Príhovor pápeža fokolarínom: Otvorenosť vám pomôže vyhýbať sa sústreďovaniu sa na samých seba

Aula Pavla VI., 6. februára 2021

Vaša Eminencia,

drahí bratia a sestry!

Som rád, že vás môžem prijať na záver vášho Generálneho zhromaždenia, počas ktorého ste diskutovali o dôležitých témach a zvolili ste si svojich nových zodpovedných. Ďakujem odchádzajúcej prezidentke, Marii Voceovej – „ďakujem, Maria, boli ste výborná a veľmi ľudská, ďakujem!“ – aj novozvolenej prezidentke Margaret Karramovej za ich láskavé slová a za to, že si spomenuli na večer modlitieb za jednotu a mier vo Svätej zemi s účasťou prezidenta Izraela a prezidenta štátu Palestína. Bol to čas prísľubu a ten stále trvá. Je potrebné neustať a vždy nosiť v srdci Svätú zem. Ako som už povedal Marii, aj Vám vyjadrujem veľkú vďaku a svoje srdečné blahoželanie, ktoré patrí aj spoluprezidentovi a tiež poradcom a poradkyniam. Som rád, že je tu prítomný aj kardinál Kevin Farrell a pani Linda Ghisoniová, podsekretárka dikastéria. Pozdravujem všetkých prítomných v sále i všetkých pripojených cez streaming. Môj pozdrav patrí i všetkým členom Máriinho diela, ktorých zastupujete. Pre povzbudenie na vašej ceste by som vám rád ponúkol niekoľko úvah, ktoré rozdelím do troch bodov: obdobie po zakladateľke; dôležitosť krízy; žiť spiritualitu s dôslednosťou a realizmom.

Obdobie po zakladateľke. Dvanásť rokov po odchode Chiary Lubichovej do neba ste v situácii, keď zažívate prirodzené rozpaky a taktiež klesajúci počet členov. Ale aby ste aj naďalej mohli byť živým výrazom zakladajúcej charizmy, ako vieme, vyžaduje si to dynamickú vernosť, ktorá je schopná interpretovať znamenia aj potreby doby, a tak reagovať na nové požiadavky ľudstva. Každá charizma je kreatívna, nie je to socha z múzea; nie, charizma je kreatívna. Ide o to, aby ste zostali verní pôvodnému zdroju v snahe o jej prehodnotenie a vyjadrenie v dialógu s novými sociálnymi a kultúrnymi situáciami.

Každá charizma je kreatívna, nie je to socha z múzea.

Má pevné korene, ale strom rastie v dialógu s realitou. Táto aktualizačná práca je o to plodnejšia, o čo viac sa dosahuje súlad medzi tvorivosťou, múdrosťou a citlivosťou voči všetkým a vernosťou Cirkvi. Vaša spiritualita charakterizovaná dialógom a otvorenosťou rôznym kultúrnym, sociálnym a náboženským kontextom môže určite tento proces podporiť. Vždy treba rozvíjať otvorenosť voči druhým, nech je to ktokoľvek: evanjelium je určené všetkým, nie však ako prozelitizmus, to nie. Evanjelium patrí všetkým, je kvasom nového ľudstva na akomkoľvek mieste a v každom čase.

Tento prístup otvorenosti a dialógu vám pomôže vyhýbať sa sústreďovaniu sa na samých seba (autoreferencia), ktoré je vždy hriechom, pokušením pozerať sa na seba v zrkadle. To nie, to nie je správne. Ráno si treba učesať vlasy a stačí!

Autoreferencia nikdy nepochádza od dobrého ducha, treba sa jej vyhýbať. A v to dúfame pre celú Cirkev: treba si dať pozora neuzatvárať sa do seba, pretože to vždy nabáda k obrane inštitúcie v neprospech osôb, a môže to viesť aj k ospravedlňovaniu či zakrývaniu rôznych foriem zneužívania. V posledných rokoch sme túto skutočnosť zažívali a odhaľovali s veľkou bolesťou. Keď sa príliš sústredíme na seba, potom nedokážeme vidieť chyby a nedostatky.

Keď sa príliš sústredíme na seba, potom nedokážeme vidieť chyby a nedostatky.

Autoreferencia je teda brzdou na ceste, je prekážkou pri otvorenom overovaní inštitucionálnych postupov a štýlu riadenia. Namiesto nej je lepšie byť človeku odvážnym, čeliť problémom s parézioua v pravde, a vždy pritom sledovať usmernenia Cirkvi, ktorá je Matkou, skutočnou Matkou, a týmto postojom reagovať na požiadavky spravodlivosti a lásky. Sebachvála nerobí dobrú službu charizme. Nie. Skôr treba každý deň privítať s úžasom nezištný dar, ktorý ste dostali, keď ste sa stretli s ideálom svojho života, a s Božou pomocou sa naň snažiť odpovedať s vierou, pokorou a odvahou ako Panna Mária pri Zvestovaní. Nezabúdajte žasnúť, lebo úžas vždy naznačuje Božiu prítomnosť.

Druhá téma, ktorú vám chcem ponúknuť, sa týka dôležitosti krízy. Bez krízy sa nedá sa žiť. Krízy sú požehnaním, a to aj na prirodzenej úrovni – krízy dieťaťa počas rastu až do dospelosti sú dôležité –, a je tomu tak aj v živote inštitúcií. Zoširoka som sa tomu venoval vo svojom nedávnom príhovore Rímskej kúrii. Vždy je tu pokušenie pretvoriť krízu na konflikt. Konflikt nie je dobrý, môže sa stať zlým, môže rozdeliť, ale kríza je príležitosť na rast. Každá kríza je povolaním k novej zrelosti. Je to čas Ducha, ktorý podnecuje k obnove a aktualizácii, a netreba sa pritom dať odradiť zložitosťou ľudskej situácie a jej protirečeniami. Dnes sa často vyzdvihuje dôležitosť odolnosti človeka voči ťažkostiam, teda jeho schopnosti pozitívne im čeliť a urobiť z nich príležitosť. Každá kríza môže byť aj príležitosťou pre rast. Úlohou tých, ktorí zastávajú riadiace funkcie na všetkých úrovniach, je usilovať sa o čo najlepšie a najkonštruktívnejšie riešenie kríz v rámci komunity i organizácie.

Ak sa mieša oblasť riadenia so svedomím, vytvára sa priestor pre javy zneužitia moci a iné formy zneužívania.

K duchovnej kríze človeka, do ktorej patrí intimita osoby a oblasť jeho svedomia, však treba pristupovať obozretne a majú ju riešiť osoby, ktoré v hnutí nemajú žiadnu riadiacu úlohu na akejkoľvek úrovni. Vždy to bolo dobré pravidlo v Cirkvi už od čias mníchov, a platí nielen pre obdobie krízy, ale aj všeobecne pre sprevádzanie ľudí na ich duchovnej ceste. Skúsenosti a tradícia Cirkvi nás učia, aké je nevyhnutné múdro rozlišovať medzi externým a interným fórom. Ak sa mieša oblasť riadenia so svedomím, vytvára sa priestor pre javy zneužitia moci a iné formy zneužívania, ktorých sme boli svedkami, keď sa pootvoril hrniec s týmito mrzkými problémami.

A na záver tretí bod: žiť spiritualitu s dôslednosťou a realizmom. Koherentnosť a realizmus. „Tento človek je autoritou… Prečo je to tak? Pretože je dôsledný, koherentný.“ Mnoho ráz to povieme. Konečný cieľ vašej charizmy sa zhoduje s prosbou, ktorú Ježiš predniesol Otcovi vo svojej poslednej veľkej modlitbe: „… aby všetci boli jedno…“ (Jn 17, 21), byť zjednotení vo vedomí, že jednota je dielo milosti trojjediného Boha: „… ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás…“ (tamtiež). Tento zámer si vyžaduje dvojaké úsilie: mimo hnutia a vo vnútri hnutia.

Pokiaľ ide o činnosť smerom von, povzbudzujem vás – a tu Božia služobníčka Chiara Lubichová dala množstvo príkladov! –, aby ste boli svedkami blízkosti s bratskou láskou, ktorá prekonáva každú bariéru a priblíži sa k človeku v každej jeho situácii. Prekonávať prekážky, nemať strach! Je to cesta bratskej blízkosti, ktorá sprítomňuje Zmŕtvychvstalého mužom a ženám tejto doby, aj chudobným, tým posledným, ktorí sú vyradení zo spoločnosti, a je vyjadrením  podpory pre spravodlivosť a mier pri spolupráci s ľuďmi dobrej vôle.

Nezabúdajme, že byť druhým nablízku, byť im blížnym, bolo tým najautentickejším prejavom Boha.

Nezabúdajme, že byť druhým nablízku, byť im blížnym, bolo tým najautentickejším prejavom Boha. Pomyslime na tú časť knihy Deutoronómium, kde Pán povedal: „Veď kdeže je národ taký mocný, ktorý by mal svojich bohov tak blízko, ako je Pán, náš Boh…?“ (Dt 4, 7) Tento prístup Boha, prístup blízkosti pokračoval, až dosiahol tú nesmiernu, zásadnú blízkosť: Slovo sa stalo Telom, Boh sa s nami zjednotil. Nezabúdajte: blízkosť je štýl, ktorý používa Boh, je to jeho najautentickejší prejav, jazyk, ktorým hovorí. Aspoň podľa mňa.

Pokiaľ ide o činnosť vo vnútri hnutia, povzbudzujem vás rozvíjať stále viac synodalitu, aby všetci členovia, nakoľko sú ochrancami tej istej charizmy, boli spoluzodpovední a účastní na živote Máriinho diela a jeho špecifických cieľoch. Ten, kto má zodpovednosť v riadení, je povolaný podporovať a napĺňať transparentnú konzultáciu nie iba v rámci riadiacich orgánov, ale na všetkých úrovniach, v zmysle logiky spoločenstva, podľa ktorej všetci môžu dať do služby druhých vlastné dary, vlastný názor v pravde a slobode.

Drahí bratia a sestry, podľa vzoru Chiary Lubichovej neprestaňte načúvať výkriku opustenosti Krista na kríži, ktorý preukazuje tú najväčšiu mieru lásky. Milosť, ktorá z toho pramení, v nás, biednych a hriešnych, môže vzbudiť veľkodušné, neraz hrdinské odpovede; dokáže pretvoriť utrpenie a dokonca aj tragédiu na zdroj svetla a nádeje pre ľudstvo. V tomto prechode zo smrti do života spočíva srdce kresťanstva i vašej charizmy. Som vám veľmi vďačný za vaše radostné svedectvo o evanjeliu, ktoré naďalej ponúkate Cirkvi a svetu. Radostné svedectvo. Hovorí sa, že fokolaríni sa stále usmievajú, vždy majú na tvári úsmev. Spomínam si, že som raz počul rozprávať o Božej nevedomosti. Povedali mi: „Vieš, že Boh je nevedomý? Sú štyri veci, ktoré Boh nemôže poznať. – Nuž ktoré? – Čo si myslia jezuiti, koľko peňazí majú saleziáni, koľko je kongregácií rehoľných sestier a prečo sa fokolaríni usmievajú.

Zverujem vaše dobré predsavzatia a plány materskému príhovoru Najsvätejšej Márie, Matky Cirkvi a zo srdca vám žehnám. A prosím, nezabudnite sa za mňa modliť, pretože to potrebujem. Vďaka!

(preložila Katarína Jančišinová)