Vianoce ľudí bez domova – Štedrý večer v stane, aj na autobusovej stanici

„Vianočný obed má v našej komunite osobitné miesto. Je vyvrcholením celoročnej služby chudobným, ktorých pravidelne stretávame v uliciach našich miest. V tento deň si sadáme ako rodina za jeden stôl. Pre väčšinu z nich je to jediný okamih, kedy skutočne slávia Vianoce,“ približuje zmysel Vianočných obedov dobrovoľníčka Katarína.

Vianočné obedy organizujú komunity po celom Slovensku. Tento rok je to spolu osem miest od Bratislavy až po Košice.

Ako ďalej dopĺňa, od ľudí bez domova sa často dozvedajú, že tou najväčšou biedou, ktorú na ulici prežívajú, nie je materiálna chudoba, ale existenčná samota. „A práve našou prítomnosťou a priateľstvom sa snažíme na túto ich samotu odpovedať,“ uzatvára Katarína.

Vianočný obed v Bratislave sa začína slávnostnou svätou omšou, ktorú celebruje bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Po nej sa už všetci presúvajú do sály, ktorá dýcha pravou vianočnou atmosférou.

Tri dlhé stoly so sto päťdesiatimi stoličkami sú zdobené dekoratívnymi štólami, malými Vianočnými stromčekmi, horiacimi sviečkami a servítkami s jemnými sviatočnými motívmi. Všetko spolu vytvára čarovnú, zeleno-zlatú kulisu.

Okolo celej sály žiaria vianočné svetielka natiahnuté pozdĺž stien a osobitné miesto má umelecký fotokútik s fotoaparátom, ktorý tlačí fotky na počkanie.

„Kedysi sme takéto vymoženosti nemali, no po skúsenostiach, keď sa nás kamaráti z ulice na fotky pravidelne pýtali, sme si povedali, že ich budeme tlačiť priamo na Vianočnom obede.

Aby sa nestalo, že im ich zabudneme vytlačiť a priniesť. Je to pre nich taká zhmotnená spomienka na tento deň, ktorú si nesú so sebou celý rok,“ vysvetľuje dobrovoľníčka Barbora.

Pri vstupe do sály sa miešajú zvuky radosti, očakávania a vďačnosti. Ľudia bez domova si nesú svoje vianočné darčeky, ktoré dostali hneď pri vchode.

Pri jednom zo stolov stretám Viktora. „Máte tu voľno?“ spýtam sa a po jeho prikývnutí si prisadnem. Viktor je v Bratislave už niekoľko rokov, no o domov prišiel len nedávno. „Je fajn, že niekto myslí aj na nás. Aspoň dnes je to o niečom inom,“ vraví s jemným úsmevom.

Na stole pred nami už čaká tanier s oblátkou a medom, minerálka, kofola a džús.

Postupne si každý nájde svoje miesto a vrava pomaly utícha. Slova sa ujíma vladyka Mons. Milan Lach, ktorý prítomných víta krátkym, no hlbokým príhovorom.

„Všetci vieme, čo je pokora. Je to zníženie sa, aby sme dokázali prijať Krista. Pretože to dokáže jedine pokorný človek. Pyšný si myslí, že ho nepotrebuje, no klame sám seba. Sami si nevystačíme,“ hovorí pokojne, no jeho slová rezonujú v tichu sály.

Na záver vladyka pripomenie pápežovo otvorenie jubilejného roka, ktoré nesie slogan: Pútnici nádeje. „Tak rovnako prajem aj vám, aby ste nikdy nestrácali nádej. Ani v takej životnej situácii, ktorá sa zdá byť na prvý pohľad bezvýchodisková.“

Aké ste mali tohtoročné Vianoce? Obraciam sa na oproti sediaci pár, ktorý si práve naberá kapustnicu.

„Ťažké a chladné….Štedrý deň sme strávili v stane. Keď sme sa ráno zobudili, našli sme si pred stanom prichystané jedlo. Nejaké pečivo a sladkosti. Netuším od koho. Asi od pracovníkov z Vagusu,“ vysvetľuje priebeh Štedrého dňa uličník Marek.

Ako mi ďalej opisujú, sú to pre nich prvé Vianoce na ulici a dúfajú, že aj posledné. „Tým, že v nedeľu pred štedrým dňom pršalo, ďalšie dni sme už len sušili veci. Všetko teplé oblečenie sme si dali na seba, ale zima bola aj tak. A riadna,“ približuje realitu petržalskej ulice Jarmila.

Bratislava podľa nich nemá doriešené hygienické služby, čo ľuďom bez domova značne komplikuje situáciu.

„Keď sa už dlhšie nemáme kde osprchovať, riešime to vlhčenými obrúskami. Po osprchovaní sa človek hneď inak cíti. Dá si čisté oblečenie…to je úplne iný pocit, ako keď ste stále v tom istom,“ hovorí s trpkosťou v hlase Marek.

Pritom si prechádza po vlasoch, ktoré má úplne mokré od potu. „Keď je človek na ulici, celý deň má čiapku na hlave. V stane je teplota skoro ako vonku,“ opisuje každodenný zápas o prežitie Marek.

A ako to bolo u Vás? Pýtam sa staršieho pána, ktorý sa práve pustil do porcie zemiakového šalátu.

„Ja som bol v dome u sestier matky Terezy. Po spoločnej Štedrej večeri nám sestry zahrali predstavenie o narodení Pána a zaspievali koledy. Bolo to veľmi pekné,“ pridáva svoju spomienku na Štedrý deň dôchodca Jozef.

„Myslím, že aj ony boli radi, že sme prišli, inak by to nemali pre koho robiť,“ dodáva s jemným úsmevom.

Pritom mi preblesne hlavou myšlienka od emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorý na návšteve Vianočného obeda v Ríme poznamenal, že na tejto udalosti sa stiera rozdiel medzi tým, kto slúži a komu slúžia. Myslím, že tým dokonale vystihol esenciu Vianoc s chudobnými.

Našu konverzáciu preruší pani Janka, ktorá mi opisuje, ako zvykla tráviť Vianoce so sestrou, no tento rok to nevyšlo. Sestra chcela byť sama s rodinou a Janka ostala vonku.

Hoci zabalenú štedrú večeru dostala od Maltézkych rytierov, nemala ju kde zjesť. „Vonku bola zima a všetko bolo zavreté. Tak som išla na autobusovú stanicu a najedla som sa tam,“ opisuje slávenie Vianoc na ulici Janka.

Radostnejšie na tohtoročný Štedrý deň spomína pán Ján, ktorý ich prvý krát strávil s celou rodinou, „Tento rok sa stretla spoločne celá naša rodina. Dve dcéry, dve vnučky, jeden vnuk, dvaja zaťovia a môj pes. A bolo to bombové“, hovorí s radosťou v hlase pán Ján.

V rozhovore s ním sa dozvedám, že ako zdravotník bol dlhoročným spolupracovníkom Vladimíra Krčméryho, ktorého má dodes v živej pamäti. Ako priznáva, známy lekár ho doslova zdvihol z dna.

Pri ďalšom stole stretávam Milana, ktorý mi približuje atmosféru Vianoc v nocľahárni Vincenta de Paul. Hovorí o sviatkoch, ktoré vedia zahriať, ale aj zabolieť.

„Mali sme kapustnicu aj rybu so šalátom. Po stoloch bolo vianočné pečivo a po večeri sme dostávali darčeky. Bolo tam všetko… no nebol som s rodinou a to bolo asi to najťažšie,“ spomína so smútkom v hlase. Na Vianoce si vraj viac ako inokedy pripomína chvíle so svojimi blízkymi, s ktorými už dnes nemá kontakt.

Keď sa prísediacich pýtam na ich najkrajšie Vianoce, hovoria o detstve, skromnom pohostení, jednoduchých darčekoch a o spievaní kolied.

„Vtedy ešte Vianoce neboli o marketingu, reklamách a veľkých daroch. Dnes je to už iné. Voľakedy sme sa celá rodina tešili z jedného magnetofónu. To si dnes už neviem ani predstaviť,“ zakončí nostalgické spomienky na detstvo Jarmila.

„Čo vám prvé napadne, keď sa povie Vianoce?,“ zastavím staršieho, charizmatického pána pri východe zo sály. „Je to vážna vec,“ zamyslí sa.

„Najmä v dnešnej dobe, keď stúpa nenávisť, zúrivosť, egoizmus, ľstivosť a podobne,“ hovorí uličník s prezývkou Mustafa. Vianoce sú podľa neho príležitosťou, aby sa ľudia spamätali a trochu sa nad sebou zamysleli.

„Aby si uvedomili, že to, čo nás všetkých spája je ľudskosť. A je úplne jedno či je niekto bohatý, chudobný, chorý alebo je na ulici. Všetci sme v prvom rade ľudia, ktorí majú základné potreby úplne rovnaké.“

Práve na to, by sme mali podľa neho častejšie pamätať a na tom stavať. „Keby sme sa dokázali vidieť v prvom rade ako ľudia, ľahšie by sme sa vedeli vcítiť do tých druhých a tento svet by bol lepším miestom,“ dodáva Mustafa.

Podľa pána Miroslava by mohli mať Vianoce takú silu, aby ľudí dokázali ľudí motivovať k mieru. Aby sa zastavili konflikty a začali sa rokovania.

„Pokiaľ sa v ľuďoch nič nepohne, a tento stav sa bude stále opakovať, tak na tom budeme rovnako ako v stredoveku. Je jedno, že máme lepšie, modernejšie technológie a kvalitnejšie stroje, podstata je tá istá.

Stále sú tu agresori, ktorí nikdy nemajú dosť. Chcú viac územia, viac peňazí, viac zdrojov. Táto história sa stále opakuje,“ konštatuje pán Miroslav.

Lúčim sa s pánom Miroslavom a pomaly odchádzam. Plná emócií, dojmov a radostných, no i bolestných spomienok, mi v mysli znejú slová Mustafu: „Vianoce sú o ľudskosti, nie o tom, kde spíme alebo čo vlastníme.“

Cez úprimnú radosť, smiech, hlboké rozhovory a vďačné pohľady som pochopila, že skutočné sviatky sa nerodia pod stromčekom, ale pri stole, kde sa delíme o nádej a kúsok ľudskosti.

A tak, keď zatváram dvere za týmto výnimočným dňom, nesiem si so sebou poznanie, že práve láska a pochopenie sú tým, čo môže meniť naše životy, ak sa stanú každodennou realitou, a nie len výnimočnou udalosťou.

Foto: Človek a Viera/Zuzana Kostková