť s ňou, nemala žiadne adaptačné problémy alebo poruchy vzťahovej väzby, o ktorých počúvala od iných pestúnov. Veronika teda išla na druhý koniec Slovenska do Sečoviec, pracovala z penziónu. Bola pripravená budovať vzťah s Jasmi aj rok, ako to bežne býva. „Domov sme šli za týždeň…“ Nelka k nim prišla vlani, zapadla okamžite.
Odkedy sú dievčatá dve, vedia sa samy zahrať akokoľvek dlho. Pre Veroniku nie je problém robiť z domu, dievčatá bežne berie aj do práce, do rozhlasu. „Ony tam majú svoje tety, chodia tam rady. Sú veľmi prispôsobivé. Dokonca aj Jasmi, kým bola sama, tam vedela vydržať aj dve hodiny a čakať na mňa. Je to skrátka moja parťáčka.“
Zmenil sa jej život od príchodu Jasmínky a neskôr Nelky? Veronika žiadny problém nevidí, s dievčatami často vyrážajú za kultúrou aj zábavou. Najviac úloh jej pripravila škola od Jasmínkinho nástupu do prvého ročníka. Napriek tomu na školu dopustiť nedá.
Pri Jasminkiných zdravotných komplikáciách nečakala, že jej až tak vyjdú v ústrety. Škola vybavila všetko. Veronika to bola len podpísať, nečakane vďačná za záujem a ústretovosť.
„Dlho som v sebe riešila tému domova. Chcela som, aby ho mal niekto, kto ho nemá.“
Prečo to vôbec robí? „Dlho som v sebe riešila tému domova. Chcela som, aby ho mal niekto, kto ho nemá.“ Priznáva, že veľa ľudí, známych aj odborníkov, ju od tohto kroku odhováralo: „A teraz mi závidia.“ Podľa nej má Jasmínka v sebe magnet, priťahuje ľudí a tí ju majú veľmi radi.
Rozhodnutie prijať dievčatá a darovať im domov obdarúva a posúva aj ju samotnú – viac, ako si vedela predstaviť. Napriek všetkej náročnosti, napriek skromnosti, ku ktorej aj vedome dievčatá vedie, žije radosť a vďačnosť.
Veronika sa smeje: „Dievčatá patria do rodiny… Keď naposledy bola s Jasmínkou u doktorky mama, na otázku genetickej predispozície začala loviť v pamäti diagnózy u prababky a príbuzenstva…“
Vďaka neskutočnej spoločenskosti oboch dievčat má Veronika veľa pomoci a prijatia. A hoci priznáva, že byť kvázi mama samoživiteľka nie je jednoduché, nemenila by.
Foto – Dominik Sepp
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
