Prečo Robert Fico potreboval odvol(áv)ať Michala Šimečku (komentár)

Parlament dnes o jeden hlas odvolal Michala Šimečku z pozície podpredsedu Národnej rady. Porušil tak politickú dohodu a roky platnú politickú kultúru, že najsilnejšia opozičná strana má právo nominovať si jedného z podpredsedov, čo vládne koalície dlhé roky rešpektovali.

V minulom volebnom období tak bol napríklad podpredsedom parlamentu Peter Pellegrini, po odchode Hlasu zo Smeru však Robert Fico požiadal koalíciu o jeho odvolanie a o zvolenie Juraja Blanára zo Smeru na jeho miesto. Koalícia to rešpektovala.

Rituálna poprava Michala Šimečku je teda nezvyklým a radikálnym výpadom voči opozícii. Zámienkou bola nadácia, pomenovaná po jeho dedovi, ktorá poberá dotácie od Ministerstva kultúry. Šimečka mal byť preto v konflikte záujmov, keď bojoval proti zmenám na ministerstve a organizoval demonštrácie proti týmto krokom.   

Poznajúc tisícoraké spôsoby prilepšenia si koaličných lídrov na štátnych zákazkách v minulosti aj súčasnosti, tento dôvod nemožno považovať za hodnoverný. Vrana vrane oko nevykole a v Smere nikdy nelamentovali, keď zo štátneho kvapkala krv. Pozrime sa teda na to, čo je v skutočnosti za križiackym bojom proti Šimečkovi.  

Dva silné politické bloky

Ide o niečo celkom iné, ako pár stotisíc pre nadáciu alebo tančeky Šimečkovej partnerky. Robert Fico sa zjavne na Slovensku pustil do budovania väčšinového volebného systému, založeného na dvoch veľkých a silných politických blokoch. On si trúfa zjednotiť blok, ktorý by sa dal označiť slovom tradičný.

Okrem svojho Smeru, ktorý už dávno nie je sociálnou demokraciou by chcel doň pripojiť aj Hlas, ktorý bez prezidenta Pellegriniho už úplne stráca obsah a stáva sa vlečkou Smeru. Podobne ako Slovenská národná strana, Republika a maďarská Aliancia.

Tí všetci budú radi, keď v novom tradičnom bloku prídu k pár funkciám a budú môcť zabezpečiť svoje vnúčatá. V princípe im zjavne ani o nič iné v politike nejde, až na pár výnimiek, ktoré sa chcú buď pomstiť za nosenie rúšok, alebo presadiť do učebníc svoj svetonázor o plochej Zemi.

Druhý blok by sa dal nazvať slovom progresívny, a to v tom lepšom zmysle slova. Jeho hlavnou silou je strana Michala Šimečku Progresívne Slovensko. Žiaľ, popri svojich mnohých dobrých zámeroch ide ako typická progresivistická ľavica v určitých názoroch do extrému, ako napríklad v témach prístupu k LGBTI komunite, rovnosti pohlaví, zelenej agende či propotratovej politike.

Ideálny fackovací panák

Práve tieto extrémy robia z progresívcov pre Fica ľahký cieľ a umožňujú mu uzurpovať si rolu zástancu tradičného Slovenska, vidieckych hodnôt, poriadku a pevných bodov v živote. Michal Šimečka ako predseda tejto strany je pre neho ideálny terč.

Chlapec z disidentskej rodiny, ktorý študoval v Prahe a na elitnej britskej univerzite, potom dlho pracoval v Bruseli a v Prahe, z jeho slovenčiny občas cítiť český prízvuk a za ženu má tanečníčku ultramoderného žánra. Obraz dotvára, že jeho otec je spolumajiteľom a šedou eminenciou Denníka N, ktorý progresívcov niekedy až okato podporuje.

Robertovi Ficovi sa teda do jeho sveta dvoch silných politických blokov Progresívne Slovensko na čele s Michalom Šimečkom náramne hodí. Súper, ktorého možno označovať za zhýralého, uleteného, ktorý ohrozuje základy poctivého tradičného Slovenska, to je pre Fica dar z nebies. Ľahko sa tak môže štylizovať do úlohy ochrancu Slovenska a zbierať hlasy starších, vidieckych a konzervatívnych voličov.

Práve preto potrebuje vytlačiť z ringu kresťanských demokratov, bývalé OĽANO, Demokratov a SASku prilepiť k progresívcom. Nie je tajomstvom, že už vlani v parlamentných voľbách veľa ľudí volilo Smer preto, aby nevyhrali „extrémisti z PS-ka“, kým PS volilo veľa ľudí preto, aby nevyhral „korupčný Smer“.

Dve muchy jednou ranou

To je dôvod, prečo Robert Fico na Michala Šimečku stále útočí a preto ho aj celé dni odvolával v parlamente a rozmazával v médiách. Na jednej strane sa Fico potrebuje ukázať pred svojimi voličmi, „ako on tomu slniečkarovi naloží“. Na druhej strane paradoxne potrebuje posilniť Šimečku, aby ten vytláčal z ringu najmä SASku a Demokratov a aby nebodaj popri ňom nevyrástol ďalší opozičný líder, napríklad Ivan Korčok.

Divadlo okolo odvolávania práve skončilo. Opony však nepadajú, predstavenie bude v parlamente, vo vláde a médiách pokračovať ďalej. Cieľom je rozhádať opozíciu a upevniť si moc na veľa rokov dopredu. Veď Ficovi je jasné, že na konzervatívnom Slovensku PS nikdy voľby nevyhrá a on, rytier tradičného sveta, na tom vždy zarobí. Tak sa pokojne usaďte, otvorte pukance a môžete sa ešte roky pozerať. Veď si to všetko platíme!

Ilustračné foto – Peter Kremský