Zimný beh so Svetlom

V zimných mesiacoch je o čosi náročnejšie vytrvať v aktivitách, ktoré si človek zaumieni robiť a o ktorých je presvedčený, že sú preňho prospešné. Vtipné pritom je, že veci, ktoré majú blahodarný vplyv na náš život, sa robia najťažšie. Ako ktosi raz poznamenal, čo nič nestojí, za nič nestojí. 

Tak je to aj s behaním v zime. Oproti behaniu v lete je to pre mňa akoby iný šport. Napríklad obliekanie je zrazu samostatnou disciplínou. Trafiť správny počet vrstiev oblečenia je alchýmiou a zároveň dieťaťom metódy pokus – omyl. Mám však známeho, ktorý v zásade štýl obliekania na beh nemení ani v zime, maximálne si pridá čiapku a rukavice. Jeho klasickým povzdychom po behu v –5 stupňoch Celzia je, že mu bolo v tričku a krátkych nohaviciach nejako teplo.

My bežnejší smrteľníci v tom však máme o čosi jasnejšie. Osobne mi prekáža aj nekončiaca sa tma. Chtiac-nechtiac preto behávam s čelovkou, nielen aby som videl, ale najmä aby som bol videný. V istom veku už pocit bezpečia jednoducho musí prevážiť.

Von z tunela

Takto ustrojený a správne navrstvený som sa nedávno vybral prebehnúť sa do lesa. Čelovka mi svietila pod nohy a udávala smer, ktorý som nasledoval. Monotónne dupkanie ma doviedlo na obrátku, ktorá je na čistinke, mimo stromov. Všimol som si, že mesiac žiari celkom silno, a keďže bolo nasnežené, aj bez svetla zo svojho svetla som videl prakticky perfektne.

Mať ciele je nevyhnutné; bez nich človek len bezcieľne blúdi alebo behá v kruhu. 

Vyštartoval som na druhú polovicu svojho behu, vracajúc sa domov. Čelovku som už nezasvietil; bez nej som si totiž uvedomil, že aj tak vidno všetko. A dokonca všetko navôkol, nielen jeden smer, ktorý mi predtým určovalo moje svetlo.

Tento jav sa zvykne nazývať tunelové videnie. Je to stav, pri ktorom sa výrazne zúži zorné pole – človek vidí hlavne to, čo je priamo pred ním, zatiaľ čo periférne videnie je oslabené alebo úplne chýba. 

Beh za cieľom

V prenesenom význame sa tak označuje aj úzko zamerané myslenie. Človek sa sústredí len na jeden problém, cieľ alebo riešenie a prehliada širší kontext.

Samozrejme, keďže pri behu má človek čas rozmýšľať nad naozaj všetkým, všimol som si podobnosť „svojho“ svetla a svetla objímajúceho všetko navôkol s naším občasným nazeraním na naše plány. 

Máme predstavu, ciele, za ktorými ideme, často sa ich zubami-nechtami držíme a niektorí by povedali, že za nimi pôjdu aj cez mŕtvoly. Mať ciele je nevyhnutné; bez nich človek len bezcieľne blúdi alebo behá v kruhu. 

Občas sa však oplatí reflektovať, kam smerujem, spomaliť a popozerať sa okolo seba; nabrať inú perspektívu. Možno uvidíme, že plán s nami je úplne iný. Väčší. Nielen dopredu, ale aj vpravo a vľavo; rozvíja sa v širšom kontexte.

Čelovka a Svetlo

Mám známu, zhodou okolností je to manželka známeho z odseku vyššie, ktorá mi odporučila podcast Biblia za rok, ktorý má ašpiráciu… – veď to nakoniec vyplýva z jeho názvu. Keďže, ako spomínam v inom odseku vyššie, má človek pri behu čas…, habadej času, začal som ho na pokračovanie počúvať. 

Starý zákon je, úprimne, riadna divočina; to som si všimol „na prvú“. Trošku neskôr som zároveň videl, a mnohokrát je to tam explicitne zdôraznené, že zatiaľ čo vtedajší ľudia mali svoje predstavy, niečo ako svetlo mojej čelovky, Boh sa im snažil predstaviť jeho plán s nimi, ktorý bol násobne väčší a krajší. Len mu bolo treba uveriť a aspoň na chvíľu sa odpútať od svojho svetla.

Azda moje svetlo nesvietilo zlým smerom, ale striktne sa držalo mojej predstavy. Po jeho vypnutí som videl oveľa viac. Keď sa vypne moje ego a moje plány, vidím nielen osvetlený kužeľ na ceste pred sebou, ale celý les v jeho pestrosti. 

Vypnúť moje svetlo ma zároveň stálo trochu strachu; nebol som si istý, či sa párkrát na svojej ceste nepotknem. Cielene sa vyhýbať potkýnaniu však nakoniec môže mať za následok minutie reálneho cieľa.

Teší ma – a zároveň upokojuje –, že biblickí protagonisti sa popotkýnali do sýtosti. A predsa ich si Boh vyvolil. A my nie sme o nič horší; v jednom ani v druhom smere.