Prevencia zneužívania v Cirkvi: Ako sa mení kultúra duchovného sprevádzania? (rozhovor)

Waldery Hilgeman je právnik brazílsko-holandského pôvodu, ktorý v súčasnosti žije v Ríme a pracuje ako kánonický právnik vo viacerých cirkevných inštitúciách. Je postulátorom niekoľkých kánonizačných procesov vrátane beatifikácie Chiary Lubichovej. Je členom vzdelávacieho výboru Hnutia fokoláre pre prevenciu zneužívania.

Čo je úlohou výboru, v ktorom pôsobíte, a čo bolo motiváciou pri jeho zakladaní?

Som členom výboru komisie pre prehĺbenie uplatňovania spirituality spoločenstva na ochranu osôb a prevenciu zneužívania. Už v samotnom názve sme chceli zdôrazniť to najpodstatnejšie: Na jednej strane je to vernosť charizme, teda jej čo najlepšie uskutočňovanie, na druhej strane je to prístup k človeku, ktorý musí byť vždy chránený a rešpektovaný.

Často sa stávalo, že niektoré charizmatické interpretácie boli nesprávne a viedli k situáciám, ktoré neboli v súlade so skutočnou podstatou nášho poslania.

Naším cieľom je pochopiť, ako sa charizma pretavuje do vzťahov medzi ľuďmi, a identifikovať také správanie v hnutí, ktoré mohlo (aj nevedome) vystaviť jednotlivcov riziku zneužívania. Často sa totiž stávalo, že niektoré charizmatické interpretácie boli nesprávne a viedli k situáciám, ktoré neboli v súlade so skutočnou podstatou nášho poslania.

Kedy bola komisia založená?

Pred štyrmi rokmi, keď vtedajšia prezidentka Hnutia fokoláre Maria Voceová na podnet Dikastéria pre laikov, rodinu a život vydala usmernenia na hĺbkovú revíziu všeobecných štatútov a všetkých interných predpisov týkajúcich sa členov hnutia – fokolarínov, dobrovoľníkov, zasvätených osôb, rodín a ďalších skupín.Cieľom bolo identifikovať nejasné formulácie, ktoré by mohli viesť k nepochopeniu hraníc kompetencií zodpovedných osôb. My sme túto výzvu vzali veľmi vážne a začali sme pracovať ako odborná komisia zložená z viacerých špecialistov.

Koľko vás je?

Sme piati. Kňaz a morálny teológ, ktorý prináša aj skúsenosti z charizmatického života svojej kongregácie. Fokolarínka, ktorá zastávala vedúce pozície v hnutí, má skúsenosti s riadením a je odborníčkou na morálnu teológiu. Fokolarín, ktorý sa špecializuje na duchovné sprevádzanie. Fokolarínka, ktorá je vydatá, prináša skúsenosti z rodinného života a zároveň je morálnou teologičkou. A ja ako laik, patrím k vetve Božích dobrovoľníkov.

Študoval som právo – občianske právo, súdnu prax, ale aj kánonické právo. Moja odbornosť v tejto oblasti je veľmi aktuálna nielen v rámci Hnutia fokoláre, ale celej Cirkvi, ba dokonca aj celej spoločnosti. Zneužívanie môže nastať kdekoľvek – v práci zo strany nadriadeného, v škole, v športových kluboch, ale aj v náboženských komunitách, ktoré sú súčasťou každodenného života.

Mali ste už predtým v tejto oblasti nejaké odborné skúsenosti?

Áno. Po ukončení štúdia práva a kánonického práva som začal pracovať s rôznymi rehoľnými kongregáciami, ktoré čelili prípadom sexuálneho zneužívania zo strany klerikov. Cirkev prešla veľkou vlnou odhaľovania týchto prípadov, ktoré ukázali rozsah problému. Od samého začiatku som pracoval na kánonických procesoch, ktoré sa vzťahovali na kňazov obvinených zo zneužívania. V niektorých prípadoch som ich obhajoval ako advokát, v iných som pôsobil ako laický sudca, ktorý pomáhal biskupovi pri rozhodovaní o ich cirkevnom postavení.

Situácia v Cirkvi sa postupne vyvíjala. Najprv sa odhaľovali najmä prípady sexuálneho zneužívania maloletých zo strany kňazov a rehoľníkov. Dnes sa nachádzame v novej fáze, keď sa čoraz viac vynárajú iné formy zneužívania, ktoré nie sú len sexuálne, ale zahŕňajú aj zneužívanie moci, duchovné zneužívanie, psychologické zneužívanie. Môj profesionálny prístup sa teda postupne rozšíril aj na tieto nové oblasti. Cirkev v dôsledku sexuálnych škandálov zaviedla systémy prevencie. Ako môžeme v našich komunitách vytvárať bezpečný priestor, aby sa takéto prípady už neopakovali? Kde sme urobili chyby?

Ako členovia komunity sme všetci spoluzodpovední za to, aby sme rozpoznali zraniteľnosti ľudí okolo seba.

V posledných rokoch sa kládol veľký dôraz na vytváranie komisií v rámci cirkevných inštitúcií, ktoré sa zaoberajú dvoma hlavnými úlohami. Tou prvou je vzdelávanie a prevencia. Cieľom je vyškolenie celej komunity, aby rozumela realite zneužívania a dokázala mu predchádzať.

Druhou úlohou je budovanie siete odborníkov. Potrebujeme kompetentných ľudí, ktorí dokážu prijať a riešiť prípady, ktoré sa aj napriek prevencii vyskytnú. Zároveň je nevyhnutné zabezpečiť okamžitú podporu obetiam, aby sa zneužívanie nepredlžovalo. Dôležitý je tiež citlivý prístup k obetiam, uznanie ich bolesti a traumy a rovnako rýchla intervencia voči potenciálnym páchateľom – s rešpektovaním prezumpcie neviny, ale zároveň s ochranou obete, obvineného aj celej komunity.

Naším cieľom bolo vytvoriť jasné pravidlá, ako postupovať v jednotlivých prípadoch. Tento dokument teraz slúži ako usmernenie pre komunity.

Čo konkrétne ste ako výbor vytvorili?

Zostavili sme vysvetľujúcu príručku, v ktorej objasňujeme kľúčové pojmy, ako napríklad sloboda jednotlivca, úloha svedomia pri rozhodovaní, ochrana súkromia a dôvernosti v komunitnom živote.

Počas našej práce sme si znovu uvedomili, že naša charizma je založená na spoločnom kráčaní v jednote – nikto nemá byť sám. To sme sa snažili zdôrazniť aj v tomto dokumente, ktorý bol predstavený celému Hnutiu fokoláre.

Našou úlohou bolo ukázať, ako sa majú správne uplatňovať nástroje kolektívnej spirituality: ako chrániť ľudí, ako viesť otvorený a rešpektujúci dialóg, čo je možné od jednotlivca žiadať, aby sa necítil zranený alebo pod tlakom.

Už samotná práca na tomto dokumente zmenila našu vlastnú kultúru – aj v rámci komisie sme sa museli učiť novým prístupom a meniť spôsob, akým vedieme naše diskusie.
Samozrejme, okrem vytvorenia dokumentu na túto tému sa ukazuje aj obrovská potreba systematického vzdelávania. Nestačí mať pravidlá alebo usmernenia. Ak chceme žiť v bezpečnom prostredí, je nevyhnutné ich poznať a chápať.

Tento vzdelávací proces sa už začal?

Áno, už sa niečo deje. Cirkev to explicitne žiada. Keď pápež František v roku 2021 prijal generálne zhromaždenie Hnutia fokoláre, dôrazne vyzval na jasné oddelenie riadiacej úlohy od každodenného duchovného života a na to, aby sa tieto dve sféry nemiešali. Hnutie v tomto smere urobilo veľké kroky. Naša komisia bola pozvaná predstaviť tieto myšlienky na viacerých podujatiach. Ohlasy sú veľmi pozitívne – dostávame správy od ľudí, ktorí hovoria: Konečne máme určité nástroje, niečo konkrétne, čo nám pomáha pochopiť, ako správne žiť charizmu jednoty. Spätná väzba a poďakovania sú početné, ale skutočné výsledky sa ukážu až v dlhodobom horizonte, pretože sa snažíme budovať novú kultúru.

Takže skutočne veríte, že vzdelávaním môžeme predísť zneužívaniu?

Nielenže tomu verím, ale som o tom hlboko presvedčený. Keď poznáme realitu, vieme ju identifikovať a pomenovať: „Toto podľa mňa nie je v poriadku, s týmto nesúhlasím.“ To je prvý krok k ochrane seba aj ostatných. Som presvedčený, že vzdelávanie je najlepším spôsobom, ako predchádzať akémukoľvek druhu zneužívania. Celá komunita však musí byť v tomto procese podporovaná.

Často aj Boh používa náš nepokoj, bolesť či diskomfort, aby nám naznačil, že niečo nie je v poriadku.

Prevencia neznamená, že máme stále hľadať niečo negatívne, ale že získame novú úroveň uvedomenia si toho, v akom prostredí žijeme a akým rizikám sme vystavení. Každý človek je raz silný, inokedy zraniteľný – vplyvom stresu v práci, duchovnej krízy alebo iných životných okolností. Preto je dôležité byť pripravení a mať k dispozícii pomoc vo všetkých fázach života.

Je možné, aby človek, ktorý má sklony k zneužívaniu moci, zmenil svoje správanie?

Vzdelávanie samo osebe nestačí. Musíme vedieť zasiahnuť. Keď rozpoznáme situáciu, ktorá prekračuje hranice, musíme mať odvahu na ňu poukázať. Opäť je to práve vzdelávanie, ktoré nám pomáha pochopiť, čo je správne a čo nie. Na druhej strane aj človek, ktorý má tendenciu ovládať ostatných, sa môže naučiť sebareflexii – môže si uvedomiť: „V tejto chvíli nekonám správne, musím zmeniť svoje správanie.“ To je súčasťou procesu rastu.

V pripravenom dokumente zdôrazňujeme aj tému ľudskej krehkosti. Často sa hovorí o duchovnom sprevádzaní, ktoré znamená kráčať s niekým po ceste života, ktorá nie je vždy rovná. Ľudia, ktorí majú ťažkosti, potrebujú sprevádzanie. Ako členovia komunity sme všetci spoluzodpovední za to, aby sme rozpoznali zraniteľnosti ľudí okolo seba. Ak žijem v komunite s tebou a ty máš pocit, že som prekročil určitú hranicu, mal by si mi to povedať, aby som si to uvedomil, nie? A ja by som mal byť sprevádzaný komunitou. Môže sa však stať, že takéto sprevádzanie nie je dostatočné. Ak sa ukáže, že moje správanie nie je jednorazový incident, ale opakujúci sa vzorec, ktorý má rôzne odtiene, treba zasiahnuť. Treba zabezpečiť, aby daná osoba nemohla pokračovať v takomto správaní, a musí dostať odbornú pomoc od kompetentných ľudí.

Tento problém môže spadať do rôznych oblastí: Duchovná teológia – človek prechádza ťažkým obdobím viery a cíti sa stratený. Psychológia – človek vníma svoju vnútornú zraniteľnosť, ktorú sa musí naučiť zvládať. Závažnejšie prípady – keď už nepomôže len rozhovor so psychológom, pretože dotyčný sa vracia do komunity a pokračuje v zneužívaní. Preto musíme vytvárať bezpečný priestor, kde môžeme otvorene hovoriť o problémoch.

Spomínali ste, že každý človek môže zažívať obdobia krehkosti, ale zdá sa mi, že niektorí ľudia sú odolnejší, zatiaľ čo iní sú viac vystavení riziku zneužitia. Aké vlastnosti pomáhajú človeku, aby sa nestal obeťou?

Každý z nás si už od narodenia buduje prirodzené obranné mechanizmy, ktoré nám pomáhajú chrániť sa pred nebezpečnými situáciami. Ale nie všetci ich máme dostatočne vyvinuté, pretože sexuálne či mocenské zneužívanie sú situácie, na ktoré nás nikto nepripravil.

Príklad. Dieťa nevie rozpoznať, že to, že zažilo sexuálne zneužívanie, nie je jeho vina. Rodičia ho nikdy neučili, že ak sa mu niečo také stane, nie je za to zodpovedné ono, ale páchateľ. Aj deti z úplne zdravých rodín môžu byť bez ochrany, pretože nemáme systém, ktorý by nás učil, ako na takéto hrozby reagovať. Myslím si, že v našom komunitnom živote by sme mali rozvíjať schopnosť vnímať varovné signály:
– Ak večer zaspávam s nepokojným pocitom, že sa mi počas dňa stalo niečo nezvyčajné.
– Ak mi niekto položí otázku, ktorá mi je nepríjemná, hoci by sa ma na to nemal pýtať.

Nikto iný nemôže určovať, čo je alebo nie je Božia vôľa pre niekoho iného.

Druhý príklad. Prídeš na duchovné stretnutie a niekto sa ťa pred všetkými spýta: „Ako sa ti darí vo vzťahu s manželkou?“ Toto môže narušiť tvoju intimitu, pretože táto otázka nepatrí do daného kontextu. Bola položená na nesprávnom mieste alebo pred ostatnými. Možno sa táto osoba dozvedela o tvojej situácii z neovereného zdroja.

Ak ťa táto situácia znepokojuje ešte večer, je to jasný signál, ktorý netreba ignorovať. Často aj Boh používa náš nepokoj, bolesť či diskomfort, aby nám naznačil, že niečo nie je v poriadku. Preto je dôležité hovoriť o veciach s niekým dôveryhodným. Možno sa necítiš na to, aby si to riešil priamo s človekom, ktorý ti otázku položil, ale mal by si vedieť, kde hľadať pomoc. Samozrejme, nikdy nebudeme mať stopercentnú ochranu, pretože sa neustále učíme a rastieme, ale môžeme sa naučiť rozpoznávať a zastavovať nebezpečné vzorce správania.

Zažili ste aj vy sám situácie, ktoré by ste dnes označili za zneužívajúce?

Nie, nemôžem povedať, že som bol obeťou zneužitia, ale môžem povedať, že som zažil situácie v komunitnom živote, ktoré by som dnes už neprijal – jednoducho preto, že som sa ľudsky aj duchovne posunul. Zažil som bolesť iných ľudí, ktorí sa ocitli v zneužívajúcich situáciách, ktoré by mne neublížili, pretože som bol inak vychovaný.

Stretol som sa napríklad s príbehom človeka, ktorému zodpovedná osoba povedala: „Mám milosť, aby som ti povedal, čo máš robiť.“ Z hľadiska cirkevnej skúsenosti je toto silný varovný signál, že tu existuje riziko zneužitia. Ak niekto s autoritou tvrdí, že má osobitnú milosť na rozhodovanie za iného, okamžite vytvára duchovnú podriadenosť druhej osoby. Niektoré výrazy a formulácie v cirkevnom živote musíme úplne vylúčiť. „Mám milosť, aby som ti povedal, čo máš robiť.“ Toto je manipulatívne a môže to byť aj zneužívajúce.

Alebo iná pomýlená praktika: „Pozrime sa spolu, čo je Božia vôľa.“ Samo osebe je to hodnota evanjelia, ak je žitá v maximálnej čistote. My sme však nedokonalé bytosti a človek sám musí v osobnom vzťahu s Bohom pochopiť, čo je preňho správne. Potom sa musíme vyhnúť týmto nesprávnym praktikám, ako je napríklad tvrdenie: „Toto nie je Božia vôľa pre teba.“

Nikto iný nemôže určovať, čo je alebo nie je Božia vôľa pre niekoho iného. Hovorím o reálnych prípadoch. Ja osobne som nebol zasiahnutý takýmto správaním, ale viem, že je potrebné tieto praktiky eliminovať, pretože môžu viesť k duchovnému zneužívaniu.

Foto: Andrea Gáborné Haázová/Új Város Online.

Rozhovor viedla Eszter Paksyová. Prevzaté z webu Új Város Online: https://ujvarosonline.hu/tarsadalom/hogyan-keruljuk-el-kozossegeinkben-a-lelki-visszaeleseket. Redakčne krátené.