Chrániť. Najmä samého pred sebou

Isté obdobie svojho života som mal možnosť byť futbalovým rozhodcom. Nešlo o žiadne veľké zápasy; chodil som po okolitých dedinách a rozhodoval najnižšie ligy dospelých aj detí. Nedeľné poobedia, niekedy aj rána, som tak trávil na ihrisku.

Do pamäti sa mi vryl jeden zážitok z klasického dedinského zápasu. Niekedy ku koncu druhého polčasu, keď už energia dochádza a únava stúpa, domáci hráč surovo podrazil toho hosťujúceho. V momente sa faulovaného rozbehol „pomstiť“ jeho spoluhráč a nešetrne zrazil faulujúceho domáceho hráča. 

Po vyriešení tejto mely a udelení príslušných kartových trestov sa pri mne pristavil hosťujúci „pomstiteľ“ a začal mi prízvukovať, že keby som sa mu skôr postavil do cesty, nemusel by on vrážať do súpera a tak riešiť situáciu. Priznám sa, v tom momente mi nenapadla žiadna príhodná odpoveď, len vyslovená otázka: „A ty (väčšina hráčov a rozhodcov si v priebehu zápasov tyká) nie si zodpovedný za svoje telo?“

Chcem sa zbaviť zodpovednosti s odkazom na niečo väčšie – a najmä na niečo, čo je mimo mňa.

Tento „pomstiteľov“ postreh celkom zaujímavo preniesol bremeno zodpovednosti za jeho konanie na mňa: on sa len rozbehol, ale faulovať nechcel; čo už však mal robiť, keď rozhodca do jeho hlavy nevidel, nechytil ho za ruku a nepovedal: Asi sa chystáš vraziť do faulujúceho protihráča, prosím, nerob to.

Takáto „prenesená zodpovednosť“ sa mi zopakovala aj v inom zápase. Po čistom, aj keď tvrdom súboji som hru nechal plynúť. Minimálne jednému tímu sa také rozhodnutia zavše nepáčia; to je normálne. V tomto prípade však obranca veľmi nešetrne kopol útočníka, za čo si vyslúžil osobný trest vo forme žltej karty. Bez mihnutia oka sa na mňa pozrel a povedal: „Musel som ho potrestať ja, keď ty nevieš.“

Prvotným záujmom rozhodcu je chrániť zdravie a bezpečnosť hráčov. Niekedy mám však pocit, že ochranu potrebujú niektorí hráči… Najmä sami pred sebou. „Keby si ma zastavil, nemusel som ho faulovať!“ Čo je toto za logiku?

Nebude asi prekvapením, keď napíšem, že táto „požiadavka“, aj keď zväčša nevyslovená – kto by ju predsa povedal nahlas –, sa netýka len hráčov futbalu v nejakej nižšej lige. V mojej práci, kde sa venujem pomoci klientom v pracovnoprávnych vzťahoch, mi táto myšlienka napadá celkom často. To ste nevideli, čo robíte, čo podpisujete, čo nerobíte? Alebo ste to len vidieť nechceli? Zažil som napríklad to, že istá pani podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru a potom sa spytovala, čo sa s tým dá robiť.

Hoci si pri takýchto situáciách ťukáme na čelo, zažili sme ich asi všetci. Za seba viem povedať, že rozumom viem, resp. tuším aj to, čo bude nasledovať, ale pevne verím, že to tak nebude. Chcem sa zbaviť zodpovednosti s odkazom na niečo väčšie – a najmä na niečo, čo je mimo mňa. To, že výsledok je presne v zhode s mojím rozumom a nie s mojou pevnou vierou, asi písať nemusím.

Táto „prenesená zodpovednosť“ sa netýka len súkromných medziľudských vzťahov. Niektoré záležitosti sa rozhodne spravovať a vstúpiť do nich sám štát. Vezmime si ako príklad taký zákaz nedeľného predaja. Tu tiež štát (prostredníctvom zástupcov občanov, respektíve, ešte presnejšie, prostredníctvom niektorých politických strán) má ambíciu regulovať správanie občanov. Chce „zadržať“ obyvateľov pred nakupovaním s cieľom poskytnúť voľno predávajúcim, apelovať na oddych a tak podobne (a popritom vytvoriť ľuďom časový priestor na cestu na štadión, aby išli hrať futbal alebo hrajúcich povzbudzovať, čo si ja veľmi cením).

Na druhej strane je iný záujem, ktorý hája ďalšie strany, takisto zastupujúce ľud, s argumentom, že obyvatelia si azda môžu vybrať deň, v ktorý chcú nakupovať, a takisto deň, v ktorý chcú nenakupovať. Tento prístup je trochu menej „rodičovský“ a očakáva zodpovednejšie správanie od aktérov spoločenského života. Z tohto pohľadu občana nikto „nedrží“ pred nakupovaním, má sa držať sám – ak chce.

Komu čo vyhovuje viac a ktorý postoj preferuje – aj o tom je politická súťaž menom voľby a referendá a podobne a tak je to správne. Z môjho pohľadu tu však máme sféry, kde by štát mal byť rodičovský – paternalistický oveľa viac, a predpokladám, že sa raz budeme diviť, že sme to nechali zájsť tak ďaleko.

Ak sú reklamy na alkohol prístupné až po 22. hodine a tie na cigarety sú už celkom nelegálne, čo potom stávkovanie?

V tomto prípade je už namieste zadržať hráča vopred a nedovoliť mu vybrať si, či chce, alebo nechce faulovať. Na mysli mám hazard.

Ak sledujete v televízii športy, určite neušlo vašej pozornosti, čo sa na obrazovke deje počas dvoch polčasov či troch tretín. Zo 6-7 stávkových kancelárií dookola – z rôznych uhlov, priamo aj nepriamo – masíruje mysle divákov a ponúka voľné stávky, vstupné bonusy, free spiny do online kasína a tak ďalej. Najväčším paradoxom zároveň je, že všetky hlavné športové ligy najväčších športov už nejaký čas nesú meno po titulárnom sponzorovi, ktorým je niektorá stávková kancelária. V športe je podľa ich slov málo sponzorov (čo je v zásade aj pravda), a teda tieto spoločnosti prebrali – našťastie či žiaľbohu – rolu mecenášov jednotlivých líg.

Rozumiem zároveň, že stávkovanie tiež spadá pod slobodu podnikania a nikto nikoho stávkovať vyslovene nenúti. Vyslovene však ani netreba. Ak máte inteligentný telefón a sociálne siete, stalo sa vám niekedy, že ste si išli skontrolovať jednu správu a po hodine a pol ste si uvedomili, že ste sa „zasekli“? Presne to isté sa deje v našich ľudských hlavách, nepripravených na subtílne, nenásilné reklamy na stávkovanie. Samozrejme, väčšina divákov tieto reklamy nijako nerieši. Medzi divákmi sú však aj náchylnejší ľudia. A tí si s nimi nemusia vedieť dať rady.

Udivuje ma pomalosť regulácie tejto oblasti. Veď ak sú reklamy na alkohol prístupné až po 22. hodine a tie na cigarety sú už celkom nelegálne, čo potom stávkovanie?

Som presvedčený, že každý, kto sa dočítal až sem, pozná minimálne jednu osobu vo svojom okolí, ktorá prepadla gamblerstvu. Závislí hráči nie sú fyzicky zbedačení a na prvý pohľad rozpoznateľní. Tiež možno začali eurovou stávkou bez rizika na obľúbený klub a špirála sa roztočila. V tomto prípade je naozaj namieste preferovať prevenciu pred liečením. Použijúc metaforu z úvodu, radšej sa do zápasu ani nepúšťať.

Hazard nemusí a asi ani nemôže byť úplne vyčistený, ale bolo by ideálne, aby po ňom ostalo vyčistených čo najmenej ľudí. A aby tých, ktorí sa doň ešte len chystajú „kopnúť“, štát rýchlo chytil za ruku a už nepustil.