Odišiel Mons. Peter Fidermak: Byť blízko ľudí je moje poslanie

V nedeľu odišiel Mons. Peter Fidermak, kňaz fokolarín, ktorý pôsobil na misiách 28 rokov. Stoja za ním nielen skutočné chrámy, ktoré postavil, ale aj chrámy v ľuďoch. V Rusku ešte plánoval pobudnúť, aby bol s ľuďmi, ktorí sú pripútaní k nemu a on k nim. 

Prečo si sa rozhodol ísť na misie práve do Ruska?

Chcel som ísť na misie do Brazílie. Na Rusko som nikdy nemyslel. Do Ruska ma poslali.

V Brazílii si však nakoniec nebol.

Bol som sa tam pozrieť. 27. augusta 1996 som sa vrátil z Brazílie a 29. augusta mi biskup Rudolf Baláž zatelefonoval na KBS, kde som pracoval, a povedal mi: „Musím s Tebou rozprávať.“

Prišiel som do Banskej Bystrice a on mi hovorí: „Bol tu biskup Vert z Novosibirska a prosí, aby si tam prišiel, že tam treba pomôcť. Pôjdeš?“ Odpovedal som: „Keď ma pošlete, pôjdem, ináč nie.“

V čom bolo pre teba rozhodnutie ísť na misie príťažlivé?

Novosť!

Okrem Ruska si bol na misiách ešte aj niekde inde?

Áno! Bol som. V Azerbajdžane som staval kostol a tiež som staval nunciatúru v Bielorusku. Takže priamo na misiách nie, ale na stavbách. Hoci aj to bola misia. Lebo ja som bol ubytovaný na stavbách a ľudia ku mne chodili na spoveď a na rôzne rozhovory.

Koľko veriacich je v tých farnostiach?

To nikto nevie. To je vlastne tak, že z nadšenia mnohí prichádzali, potom nadšenie upadlo, tak prestali chodiť, ale veriacimi zostali. U nich nie je zvykom chodiť v nedeľu na svätú omšu, lebo nikdy do kostola nechodili.

V pravoslávnom prostredí niet prikázania, že v nedeľu a v prikázaný sviatok sa treba zúčastňovať na svätej omši. To máme len my katolíci.

Pravoslávni veriaci hovoria: A čo to tak často chodíte do kostola. Stačí na Veľkú noc a na Vianoce. Takže aj my katolíci máme takých ľudí, ktorí chodia do kostola na Veľkú noc a na Vianoce, ale chodia pravidelne.

Mnohí ľudia v ateistickom prostredí vieru nemajú. Takže, ako hovoríš, všetko treba budovať od základov. Pri tom priblížení sa ľuďom ti bola spiritualita jednoty nápomocná?

Iste! Veď spiritualita jednoty nám pomáha milovať každého človeka takého, aký je. A potom, pobáda nás ísť k jednotlivcom. Tam sa nepracuje s masami, ale s jednotlivcami. Príde jeden človek, tak sa mu venujem.

Prišli dvaja, traja… Keď je na svätej omši jeden, mám kázeň, keď sú traja, tiež mám kázeň. Možno by si niekto pomyslel, že pre tých troch netreba ani hovoriť. Kňaz je však rád, že prišli traja, a musí im niečo pekné povedať, aby sa povzbudili.

A v pravoslávnych kostoloch je väčšia účasť?

Ani by som nepovedal. Je tam taká migrácia. Prídu, postavia sviečku, pokývajú hlavou a odídu. Kde je kňaz aktívny, tak tam zostávajú aj na liturgii, ale tam, kde si kňaz slúži svoje, kázeň nemá, tak tam veľký počet nebýva.

Podarilo sa ti mať okolo seba nejakú komunitu, ktorej by si mohol odovzdať myšlienky spirituality jednoty?

Prakticky všade, kde som bol, sme sa schádzali okolo slova života. Zo začiatku sme tam boli traja kňazi z Hnutia fokoláre – bol tam Vlado Kotes a Melichar Repka a boli sme v kontakte.

Aj s miništrantmi sme sa stretávali pri slove života. Dvaja z nich sú teraz kňazi. Keď som bol farárom v Irkutsku, tak som urobil „miništrantský bar“. Prichádzali tam chlapci, ktorí išli zo školy.

V bare si mohli urobiť čaj a mali tam nejaké zákusky. Rovno zo školy išli tam, nie domov. Niečo si zajedli a potom sme sa raz v týždni stretli a prečítali sme si slovo života. Mali sme povypisované heslá po stene – im sa to páčilo.

Kde tí chlapci študovali, keď sa chceli stať rímskokatolíckymi kňazmi?

Študovali v Petrohrade. Tam je rímskokatolícky seminár. Obidvaja sú však rehoľníci – verbisti.

Spomenul si verbistov. Sú tam misionári aj z iných reholí alebo spoločenstiev?

Sú tam klaretíni, verbisti, františkáni, redemptoristi, v Jakutsku sú saleziáni zo Slovenska. V Rusku sú prakticky všetky rehole. Je tam „roznoobrazie“, teda mnohotvárnosť.

Odovzdávate si navzájom medzi sebou misijné skúsenosti? Alebo každý len v rámci svojej rehole?

Mávame dekanátne stretnutia. Tam prichádzajú všetci a tam si hovoríme o všetkom. Niektorí kňazi prišli vlakom zo vzdialenosti aj 1000 km.

Ako sa presúvaš po Rusku? Lietadlom, autom? Koľko hodín trvala najdlhšia cesta, ktorú si robil?

Najčastejšie jazdím autom. Z Kurska do Kaliningradu som išiel lietadlom. Z Tuly som išiel autom. Na dlhé cesty, ktoré trvajú 48 až 50 hodín, sa chodí vlakom.

Viera sa vzmáha. Koľko kostolov si postavil?

No stavalo sa, kde bolo treba. V Novosibirsku som dokončil katedrálu. V Irkutsku som budoval. V Čite som budoval, v Azerbajdžane som budoval, v Kaliningrade som urobil strechu na dome pre pútnikov a ukončovacie práce na prízemí. Viac sa nedalo, neboli peniaze.

Z Bieloruska si odchádzal do Kaliningradu a tam si teraz nastálo?

Nie, z Bieloruska som odišiel do Kurska, kde som budoval faru, lebo tam bola rozbitá drevená fara. Zbúral som ju a postavil novú. Tam ma chceli súdiť, a preto som ušiel do Kaliningradu.

V dvadsiatom roku som tam dostal zápal chrbtice. Pri menšom chirurgickom zákroku mi tam zaniesli nejakú baktériu. Začal mi hnisať jeden stavec a zostal som ležať. Povedali mi, že môžem skončiť na vozíku. Prišiel som do Bratislavy a tu ma liečili. Po doliečení som sa vrátil späť do Ruska.

Uvažoval si niekedy o tom, že by si to vzdal? Zažil si niekedy také situácie, že si si povedal, že to už ďalej nejde?

Nie, nikdy mi to nenapadlo. Žiadne také situácie som nezažil.

Okrem tých chorôb, však?

Ani v chorobách neboli ťažké situácie. Len sa nekomfortne žilo.

Hovoril si, že si musel z istého miesta odísť, pretože ťa chceli súdiť.

To je však normálne. Ja som potom odišiel tam, kde som mal pokoj. Za tých 17 rokov, čo som bol v Moskovskej diecéze, som mal pomerne dosť dekrétov, keď ma arcibiskup prekladal.

Darí sa ti byť s farníkmi v kontakte? Píšete si, telefonuješ si s nimi?

Áno, som s nimi v kontakte. Často telefonujú a ozývajú sa, takže sme v kontakte. Všade mám priateľov, poznajú ma. Keď prídem do Nesterova, Guseva alebo kdekoľvek inde, kde som pôsobil, všade ma poznajú… a vítajú ma „ako svätý obraz“.

Ľudí teda oslovoval predovšetkým tvoj autentický život.

Keď som bol v Azerbajdžane, saleziáni mi hovorili: „Ako je to možné, že prídeš po 15 rokoch a ľudia ťa poznajú.“ Ja som býval na stavbe a bol som stále k dispozícii.

Ľudia chodili na spoveď aj tam. A robím to tak aj teraz. Najdôležitejšie je, aby bol človek zmierený s Bohom, aby žil s Bohom. A na to je spovednica.

Takže toto by sa dalo aplikovať aj kdekoľvek inde?

Áno, veď to je to, že slúžiš, si v službe a to je pre ľudí to najhlavnejšie. Keď sedíš v spovednici, vedia, že si tam pre nich.

Keď porovnávaš, vedel by si dať nejaký odkaz pre aj slovenskú cirkev?

Najhoršie je, keď kňazi robia z farnosti škôlku. To je tragédia. Zaobchádzajú s ľuďmi ako s deťmi v škôlke. Ty musíš toto, ty toto. Namiesto toho, aby sa oni cítili suverénne.

To je taký poľský spôsob pastorácie, keď farár hovorí ženám, ako sa majú obliecť. Ja ich beriem ako dospelých, ktorí rozmýšľajú a ktorých netreba dirigovať.

Keď mám takýto prístup, vznikne iný vzťah – on ma berie ako dospelého, ako toho, kto rozmýšľa, kto má svedomie, kto kráča svojou cestou života. Jednoducho cítia, že si ich vážim.

V minulosti si učil Sociálnu náuku Cirkvi, ale medzi ľuďmi na misiách to skôr bola pastorálna teológia…

Ak chce kňaz učiť pastorálnu teológiu, musí mať rád ľudí. Celá pastorálna teológia, keď máš rád ľudí, je o tom, že aj na kázeň sa pripravíš.

Nebudeš tárať, nebudeš hovoriť frázy, ale sa pripravíš, aby si povedal nejakú peknú myšlienku zo Svätého písma a preniesol ju do ich života. Keď sa nepripravíš, začínaš používať frázy.

Zdá sa, že by si sa mal vrátiť na misie na Slovensko.

Ja som už starý, nemám perspektívu. Mám perspektívu len do večnosti. Na smrť som ešte nepomýšľal, ale mal som infarkt, a keď ma to tak veľmi bolelo, prvý raz v živote som povedal: „Pane Bože, nechce sa mi už žiť,“ a pokračoval som v práci.

Bol som veľmi unavený a veľmi ma to bolelo. Na pohotovosť som išiel až na šiesty deň. Operovali ma, dali mi dva stenty a všetko sa dalo do poriadku.

Takže hovoríš, že sa držíš zásady, že misionár má zomrieť na svojej misii?

Kardinál Tomko hovorieval, že misionári sa domov nevracajú. Neviem, ako to Pán Boh rozhodne. Ešte v Rusku plánujem pobudnúť, aby som bol s ľuďmi, ktorí sú pripútaní ku mne a ja k nim.

Teraz som odišiel do dôchodku a už nie som kaplánom. Pýtali sa ma, prečo odchádzam do ústrania, a ja som im povedal, že „kňaz musí odísť vtedy, keď má ešte dosť rozumu, lebo keď už nemá rozum, tak už nevie, že má odísť, už ho musia vyhnať“.

Ešte mám trochu rozumu, tak odchádzam do ústrania, a keď ma pozvú, prídem, budem slúžiť, pomáhať. A teraz už budú hodnotiť tí, ktorí ma budú pozývať. Má ešte rozum, aby mohol slúžiť, alebo nemá. Keď už nebudem mať rozum, tak ma už nepozvú.

To ústranie znamená, že budeš na Slovensku?

Nie. Budem v ústraní v Slavsku. Je tam byt pre kňaza, ktorý som opravil pred jedenástimi rokmi. V Slavsku je teraz farárom Miloš Krakovský, kňaz zo Slovenska.

Foto – Jozefína Brezovská