Prví Slováci na najvyššej skalnej veži sveta: Trinásť dní v stene, kde ide o všetko

Sú prvými Slovákmi, ktorí vyliezli na najvyššie položenú skalnú vežu na svete. Trinásť dní strávili na stene, neustále zavesení na lane, kde jediným zdrojom pitnej vody bol rozpustený sneh. To všetko zažila partia štyroch horolezcov pri výstupe na pakistanskú skalnú vežu Trango Tower.

V rozhovore s vedúcim expedície Martinom Krasňanským sa okrem iného dozviete i to, čo všetko takýto výstup obnáša a aký je to pocit zdolať západnú stenu hory, ktorú sa za takmer 40 rokov podarilo zdolať človeku len druhýkrát.

Rozhodli ste sa zdolať najvyššiu skalnú vežu sveta. Čím vás zlákala výzva, v ktorej idete na hranu života a smrti?

Hrana života a smrti je citeľná veľakrát aj na slovenských diaľniciach. (Úsmev.) Nemôžem povedať, že by pre mňa bolo práve toto tým najväčším lákadlom. Priťahovala ma kombinácia vysokej nadmorskej výšky a strmého terénu.

Pre mňa nebol dôležitý samotný vrchol, ale cesta k nemu. Keď si to človek rozmení na drobné, na mnohé osemtisícovky sa ide kvôli vrcholu. Mne išlo hlavne o jedinečný terén, jeho náročnosť a predovšetkým strmosť.

Na planéte existuje iba málo miest, odkiaľ keď pustíte nejaký predmet, bude padať tak dlho ako z tejto veže.

A vzhľadom na to, že na tejto ceste sa vám otvorí expozícia, akú nájdete iba na pár miestach sveta, bral som to ako niečo výnimočné. Matka príroda tu dokázala vytvoriť skutočný unikát. Na našej planéte existuje iba málo miest, odkiaľ keď pustíte nejaký predmet, bude padať tak dlho ako z tejto skalnej veže.

Mali ste blízko k horám a k lezeniu už od detstva?

Áno. S lezením som začal ako 17-ročný na skalkách v okolí Bratislavy a odvtedy som s lezením neprestal. Liezol som všade – od skaliek až po Karakoram (druhé najvyššie pohorie na svete, pozn. red.), no mojou najväčšou srdcovkou boli vždy Tatry.

Tie ma napokon aj motivovali presťahovať sa pod ich úbočia, aby som mohol tráviť v ich stenách čo najviac času. Práve tam vnímam, že som najviac sám sebou.

Pamätám si, že sen zdolať Trango Tower som mal už ako dieťa, odkedy som pred 25 rokmi videl v časopise fotku tejto skalnej veže. Vtedy som si povedal, že toto sa mi veru nikdy nepodarí. Myslel som si, že je to určené pre svetovú lezeckú elitu a ja som nejaký Maťko z Pezinka, ktorý sa s ňou nemôže porovnávať.

Čo vás napokon presvedčilo, že to zvládnete?

Pokiaľ má človek správnu motiváciu, je len otázkou času, kým sa mu podarí na výstup natrénovať. Vedel som, že je to sen, ktorý si raz splním, hoci som spočiatku nemal predstavu, čo všetko to bude vyžadovať…

Dá sa na niečo také vôbec pripraviť? Hovorí sa, že je to najmä o psychike…

Nepovedal by som, že je to najmä o psychike, hoci aj tá hrá určite dôležitú rolu. Pokiaľ však človek nemá natrénované a nie je dostatočne fyzicky silný, tak jednoducho sa tam hore nepohne.

Zobral som so sebou chalanov Michala Mikušinca a Tomáša Bučeka, čo sú naši najlepší reprezentanti v lezení, a českého horolezca Františka Buličku, no aj pre nich to bola výzva.

Tá nadmorská výška predsa robí svoje. Môžete byť aj najlepší športovec na svete, no keď dostanete výškovú nemoc, odrazu sa ďalej nepohnete. To našťastie nebol náš prípad a dotiahli sme to spolu až na vrchol.

Ako ste to riešili s nákladom? Zobrať si veci na trinásť dní nie je len tak…

Brať si veci na takúto expedíciu je balans medzi komfortom a ušetrenými gramami, takže literatúra na večery nepripadala do úvahy.

Aby sme ušetrili miesto a znížili hmotnosť, jedlo sme balili do vákuových vreciek, podobne ako kozmonauti. Väčšinu nákladu však tvorilo horolezecké vybavenie – laná, karabíny, spacáky, stany a všetko potrebné na zdolanie steny v týchto extrémnych podmienkach.

Dokopy sme mali 160 kilogramov nákladu, takže vyniesť ho do výšky dá poriadne zabrať.

Keďže sme liezli po takmer zvislej, miestami až previsnutej stene, batohy sme nemohli niesť na chrbte. Všetok materiál sme preto museli ťahať pomocou lán v špeciálnych vakoch, ktoré v horolezeckom slangu nazývame „svine“.

Dokopy sme mali 160 kilogramov nákladu, takže vyniesť ho do výšky dá poriadne zabrať. Človek musí byť fyzicky i psychicky pripravený, no zároveň aj extrémne manuálne zručný, aby to v tých výškových metroch dokázal logisticky zvládnuť.

Nedá sa to porovnať s tým, keď idem na nejaký kopec bez nákladu s pripraveným lanom. Navyše tým, že išlo o najstrmšiu časť veže, ktorá bola previsnutá, nedržal sa na nej sneh. Ten je pri takomto type výstupu jediným zdrojom vody.

Veľakrát sme sa dostali do bodu, keď sme si povedali, že toto je už konečná a ďalej to nepôjde.

Naším šťastím v nešťastí bolo, že sme mali extrémne zlé počasie, takže mnoho dní snežilo a na niektorých miestach sa sneh udržal. To bolo na jednej strane dobré, na druhej nás to však spomaľovalo, lebo nám omŕzali prsty.

Dá sa v takýchto extrémnych podmienkach, keď je človek v podstate nonstop na lane, nájsť priestor na oddych?

Nie. Cestou na vrchol sme nemali žiadne tábory, kde by sme sa mohli vyspať, prípadne si postaviť stan. Jediným priestorom na oddych bol závesný stan, tzv. portaledge.

Dostali ste sa do situácie, keď ste si mysleli, že to už nezvládnete?

Áno. Hoci za tie roky si človek predstavuje, s čím všetkým sa môže potýkať, nakoniec je všetko – podobne ako v živote – úplne inak a prídu úplne iné problémy. Veľakrát sme sa dostali do bodu, keď sme si povedali, že toto je už konečná a ďalej to nepôjde. Našťastie sme mali veľmi dobré nastavenie mysle.

Všetci. Dvaja z našej výpravy nikdy predtým v takejto nadmorskej výške neliezli a ďalší už síce bol v Pakistane, no po tomto zážitku prirovnal svoju minulú skúsenosť k dovolenke pri mori.

Tu sme liezli naozaj po najstrmšej stene veže, takže čokoľvek dôležité by nám z tej výšky padlo (ako napríklad zapaľovač), skončili by sme.

Ako by ste opísali pocit, keď ste sa dostali na vrchol?

Na vrchol sme dorazili približne o polnoci, čo znamenalo, že sme prišli o úchvatné výhľady na okolité vrcholy, ako sú K2 či Broad Peak. Napriek tomu sme cítili obrovskú úľavu a eufóriu, pretože najnáročnejšia časť výstupu bola za nami. Úspech bol však polovičný – čakalo nás ešte náročné zostupovanie so všetkým vybavením.

Vždy som však vravel, že najdôležitejšie je, aby sme sa vrátili živí a ostali kamaráti. Dosiahnutie vrcholu bolo až na poslednom mieste.

Až spätne, keď sme si pozreli z vtáčej perspektívy, čo sa nám vlastne podarilo, spadla nám sánka.

Lebo v stresových situáciách, keď je človek konštantne unavený a ustavične naráža na nové problémy, z neho vyplávajú na povrch také veci, ktoré ani netušil, že v sebe má. Navyše počas 13 dní v stene, kde sú ľudia pri sebe extrémne blízko, to prirodzene vytvára trenice. Našťastie sme to všetci ustáli.

Čo vám vo chvíľach krízy najviac pomáhalo?

Myslím, že najmä kus zdravého humoru. Že sme sa aj vo chvíľach nepohody snažili udržať si nadhľad a spraviť si zo seba srandu. Zabrala tá lezecká chémia, ktorá nakoniec aj to zlé pretavila na dobré. Je to podobne ako v rodine alebo v práci. Hoci máte aj blbú robotu, ale dobrý tím, všetko sa zdá byť lepšie.

Vnímali ste, že vám táto skúsenosť pomohla v prekonávaní iných životných výziev?

Určite. Takáto skúsenosť človeka posilní a začne si viac veriť. Pokiaľ zvládne niečo, čo sa mu zdalo nedosiahnuteľné, nevyhnutne sa to pretaví aj do jeho bežného života.

O vašom výstupe budete mať prednášku aj na festivale Hory a mesto spojenú s prezentáciou fotiek. Ako sa vám podarilo popri zdolávaní steny robiť aj fotodokumentáciu vašej cesty?

Mali sme šťastie, že istú časť výstupu s nami absolvoval aj fotograf Pavel Nesvadba, ktorý mal so sebou dron. Až spätne, keď sme si pozreli z vtáčej perspektívy, čo sa nám vlastne podarilo, spadla nám sánka.

Foto: Archív Martin Krasňanský

Viac o strhujúcej expedícií a nezabudnuteľných zážitkoch počas výstupu na Trango Tower budú Martin Krasňanský, Michal Mikušinec a Tomáš Buček rozprávať na festivale Hory a mesto v sobotu 29.3. o 20:30.