Z vojnových zón do slovenských tried: Ako Emogym mení atmosféru v školách

„Program dal hlas deťom, ktoré dovtedy v triede nebolo počuť ani vidieť.“ Takto znela spätná väzba jednej zo slovenských učiteliek zapojených do pilotnej fázy programu Emogym – jednoduchého, no účinného nástroja emocionálnej gramotnosti. Program, ktorý vznikol v prostredí vojnových zón, dnes pomáha deťom aj na Slovensku. Jeho cieľom je učiť deti rozpoznávať a spracovávať emócie, porozumieť sebe aj iným – a to spôsobom, ktorý je dostupný priamo v škole.

Emogym nie je len o zvládaní emócií. Je o tom, aby sme konečne začali hovoriť o veciach, ktoré sa v školách dlho obchádzali – o vnútornom prežívaní, napätí, pocite neistoty, o vzťahoch.

„Z médií vieme o tých najťažších incidentoch, ktoré sa v nedávnej minulosti v našej krajine stali. Mnohé sa však dejú bez toho, aby sme sa o nich dozvedeli. Vnímame, že je potrebné niečo v tejto situácii robiť. Navyše tým, že psychologická pomoc je pre deti stále ťažšie dostupná, považujeme Emogym za jedno z dobrých preventívnych riešení,“ vysvetľuje psychologička a lektorka programu Emogym Martina Bobulová.

Program jeho tvorcovia prispôsobili podmienkam slovenského školstva tak, aby s deťmi mohol pracovať aj učiteľ, nielen psychológ. A hoci ide o nenápadné lekcie, skúsenosti z praxe ukazujú, že program má potenciál reálne meniť atmosféru v triedach. Svedčia o tom desiatky pozitívnych spätných väzieb zo strany žiakov i učiteľov.

Rozprávali sme sa s britským psychológom Stevanom Radojom, tvorcom programu Emogym, ktorý nám okrem iného priblížil aj to:

• ako môžu deti z programu Emogym profitovať celý život
• prečo je emocionálna inteligencia kľúčom k úspechu v škole
• ako by sme mali u detí budovať emočnú odolnosť
• prečo je súčasná generácia krehkejšia ako tie predchádzajúce

Venovali ste sa psychologickej pomoci deťom z vojnových zón. Prečo sa u niektorých z nich prejavili následky vojny silnejšie ako u iných? Vieme pomenovať hlavné ochranné faktory, vďaka ktorým sú deti odolné voči posttraumatickej stresovej poruche (PTSD)?

Rozdiely v tom, ako deti reagovali na vojnové skúsenosti, sú často výsledkom ich individuálnych charakteristík a predchádzajúcich zážitkov. Napríklad dieťa, ktoré pred vstupom do programu nezažívalo výrazné ťažkosti, nemusí vykazovať taký viditeľný pokrok ako dieťa, ktoré si nesie dlhodobé bremená a má pred sebou dlhšiu cestu k dosiahnutiu duševnej rovnováhy.

V období medzi narodením a 12. mesiacom sa v mozgu dieťaťa formujú kľúčové nervové dráhy, ktoré sa neskôr len ťažko menia.

Medzi hlavné ochranné faktory patrí príslušnosť k pohlaviu, povaha dieťaťa, ale aj prístup k stabilnému zázemiu – rodine, priateľom, jedlu, oblečeniu či vzdelaniu. Významnú rolu zohráva aj viera a duchovné presvedčenie, ktoré mnohým deťom poskytuje vnútornú oporu.

Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany. Vaša štúdia však ukázala, že to nie je vždy pravda. Prečo sa čas neukázal ako účinný liečebný mechanizmus?

Čas síce zohráva dôležitú úlohu pri uzdravovaní, no nie je všemocný – mnohé „jazvy“ zostávajú. Výskumy z oblasti posttraumatickej stresovej poruchy ukazujú, že mozog si traumatické udalosti uchováva, či si to želáme, alebo nie.

Vedomé aj podvedomé spomienky sa ukladajú v častiach mozgu, ktoré riadia reakcie na ohrozenie – predovšetkým v limbickom systéme. U ľudí trpiacich PTSD môžu určité situácie alebo podnety spustiť silné reakcie, ktoré im pripomenú alebo dokonca nechtiac „znovu prehrávajú“ prežitú traumu – niekedy aj celé roky po udalosti.

Z výskumov vieme, že trauma zažitá už v dojčenskom veku – napríklad zanedbávanie a narušená vzťahová väzba – môže zanechať na človeku trvalé dôsledky. V období medzi narodením a 12. mesiacom sa v mozgu dieťaťa formujú kľúčové nervové dráhy, ktoré sa neskôr len ťažko menia. Hoci je možné poskytnúť pomoc a podporu, nepriaznivé zážitky z detstva (tzv. ACEs – Adverse Childhood Experiences) majú silný vplyv na psychický vývoj a dlhodobé fungovanie jednotlivca.

S emocionálnymi kompetenciami sa nerodíme, musíme sa ich naučiť a rozvíjať ich. Ako sa prejavuje emocionálne zrelý človek?

Každý človek má potenciál rozvíjať emocionálne schopnosti – nie je to však samozrejmosť. Vieme, že ak dieťa vyrastá v prostredí bez dostatočnej starostlivosti a bezpečnej väzby, môže to výrazne ovplyvniť jeho emocionálnu stabilitu v dospelosti.

S pribúdajúcim vekom síce dokážeme svoje myšlienky a reakcie lepšie spracovať, no predchádzajúce skúsenosti a vybudované návyky zohrávajú kľúčovú rolu. Preto je dôležité, aby sme emocionálne zručnosti rozvíjali už v ranom veku. Nikto z nás totiž nevie, aké výzvy ho v živote stretnú. Deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním – od rodičov, učiteľov, rovesníkov aj z médií.

Emocionálne kompetencie sú pre deti kľúčom k tomu, aby mohli svoj potenciál skutočne rozvinúť naplno.

Úlohou dospelých je nasmerovať deti k správnym hodnotám, spoľahlivým zdrojom informácií a pozitívnym návykom, ktoré im umožnia, aby z nich vyrástli emocionálne zrelí a stabilní ľudia. A práve preto má program Emogym veľký význam – je cenným nástrojom, ktorý môže tento rozvoj podporiť systematicky a dostupne.

Základy dobrého emocionálneho fungovania dieťaťa sa vytvárajú najmä do tretieho roku života. Má program Emogym v školách napriek tomu význam?

Áno, má – a veľký. Rané detstvo je síce kľúčovým obdobím pre rozvoj sociálnych a emocionálnych zručností, no vývoj mozgu a duševného zdravia pokračuje aj v ďalších rokoch. Ak sa v prvých dvoch-troch rokoch nevytvorí pevný základ, všetko, čo nasleduje potom, stojí na menej „stabilnej konštrukcii“.

Deti však prechádzajú viacerými vývinovými fázami a každá z nich prináša nové výzvy. To, čo fungovalo v predškolskom veku, už nemusí stačiť v puberte či v tínedžerských rokoch. Práve preto je dôležité emocionálnu inteligenciu rozvíjať neustále – v škole aj mimo nej. Emocionálne učenie nie je jednorazová skúsenosť, ale proces, ktorý nás sprevádza po celý život.

Ako súvisia emocionálne zručnosti s dobrými študijnými výsledkami?

Výskumy naznačujú, že EQ (kvocient emocionálnej inteligencie) je pre budúcu životnú spokojnosť rovnako dôležitý, ak nie dôležitejší ako IQ (inteligenčný kvocient). Ovplyvňuje úspech v kariére, kvalitu medziľudských vzťahov aj duševného zdravia. Pokiaľ ide o študijné výsledky, IQ nepochybne zohráva dôležitú rolu, no deti môžu mať v rôznych oblastiach odlišné silné a slabé stránky. A práve EQ im pomáha tieto schopnosti lepšie využívať.

Existujú štúdie, ktoré naznačujú, že človek s emocionálnou inteligenciou dokáže lepšie využiť svoje silné stránky IQ a vyťažiť zo svojich schopností maximum. Napríklad niektoré deti s vysokým IQ môžu zlyhávať pri skúškach alebo pod tlakom školských nárokov, ak im chýba emočná stabilita, motivácia či schopnosť zvládať stres. Emocionálne kompetencie sú pre ne teda kľúčom k tomu, aby mohli svoj potenciál skutočne rozvinúť naplno.

Z akého dôvodu je súčasná generácia krehkejšia ako tie predchádzajúce?

V posledných 10 až 20 rokoch čoraz častejšie pozorujeme nárast duševných ťažkostí u mladých ľudí. Výskumy naznačujú, že za tým môžu byť viaceré faktory – od zmien v rodinnom živote až po spôsob trávenia voľného času.

Deti dnes trávia menej času pohybom vonku a, naopak, čoraz viac hodín trávia pri obrazovkách. Sociálne médiá ich často vedú k neustálemu porovnávaniu sa s inými, čo môže vyvolať pocity menejcennosti, bezmocnosti a nenaplnenosti. Tieto faktory v kombinácii s tlakom na výkon a nedostatkom priestoru pre zdravý emocionálny vývoj prispievajú k tomu, že mnohé deti sa cítia zraniteľnejšie než generácie pred nimi.

Ako by sme mali u detí budovať emocionálnu odolnosť?

Ako som už spomínal, za to sú zodpovední rodičia a všetci dospelí, ktorí s deťmi pracujú. Mnohí dospelí však nemajú dostatočné zručnosti na rozvíjanie emocionálnej odolnosti svojich detí.

Možnosť obrátiť sa na niekoho blízkeho a viera, že problémy majú riešenie, výrazne znižujú riziko sebapoškodzovania či túžby ukončiť svoj život.

Preto je dôležité, aby školy zavádzali jednotné programy, ktoré zabezpečia, že žiadne dieťa nezostane pozadu a nevyrastie z neho jedinec s vyššou náchylnosťou na problémy duševného zdravia. Musíme deťom pomôcť rozvíjať schopnosť uvedomiť si, čo potrebujú na to, aby boli odolné, a naučiť ich, ako čeliť životným výzvam.

Ako sa vyrovnať s výzvou moderných technológií, ktoré, ako sa ukazuje, súvisia s nárastom úzkosti a depresie? Ako môže v tomto prípade pomôcť program Emogym?

Pre rodičov a ďalších dospelých zodpovedných za výchovu a vzdelanie detí je často náročné dohliadať na to, aby deti používali sociálne siete a technológie zdravo a vyvážene – tak, aby im to nebránilo v rozvoji iných dôležitých zručností.

V rámci druhej lekcie programu Emogym sa deti učia, ako môžu byť moderné technológie užitočným nástrojom – a zároveň ako ich používať tak, aby podporovali ich rozvoj a nemali na ne negatívny vplyv, napríklad v podobe úzkosti, zníženého sebavedomia či problémov so sústredením.

V súčasnosti je realitou, že viac ľudí príde o život vlastnou rukou ako vo vojnách alebo pri prírodných katastrofách. Môže Emogym pomôcť zvrátiť tento jav?

Ak si človek uvedomuje svoje emócie, dokáže s nimi pracovať a má k dispozícii zdroje podpory, je menej pravdepodobné, že sa ocitne v situácii, kde vidí samovraždu ako jediné východisko. Pocit kontroly nad vlastným životom, možnosť obrátiť sa na niekoho blízkeho a viera, že problémy majú riešenie, výrazne znižujú riziko sebapoškodzovania či túžby ukončiť svoj život.

Mohli by ste uviesť konkrétny príbeh dieťaťa, ktorého duševné zdravie a študijné výsledky sa zlepšili vďaka účasti v programe?

Po rozhovoroch s približne 80 deťmi, ktoré absolvovali program, som zistil, že mnohé sa po ňom cítili viac začlenené, vnímali sa ako súčasť skupiny, nadviazali nové priateľstvá a odvážnejšie hovorili o svojich obavách aj radostiach. Vďaka pocitu bezpečia a slobody v komunikácii sa otvorenejšie vyjadrovali a boli ochotné deliť sa o svoje skúsenosti.

Viaceré deti uviedli, že v škole sa cítia lepšie, a začali si viac uvedomovať svoje silné aj slabé stránky, čo im pomohlo vytvoriť si konkrétne ciele do budúcnosti. Jedno 14-ročné dievča napríklad povedalo, že sa cíti byť bližšie k svojim kamarátkam – navzájom sa viac podporujú, lepšie si rozumejú a prijímajú aj svoje odlišnosti. Tento posun v medziľudských vzťahoch jej podľa vlastných slov priniesol viac radosti a pohody do každodenného života.

Môžu deti profitovať z programu po zvyšok života?

Áno, určite. Program je postavený na učení sa cez rozhovor, sebapoznávanie, vnímanie druhých a otvorené zdieľanie názorov, myšlienok aj emócií. Deti sa učia porozumieť, prečo sa správame určitým spôsobom – je to teda iný typ vzdelávania, než na aký sú zvyknuté pri tradičných predmetoch ako matematika, fyzika či chémia.

Spoločnosť, ktorá rozumie vlastným emóciám aj emóciám druhých, je nielen zdravšia, ale aj tolerantnejšia a schopnejšia spolupracovať.

Na rozdiel od teoretických poznatkov, ktoré časom môžeme zabudnúť, emocionálne zručnosti si nesieme do života a používame ich každý deň. Práve preto majú väčšiu šancu v nás pretrvať a byť užitočné aj v dospelosti. Nie nadarmo sa hovorí: „Čo nepoužívaš, to zabudneš.“ Pri emocionálnej inteligencii to platí dvojnásobne – čím viac ju rozvíjame, tým pevnejšie sa v nás zakorení.

Má tento program potenciál priniesť pozitívnu zmenu do celej spoločnosti?

Verím, že áno. Spoločnosť, ktorá rozumie vlastným emóciám aj emóciám druhých, je nielen zdravšia, ale aj tolerantnejšia a schopnejšia spolupracovať. Keď pochopíme, prečo ľudia reagujú určitým spôsobom, vieme riešiť konflikty s väčším nadhľadom a rešpektom a sme schopní spolupracovať ako skupina.

Ak krajina ako Slovensko dokáže skĺbiť kvalitné vzdelanie s rozvojom emocionálnej inteligencie, získa nielen sebavedomejšiu generáciu, ale aj konkurenčnú výhodu vo svete, kde sa čoraz viac cení empatia, spolupráca a duševná rovnováha.

Program Emogym aktuálne prebieha v pilotnej fáze na dvadsiatich školách a v dvoch mládežníckych organizáciách na Slovensku. Záujem však rastie – doteraz sa doňho prihlásilo už viac než tridsať ďalších škôl.