Rodina

Rodiny by mali žiť tak, aby míňali len na to, čo skutočne potrebujú, všetko ostatné by mali darovať

Foto: Vladimír Wiedermann

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Hovorí o radikálnom životnom štýle, ktorý dovoľuje žiť slobodne od vecí. Zmena mentality v rodinných financiách podľa nej zlepšuje vzťahy v rodine i s ľuďmi naokolo.

S Barbarou Roveaovou, ktorá sa spolu so svojím manželom venuje formácii spoločenstva Nových rodín z Hnutia fokoláre, sme sa rozprávali o potrebe pravidelnej bilancie rodinných financií, o umení prijímať a tiež o tom, čo znamená ísť proti prúdu konzumnej doby.

 

Podľa štatistík sú jedným z najčastejších dôvodov manželských hádok peniaze. Prečo je to tak?

Súvisí to s tým, akú váhu dnes dávame financiám. Keďže žijeme v spoločnosti, ktorá je nastavená konzumne, nechávame príliš vysoké miesto peniazom a veciam, ktoré chceme mať. A preto keď sa v rodine otvorí problematika tejto témy, jeden či druhý neakceptuje stratu niečoho, čo by chcel vlastniť.

Je jedným z dôvodov konfliktov kvôli peniazom aj fakt, že ľudia sa dnes ženia oveľa neskôr? Roky mali vlastný prístup k financiám, a preto nie sú zvyknutí deliť sa.

Dať dokopy dva životy, ktoré sú už naplno zaradené a vybudované, finančne nezávislé, nie je jednoduché. Kedysi si mladé páry budovali všetko spolu od nuly, dnes sa berú páry, ktoré už majú svoju finančnú nezávislosť. A zvlášť pre ženy, ktoré dosiahli svoju samostatnosť, znamená stratiť niečo z tejto svojej autonómie, ak majú dať niečo do spoločného.

Do toho prichádzajú deti, je nahlodaná aj istota, že manželia zostanú celý život spolu, preto si chce každý zachrániť niečo z majetku pre seba.

Rodina je dnes pod veľkým tlakom spoločnosti, aby sme vlastnili stále viac, aby sme mali kvalitné veci. Rodina potrebuje dom, už nestačí byt, dovolenku ako status aspoň dvakrát do roka, najlepšie v zahraničí, jedno auto nestačí… Ako nepodľahnúť trendu, že ku kvalitnému životu musíme mať toto všetko, hoc aj kvôli tomu obetujeme čas strávený s rodinou?

Je to ťažké zvlášť pre tínedžerov, pre ktorých je dôležitý status a tiež chcú byť akceptovaní skupinou. Je to ťažké aj pre ženy, ktoré sa porovnávajú s kamarátkami, ale aj pre mužov, ktorí chcú mať aspoň také auto ako sused. Každý má svoje slabé miesto.

Naša skúsenosť je taká, že čím viac rastie sieť rodín, ktoré majú rovnaké ideály a hodnoty, ktoré veria v tie isté veci – že sa dá prežiť skromný život a deliť sa s tými, ktorí majú menej –, tým viac sme silní odolať.

Pretože ak rodina ostane sama, tak tu neobstojí. V sieti rodín však aj deti vidia, že sú aj ďalší, ktorí žijú rovnakým spôsobom a vzájomne si pomôžu robiť rozhodnutia, ktoré idú proti prúdu doby.

Čo znamená v téme rodinných financií ísť proti prúdu doby?

Manžel je lekár a má kolegov, ktorí sú zvyknutí dovolenkovať v drahých hoteloch. V našom prípade to teda napríklad znamenalo, že my sme, naopak, dovolenkovali vždy v kempe, najprv pod stanom, potom v karavane. Bola to naša voľba, lebo nám nepripadalo správne minúť toľko peňazí za luxus na dovolenke.

Čo však robiť, ak v samotnej komunite rodín sú veľké materiálne rozdiely, hoci sú aj ideály podobné? Ako žiť spoločenstvo v materiálnej oblasti medzi rodinami?

Materiálny status rodín je veľmi delikátna vec a nikdy by sme sa nemali posudzovať navzájom. Lebo rozhodnutia každej rodiny sú výlučne v ich kompetencii. Neexistuje pravidlo, ktoré určuje, koľko má vlastniť skromná rodina, aké silné auto už je luxus… bolo by to pohodlné, ale našťastie to tak nie je.

Nikto ti nepovie, čo už je priveľa. Spoločenstvo dobier rastie do tej miery, do akej rastie poznanie ľudí okolo teba.

Keď viem, že ja mám tri zimné bundy a iný otec rodiny z tvojho spoločenstva nemá ani jednu, tak mu jednu darujem.

Keď viem, že ja mám tri zimné bundy a iný otec rodiny z tvojho spoločenstva nemá ani jednu, tak mu jednu darujem. No aby som vedel, že mu chýba bunda, tak ho musím poznať. Keď sa v komunite otvorene hovorí aj o potrebách, tak sa o takýchto veciach vie.

Komunita je teda riešenie, ako žiť v harmónii vo finančnej oblasti?

Ak sa vytvorí dobrá komunita rodín, tak nemusíme mať strach, že nás budú súdiť, či už preto, že máme menej, alebo, naopak, preto, že si dovolíme niečo viac. Hoci iným sa môže zdať, že je to navyše, my máme svoje dôvody, urobili sme to napríklad kvôli deťom.

Existuje prevencia toho, aby sa manželia nehádali kvôli peniazom?

Jedným z dôležitých aspektov rodiny je, aby si manželia pravidelne robili bilanciu financií. To znamená pravidelne vyhodnocovať príjmy a výdavky, rozhodovať spolu, nechať priestor aj pre solidaritu.

Hoci sa môže zdať, že urobiť si finančnú bilanciu nemá nič so vzťahmi, môže to, naopak, veľmi pomôcť k prehĺbeniu spoločenstva v páre.

Ako to myslíte?

Keď začneme hovoriť o výdavkoch, rozvinie sa komunikácia o tom, aký typ dovolenky si predstavujeme, aké oblečenie potrebujeme, či chceme začať častejšie pozývať na večere priateľov, aby sa nám rozšíril okruh známych… je to aspekt, ktorý odráža komunikáciu páru.

Často máme pocit, že vzťah sa prehlbuje, len keď sa rozprávame o vzťahoch, mnoho ráz sa však viac buduje, keď riešime takú vec, ako sú rodinné financie.

Ak sa o peniazoch prestaneme rozprávať, hrozí, že si budeme žiť dva paralelné životy. Každý má svoj plat a spravuje si ho, ako chce – to je veľký risk.

Mali by mať preto manželia radšej spoločný bankový účet?

Na toto neexistuje pravidlo.

Jedným z dôležitých aspektov rodiny je, aby si manželia pravidelne robili bilanciu financií.

Oddelené účty by však nemali byť dôvodom, aby tam ten druhý nemal prístup.

Doba sa zmenila, možno z praktických dôvodov je to výhodné mať dva účty, ale je potrebné byť veľmi ostražitý, aby sa nevytratilo spoločenstvo medzi nami, aby sa nevytvorili skryté kúty, kde si žijeme svoj vlastný život.

Je potrebné robiť finančnú bilanciu rodiny každý mesiac?

To je veľmi individuálne, niekto ju robí raz za pol roka, niekto každý mesiac. Záleží na tom, či máme každý mesiac pravidelný príjem, alebo máme slobodné povolanie a náš príjem sa mení.

Čo ak niekto nie je práve systematický typ, ktorý obľubuje tabuľky a systém?

Stačí si napísať obyčajný zoznam podľa oblastí, na ktoré míňame, a keď to uvidíme čierne na bielom, zistíme, kde môžeme ušetriť.

My si píšeme jednoduchý zoznam. Potraviny, veci do domu, doprava a tiež moje a manželove osobné výdavky. Keď to urobíte štyri mesiaca po sebe, vidíte, prečo vám jeden mesiac zrazu vyskočili výdavky na potraviny, a pochopíte, že musíte napríklad viac variť doma.

My Taliani radi chodíme na kávu. Keď to neskôr človek vidí čierne na bielom, koľko minie, keď si dá tú kávu každý deň, až potom si to dobre rozmyslí.

Je potrebné mať tému financií vyriešenú ešte pred svadbou?

Otázky, ako si zariadime rodinné financie, sa musia určite otvoriť ešte pred svadbou. Každý totiž pristupuje k otázke peňazí podľa výchovy, akú dostal vo svojej pôvodnej rodine. A tá môže byť úplne odlišná od tej našej.

Môže dobre fungovať pár, kde každý pochádza z úplne odlišného sociálneho prostredia alebo ak majú diametrálne odlišný prístup k majetku?

Môže dobre fungovať, ak majú všetko dobre prediskutované. Pravda je, že už rozdiely medzi mužom a ženou vo vzťahu k peniazom bývajú samy osebe dosť výrazné. Keď sa k tomu ešte pridá aj história vlastnej rodiny, môže to veci výrazne skomplikovať.

Pekné na manželstve je, že máme celý život na to, aby sme sa učili kráčať spolu.

Otázky, ako si zariadime rodinné financie, sa musia určite otvoriť ešte pred svadbou.

No ešte pred svadbou musí byť jasné, že prístup nášho partnera k peniazom nebude prekážkou pre náš harmonický vzťah, lebo inak môže zablokovať spoločenstvo.

V akých prípadoch by mal jeden z partnerov spozornieť?

Keď partner povie, že si chce svoje peniaze spravovať sám a toho druhého do toho nič nie je. Alebo ak je partner závislý od neustálej finančnej pomoci svojej pôvodnej rodiny, alebo, naopak, je natoľko tvrdohlavý, že si nikdy nenechá pomôcť a odmieta akúkoľvek pomoc, lebo chce hrdo všetko zvládnuť sám.

Je to v poriadku, ak majú partneri v manželstve vyčlenené peniaze iba pre seba? Teda každý z nich, žena aj muž, má k dispozícii sumu, ktorú použije len na svoje potreby a koníčky?

To záleží na dohode. Keď žene urobí radosť kúpiť si každý mesiac náušnice za pár eur, lebo na nich ulieta, tak prečo nie? Problém môže nastať, ak si kupuje klenoty s diamantmi a skrýva to pred svojím manželom. (Smiech)

Spoločenstvo v manželstve asi neznamená to, že musíme každý jeden výdavok vidieť spolu…

To by už hádam nebolo manželstvo založené na dôvere. Keď idem do obchodu a niečo sa mi zapáči, tak sa nejdem pýtať svojho manžela, či si to smiem kúpiť. Je to slobodná voľba, nie otroctvo.

Keď idem do obchodu a niečo sa mi zapáči, tak sa nejdem pýtať svojho manžela, či si to smiem kúpiť. Je to slobodná voľba, nie otroctvo.

Spoločenstvo je o komunikácii, čo si ten mesiac môžeme dovoliť, kde sú naše priority, kde môžeme ubrať, má to byť radosť.

Ak máme určitý rozpočet a jeden sa rozhodne prekročiť ho, lebo sa mu zapáči nejaká väčšia vec, tak asi by bolo fajn sa predtým poradiť, inak bude chýbať tá suma niekde inde.

Stále musí ísť o bilanciu dvoch osôb, ktoré tvoria rodinu. Ak som sa rozhodol ísť životom vo dvojici, tak musím rátať s tým, že už nerozhodujem sám, ani o peniazoch.

V rodinách s deťmi, kde ide väčšina financií na fungovanie rodiny, ostáva málo priestoru na výdavky na osobnú potrebu. Ako nájsť mieru, koľko financií by mal mať každý z partnerov na svoje osobné radosti, ako šport, knihy, móda, technika, aby sme nespadli do materializmu?

Tu je potrebné zadefinovať si, čo je v tvojom živote dôležité a na čom staviaš. Keď si zažil osobné stretnutie s Bohom, ktoré ti prekopalo celý život a po ktorom si pochopil, že najdôležitejší na svete je len Boh a že len život s ním ti dáva pravé šťastie, tak v tvojom živote sa automaticky vytvorí rebríček hodnôt.

Na prvom mieste je potom Boh, rodina, vzťahy… všetky ostatné veci sú dôležité len vo vzťahu k tým prvým hodnotám. A vzťah k hmotným veciam je už potom medzi tebou a Bohom.

Teda ak ja viem, že pre moje zdravie, aby som mohla mať rada ľudí vôkol seba, potrebujem šport a chodiť do posilňovne, tak si dám do svojho rozpočtu posilňovňu. No nie preto, že sa mi páči tam chodiť, lebo pracujem na sebe, rastú mi svaly… ale preto, aby som mohol lepšie slúžiť ľuďom.

Naše potreby by sa vždy mali pomeriavať s potrebami iných.

Alebo ak pracujem v kancelárii, kde sa všetci obliekajú na úrovni, tak je jasné, že musím investovať aj ja do drahšieho oblečenia. No opäť nie preto, že potrebujem ukázať svoj status, ale preto, že nechcem rušiť firemnú kultúru a rešpektujem prostredie, v ktorom pracujem. Východisko je potom stále to, či to robíš z egoizmu, alebo pre druhých.

Druhé východisko, vychádzajúce zo vzťahu s Bohom, je, či sa viem zriecť vlastného blaha pre ľudí, ktorí majú menej ako ja. Lebo naše potreby by sa vždy mali pomeriavať s potrebami iných.

Ak rodina, ktorá žije vedľa nás, nemôže svojim deťom kúpiť topánky, lebo tento mesiac nemajú peniaze, tak je jasné, že ja namiesto kúpy nového Iphonu sa radšej podelím s núdznymi. Až konfrontácia s okolím ti dá mieru, čo naozaj potrebuješ pre svoj život.

Teda kúpiť si niečo len tak pre radosť je pre človeka žijúceho s Bohom problém?

To nie, Boh nás chce vidieť radostných. Radosť nám môžu urobiť aj materiálne veci, je to však otázka miery a slobody.

Rodiny by mali vo svojich spoločenstvách oveľa viac hovoriť o tom, ako žijú tento aspekt. Či žijú spoločenstvo dobier, či naozaj vedia, či niekomu niečo podstatné nechýba.

Mnohé rodiny dnes žijú tak, že minú všetko, čo zarobia.

Je to radikálny životný štýl, ale dovoľuje žiť slobodne od vecí.

A ak im zvýšia plat, tak minú ešte viac. My by sme však mali žiť tak, aby sme minuli len to, čo skutočne potrebujeme, a všetko ostatné by sme mali darovať. Lebo inak budeme míňať stále viac, lebo všetko sa nám zdá podstatné.

Je to radikálny životný štýl, ale dovoľuje žiť slobodne od vecí. Aj keď na konci mesiaca odložíš len jedno euro pre núdznych, už len ten fakt, že si na nich myslel, je veľký.

Ako v spoločenstve, zvlášť tu v Európe, odhaliť núdzne rodiny, keď máme pocit, že ľudia majú všetko, čo potrebujú. Majú prácu, jedlo, oblečenie, dovolenky. A tie rodiny, ktoré nemajú, to asi dobre skrývajú, lebo nechcú, aby sa o ich problémoch vedelo…

My tým, že sme medzinárodné spoločenstvo, máme šťastie, že sa informujeme o projektoch a krajinách, kde je materiálna pomoc veľmi potrebná. Potrebné je teda rozšíriť svoje horizonty a neostať uzavretý len vo svojej malej komunite, kde máme pocit, že každý má všetko potrebné.

Veľa ráz sa však len naoko môže zdať, že ľudia okolo majú všetko potrebné, lebo hanba im nedovolí pomenovať svoje reálne potreby. Tu opäť platí, že čím viac rastie poznanie a priateľstvo medzi rodinami, tým viac sa vie o potrebách ľudí vo svojom okolí. Ak teda nevieme, komu pomôcť, hovorí to asi niečo aj o našich vzťahoch.

V niektorých kresťanských rodinách je ešte zvykom odkladať desiatok z príjmu pre chudobných, cirkev, charitu… Tieto rodiny veria, že to prináša požehnanie pre rodinu…

Mne sa to zdá trochu ako zo Starého zákona. Pripomína mi to starozákonné obety, ktoré sa robili, aby sa ľudia zapáčili Bohu. Samozrejme, odložiť niečo z platu na charitatívne projekty je pekné, lebo sa zriekaš vlastného pohodlia pre niečo vyššie. Nezdá sa mi však správne, aby to bolo povinné a rigidné.

Čo ak sa rodina ocitne v núdzi a nemôže myslieť na druhých?

Princíp spoločenstva dobier nie je iba v dávaní, ale aj v umení prijímať. V pravej komunite by nemal byť rozdiel medzi tým, kto dáva, a tým, kto prijíma. Môže sa to stať každému, že sa dostane do situácie, keď bude potrebovať pomoc.

Niekedy môže byť človek „bohatý“, hoci potrebuje pomoc.

Čím viac rastie poznanie a priateľstvo medzi rodinami, tým viac sa vie o potrebách ľudí vo svojom okolí.

Tým, že nechce povedať, že potrebuje pomoc, je plný seba a svojich starostí. Je to teda forma bohatstva, lebo si drží v sebe problém, ktorý je len jeho a nechce sa s ním podeliť a nechať si pomôcť. Lebo povedzme si úprimne, ono je ťažšie prijímať, ako dávať.

Poznám prípady chudobnejších rodín, ktorým sme pomáhali. Keď neskôr mali niečo málo navyše, hneď chceli aj ony dávať ďalej.

Ako ľudí v komunite povzbudiť, aby sa naučili aj žiadať o pomoc?

My sme napríklad začali v našej komunite rodín s virtuálnou Komunotékou. Je to online priestor, kde každý môže ponúknuť veci, ktoré má navyše, materiálne veci, ale aj napríklad voľnú chatu na dovolenky, alebo svoj čas, ktorý môže venovať…

Chcelo to roky, ale pomaly sa to rozbehlo. Rodiny si zvykli, že keď potrebujú nejakú vec, tak predtým, ako si ju idú kúpiť, idú sa pozrieť na tento web, či tam niečo podobné nie je v ponuke. A ak nie je, tak sa opýtajú, či to niekto nemá na darovanie. A ak to nájdu v tomto virtuálnom spoločenstve, tak aspoň polovicu sumy, ktorú by inak minuli na novú vec, ktorú vďaka tomuto webu ušetrili, môžu dať na niečo charitatívne, alebo pre niekoho, kto to potrebuje.

Teda niečo na štýl dnes moderného minimalizmu?

Nemusí ísť o to, že ja nemám na novú vec, je to zmena myslenia, že najprv zistím, či je naozaj nutné kupovať novú vec. Cieľ je nechať kolovať potreby a dary preto, aby rástlo spoločenstvo dobier. Tento projekt pomáha zmeniť mentalitu, že keď potrebujem nejakú vec, tak si ju jednoducho kúpim.

Mentalita spoločenstva sa môže ustavične obnovovať.

V pravej komunite by nemal byť rozdiel medzi tým, kto dáva, a tým, kto prijíma.

Keď ideme do obchodu a narazíme na zľavu, vieme zvyšok do plnej sumy odložiť a dať ho niekomu, kto to potrebuje viac? Je to zmena životného štýlu myslieť stále na druhých.

Keď deti vyrastajú v takýchto rodinách, kde sa vždy myslí na delenie, kde sa ide proti konzumného prúdu spoločnosti, je to hodnota, na ktorej budú raz stavať. Ak dostanú tento životný štýl pod kožu už v detstve, raz sa to automaticky stane ich životným štýlom.

Ako Boha prizvať do takej na prvý pohľad prízemnej témy, ako sú peniaze v rodine?

Všetko musíme vnímať ako Božiu prozreteľnosť a to nám zmení optiku. Narodil som sa tam, kde som z Božej vôle, mal som možnosť vyštudovať z jeho vôle, mám dobrú prácu, lebo som mal podmienky, ktoré mi vytvoril Boh. Preto nie som pripútaný na zárobok a všetko, čo nepotrebujem, darujem ďalej.

Ak sa v spoločenstve riešia aj financie, menia ti nastavenie, aj výchovu detí. Vzniká tak spoločenstvo medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, medzi inými rodinami, spoločenstvo s chudobnými. Ak by sme to žili do dôsledkov, môžeme tým až zmeniť spoločenský systém. Nie je to prízemná vec, je to fascinujúci cieľ.

Už Ježiš nás varoval pred bohatstvom, lebo vedel, že nám môže zabrať miesto v srdci, ktoré by malo patriť Bohu. Preto treba byť stále v strehu.

Foto: Vladimír Wiedermann

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Rozvádzame sa, aby sme následne získali to isté. Len v bledomodrom

Katarína Alberty Ondrejková

Na margo: Zanedbaná téma sexuality a vzťahov môže spôsobiť fatálne dôsledky v puberte

Zuzana Hanusová

O sexualite je potrebné s deťmi hovoriť v oveľa širšom kontexte

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies