Z pera mamy: Kto hasí rodičovské chyby

No keď som ju doma položila na posteľ, nedochádzalo mi to.

Áno, prišla zo športového obchodu, z e-shopu. To sedí. Chcela som predsa halovky pre nášho stredného. Na florbal.

Ale… tie som už predsa včera vybalila, ukázala na schválenie manželovi. Boli sme nadšení, nebesky modrá farba, tvar aj zvieratko na päte sedelo – takže potešia.

Čo je teda toto?

Omyl?

Naučila som sa, že omyly neexistujú. Existujú len príležitosti, o ktorých ešte nevieme, že ich bude o chvíľu treba využiť. Prinesú viac dobra, ako si vieme vyškriabať z predstavivosti svojej rodičovskej človečiny.

Zavrela som teda krabicu, vložila som ju do skrine a povzdychla som si:

„Neviem prečo, Bože, ale Ty to vieš.“

A išla som si pekne po svojom. V kúpeľni pri práčke ma už čakala hodená taška z florbalu lorda Hamiltona. Teším sa, že sa hýbe.

Chvála Pánovi za môjho nového syna, bežne nazývaného zať. Tento milovník florbalu má na rozdiel odo mňa dar bezbolestne a dobrovoľne vytiahnuť mojich tínedžerov od obrazoviek mobilu a počítača.

Omyly neexistujú. Existujú len príležitosti, o ktorých ešte nevieme, že ich bude o chvíľu treba využiť a prinesú viac dobra, ako si vieme vyškriabať z predstavivosti svojej rodičovskej človečiny.

Vybrala som veci z tašky, všetko skropené poctivo vydretým potom, takže sa obsah tašky šplhal až po hranicu ručného žmýkania. Vidiac to, vložila som celý výstroj do práčky.

Hej, aj chrániče, kvapkalo aj z gumy. Do práčky putovali aj botasky. A potom s tým šup do sušičky, neznášam veci nedotiahnuté do konca.

O hodinku si klusám v rámci výmeny prania a sušenia hore schodmi, že to už len vylovím z bubna a odnesiem na uskladnenie. Otvorila som, vylovila som… a onemela som.

Botasky lorda Hamiltona… sa podobali na usušené sivé jablká so šnúrkami. Podrážka odlepená, obuv nepoužiteľná. V hlave mi zablikalo výstražné červené svetielko: Nečítala si, že nie je vhodné prať botasky v práčke a sušiť v sušičke?

Ale veď… toto (!!!) sa mi doteraz ešte nestalo!

Nebolo pomoci: s oboma sušienkami v ruke som vošla do prvých dverí napravo od kotolne. Ani som ich regulárnemu vlastníkovi nemusela nič hovoriť.

No nevedela som, či sa tvárim dosť skrúšene, lebo sa mi pri pohľade na výsledok mojej akčnosti chcelo smiať: „Sorry, myslím, že bude treba kúpiť nové. Kedy máš voľno?“

Dohodli sme sa.

Lenže potom, keď som prišla dolu, mi zablikala v hlave iná kontrolka. Taká tá zelená: Poď! A tak som vytiahla znovu na svetlo Božie tú krabicu, ktorú mi doniesol kuriér pred štyrmi hodinami.

Otvorila som a pozerala sa.

Teraz som sa začala smiať naozaj. Až po slzy, tečúce mi dolu lícami.

Predo mnou ležali botasky v správnej veľkosti, v správnej dokonalej oranžovej farbe, ktorú „znášame“ doma len my dvaja – ja a… lord Hamilton.

V ďalšie ráno som celú situáciu zreportovala v objatí svojmu drahému.

A neviem prestať ďakovať. Tomu, ktorému denne, v každom okamihu zverujem všetky chody aj pochody, náhody a často náročné prechody našej výchovy a života rodiny.

Tomu, ktorý stále hasí všetko, čo vo svojej nedostatočnosti mamy, tiež len človeka, nedávam. Tomu, ktorý to všetko nedokonale ľudské premieňa na niečo dokonale pasujúce a dokonale dobré v dokonalom načasovaní. Jednoducho na Božie.

Ako aj tento omyl mojej sklerózy, keď som zabudla, že som objednala halovky dvakrát.

Najlepšie na tom však je, že to nie je len o halovkách.