Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V živote občas nastanú okamihy, keď zanedbaná povinnosť prinesie osoh.
Minulý týždeň som potreboval vyniesť kôš s papierom. Keďže pri byte nemáme kontajnery na triedený odpad, vyseparované smeti musíme odnášať niekoľko stoviek metrov. V tomto duchu som do auta naložil papierový odpad, že ho vyhodím cestou do práce.
Čo život nechcel, papier sa so mnou pár dní vozil – všimol som si ho vždy až pri vystupovaní z vozidla. Papieru som venoval krátky nepríjemný pohľad a sebe pár štipľavých slov.
Zhodou okolností sme v tie isté dni doma hľadali jeden odložený pokladničný blok. Keď nebol na žiadnom zo zaručených miest, na rad prišli tie netradičnejšie. Napríklad koše.
Prečo si ho nedopriať svätý pokoj?
V prvom momente sa to javilo ako márna snaha, ale potom to prišlo. Vinou – či vďaka – mojej lenivosti stačilo prehrabať zabudnutý papierový odpad a „bloček“ bol späť v hre.
Lenivosť je väčšinou negatívna vlastnosť, ale tentokrát ma zachránila.
Lenivosť sa občas – chybne – zamieňa s nečinnosťou. Taliani (prekvapivo) majú na tento jav dokonca pomenovanie, ktoré ste už zrejme počuli. Dolce far niente. Doslovne by sme to v našom jazykovom okienku preložili ako sladké ničnerobenie.
Lenivosť je stav alebo postoj, pri ktorom človek vedome zanedbáva či odkladá povinnosti a úlohy, hoci ich dokáže splniť.
Dolce far niente je, naopak, vedomé bytie bez toho, aby sme odkladali povinnosti. Je to stav duše, v ktorom sa človek dokáže zastaviť a len tak je. Uvedomuje si svoju existenciu a tú kontempluje. Nečinnosť teda nie je prokrastinácia, ale vedomé ničnerobenie – a užívanie si tohto stavu.
Ak sa vám zdá, že ste túto koncepciu počuli sformulovanú aj v trochu viac akademickej forme, pamäť vás nemýli. Josef Pieper, jeden z najznámejších filozofov 20. storočia, o nej napísal klasické dielo Voľný čas a kult (aj keď mne sa viac páči doslovný preklad Voľný čas ako základ kultúry).
Úprimne, neviem, kto sa inšpiroval kým, ale ak by som si mal tipnúť, tak skôr Josef Pieper Talianmi ako naopak.
Každopádne, vo svojom diele rozoberá myšlienku, že skutočný voľný čas nie je „len“ oddych po práci, ale stav, keď človek dokáže prijímať realitu a otvárať sa pravde a kráse. Píše, že kultúra, filozofia, umenie i náboženstvo vyrastajú z tichého, kontemplatívneho postoja, nie z produktivity.
Žiada sa asi doplniť, že podobne na tom bude aj pokoj a spokojný život.
Kniha tak kladie potrebu dolce far niente do priameho protikladu s kultom práce, ktorý meria naše životy len pomocou produktivity a užitočnosti.
Vizionárska kniha je azda ešte viac aktuálna teraz ako v období, keď bola napísaná.
V poslednom období sa k týmto konceptom napríklad pridáva tzv. mindfulness, teda všímavosť. Myšlienka je opäť podobná: vedomé, nezaujaté a sústredené vnímanie prítomného okamihu.
Asi to nebude náhoda, že ľudstvo v poslednom čase hľadá možnosti, ako sa vrátiť k sebe samému. Nebyť neustále hodnotený, nebyť myšlienkami v budúcnosti, v ďalšom projekte či probléme. (Pop)kultúra, ako bolo uvedené vyššie, má v ponuke viacero pomenovaní pre tento jav, v ktorom sa neodsudzujeme sami sebe, ale sa k sebe vraciame.
A tým sa dostávame k aktuálnemu obdobiu. Všimol som si, že stúpa počet ľudí, ktorí si na vianočné sviatky želajú svätý pokoj. Prečo si ho nedopriať?
Koše sa môžu vyniesť aj trošku neskôr. Vrátiť sa sám k sebe má väčšinou predsa len prednosť.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
