Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Dobehla som do sály v okamihu, keď štvrtáci, zladení v tmavomodrých outfitoch, bezchybne spievali latinské Regina coeli. Platí, že ani rovnošaty, ani mariánsky hymnus nie sú podstatou klasického katolíckeho vzdelávania. Rozdiel medzi týmto a bežným štandardom školského vzdelávania je však priepastný.
Deti na Slovensku sedia v škole najdlhšie v strednej Európe, vyše 30 % ľudí u nás má vysokoškolské vzdelanie. Napriek tomu vyše tretina obyvateľov našej krajiny verí hoaxom – a rovnako nepredvídateľné, nezodpovedné a nekonzistentné sú aj ich postoje a prejavy. Ani po vyše 30 rokoch slobody nie sú „produktom“ školstva skutočne kvalitní ľudia. A to napriek tomu, že okrem tých štátnych bolo v roku 2023 na Slovensku 165 cirkevných a 235 súkromných škôl.
Aj preto vyvstáva zásadná otázka: Čo je vlastne cieľom vzdelávania a akého človeka chce systém vzdelávania vypustiť zo školských brán do života? Aj o tomto a nielen o tom sa hovorilo na pôde Kolégia Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji počas konferencie Od úžasu k múdrosti. Skúsenosti a úroveň absolventov vychádzajúcich zo škôl totiž hovoria, že ani cirkevná, ani drahá alternatívna súkromná škola nemusí vychovať dostatočne zrelého a konzistentného človeka – hoci na prvý pohľad vychová dosť dobrú pracovnú silu, schopnú zvládnuť úzky okruh profesijného zamerania. Je to dosť? Alebo očakávame ako rodičia a verejnosť od vzdelania viac?
Obnova vzdelávania stojí na jadre presvedčenia, že vzdelávanie nemôže pokračovať na princípoch, aké fungujú v dnešnom školstve.
Ani rodičia, ktorí majú kvôli svojej viere deti v cirkevnej škole, kde sa nepretláča bezbrehý liberalizmus a ideológia LGBTI, si nemôžu vydýchnuť. Lebo nie je vzdelanie ako vzdelanie. Nie je škola ako škola, nie je učiteľ ako učiteľ, nie je metodika ako metodika. Jednoducho: starať sa v škole iba o rozum nie je postačujúce. Pokiaľ škola neučí všetko vrátane matematiky „po katolícky“, nie je to katolícka škola vo svojej plnosti a dokonca môže zásadne negatívne ovplyvniť myslenie a život svojho žiaka. Touto myšlienkou provokuje hneď v úvode Martin Luterán, rektor Kolégia Antona Neuwirtha. A hosť z USA, kňaz Robert Sirico, zaklincuje: aj zo špičkových univerzít môžu vychádzať a aj vychádzajú nemorálni ľudia.
Robert A. Sirico o tom vie svoje. Pred rokmi dostal spolu s novou farnosťou do správy aj školu s biednou návštevnosťou, zato s výdatným apetítom na financie: jej prevádzka zhltla viac než tri štvrtiny príjmov farnosti. Biskup mu pri odovzdávaní farnosti medzi rečou povedal, že nebude mať problém, ak školu zatvorí. Najkatolíckejší na škole bol názov, o kvalite vzdelávania sa nedalo hovoriť.
Koľko takých škôl – napriek dobrej myšlienke mať katolícku školu – máme na Slovensku?
Pre otca Roberta bola záchranou nekompromisná odvaha a vízia skutočne kvalitnej katolíckej školy, podporená celoplošnou snahou o návrat klasického katolíckeho vzdelávania v USA. Bolo sa teda o čom rozprávať, hľadať riešenia, vymieňať si nápady a skúsenosti. Výsledkom je nielen vznik Inštitútu sv. Johna Henryho Newmana, ale aj škola, ktorá má vyše 400 žiakov a výborné renomé.
V čom je recept? Nie je v tom žiadna nostalgia za spôsobom vzdelávania, známym v stredoveku: „Obnova vzdelávania stojí na jadre presvedčenia, že vzdelávanie nemôže pokračovať na princípoch, aké fungujú v dnešnom školstve. To totiž vidí v žiakovi budúcu pracovnú silu, kým klasické katolícke vzdelávanie sa pýta, kto je to človek. Vzdelávanie tohto typu pomáha človeku odpovedať na otázky ,prečo‘, formuje osoby schopné poznať pravdu, milovať krásu a žiť dobro kdekoľvek.“ Podľa Sirica teda otázka neznie, ako obnoviť katolícke školy, ale aké ľudské bytosti môžeme formovať.
Pri jeho postrehoch sa dá rýchlo pochopiť, aký štýl vyučovania štátu vyhovuje napriek x-tej školskej reforme: „Dnes zažívame, čo sa deje, keď vzdelávanie stratí zmysel. Kým klasické vzdelávanie vyžaduje úsudok, pretože sa pýta študentov, čo je to spravodlivosť, obeta, priateľstvo, moderné vzdelávanie predpokladá, že sloboda je absencia obmedzení.“ Aj preto sa klasické katolícke vzdelávanie stalo symbolom odporu v totalitných režimoch. Tam, kde sa uvažuje a hľadá sa pravda, nie je možná manipulácia ideológiou či lžou.
„Katolícke vzdelávanie nie je o evanjelizácii či o výučbe náboženstva navyše. A nemôže ani kopírovať sekulárny model, pretože inak stráca svoju identitu,“ hovorí Sirico. Toto vzdelávanie sa začína podľa neho silným presvedčením učiteľov, že pravda je dôležitá – preto nie je jedno, aký učiteľ na škole učí a či má alebo nemá formáciu. O tú dbajú aj v Citadele, a nielen v podobe čo najkratšej duchovnej obnovy, aby nik nefrflal.
Pred obedom odchádzame z prednáškových priestorov salónika pozrieť si realitu, ktorá podľa slov Martina Luterána len napĺňa možnosť novej kurikulárnej reformy vytvoriť si vlastný vzdelávací program. Cez park kráčame k dvom kontajnerovým učebniam, kde sa presťahovali piataci a šiestaci. Kaštieľ je už totiž pre všetky triedy primalý. V triede piatakov je práve výtvarná, asi desať detí sa sústredene usiluje vystihnúť jemný dymový odtieň modrej z Medňanského obrazu. Je ich pomenej, časť kolektívu je na súťažiach.
Žiadne oduté grimasy, bežné v obyčajnej škole počas tohto predmetu, však nevidno. Možno práve preto, lebo učitelia sa tu usilujú podľa slov Martina Luterána čokoľvek vrátane matematiky ponúknuť cez poznanie Boha a sprostredkovať deťom pravdivé poznanie o všetkom. A učenie sa cez krásu je toho súčasťou od počiatku Citadely. Pre istotu sa aj tak pýtam žiakov: „Baví vás to, čo robíte?“ Dvaja chlapci, najbližšie ku mne, sa otočia s prekvapeným výrazom na tvárach: „Je to skvelé!“ Tuším by som si ich mala nahrať a pustiť kdesi tam, kde sa možno raz zas dostanem učiť výtvarnú.
Pani učiteľka pokojne chodí pomedzi lavice, pochváli žiakom techniku a tieňovanie, v tichu sa dvíhajú ruky s otázkami a žiadosťami o pomoc. Nik nikomu neskáče do reči. Áno, Medňanského majú vysvetleného, veľa sa o ňom bavili. Škola však vysokú latku nastavuje od počiatku už len štúdiom latinčiny. Napodiv s ňou deti problém nemajú. Rovnako sa využívajú silné vývojové stránky jednotlivého veku. Aj preto prváci spokojne deklamujú dlhokánsku báseň o dejinách a vyslovene si to užívajú. „Je to pre ich vek prirodzené,“ hovorí Slávka Kubíková, spoluzakladateľka školy.
Svoje robia aj príbehy Narnie, ktoré dávajú priestor na debatu a hľadanie správneho vzorca správania. Čo urobilo s Edmundom očakávanie mať veľa tureckého medu od Snehovej kráľovnej? Zástupkyňa školy Anežka Brodňanská sa usmeje, keď si spomenie na otázku, ktorú štvrtákom položila pri čítaní kníh Narnie: „Čo je mojím tureckým medom, ktorého sa neviem vzdať a ktorý mi neprináša v konečnom dôsledku dobro?“ Nad tou otázkou by sa zapotili aj dospelí. „Bolo to silné, tie odpovede.“ Možno aj preto bola súčasťou hľadania výroba skutočného tureckého medu. Deti recept ovládajú bravúrne, hádam majú v sebe zafixované aj pravidlo jeho záludnosti.
Tu v Citadele sa starostlivo a múdro vyvažuje poznanie Boha a používanie rozumu, ktoré sa podľa Johna Newmana navzájom nevylučujú – ale jedno potrebuje to druhé. Poznávanie pravdy o veciach a vzťahoch znamená dotýkať sa toho, v čom je Stvoriteľ prítomný, a preto je potrebné poznať dôsledne aj jeho samotného a jeho pravdy. Teológia do vzdelávania a formácie patrí, inak hrozí pokrivenie celého poznania.
Začínam chápať, prečo Robert Sirico zaviedol ako prvé pravidlo vo svojej škole dennú účasť na svätej omši. Pre deti, učiteľov, všetkých. Rovnako to majú aj tu.
Vychádzam za bránu školy a v hlave sa mi vynárajú obrazy z mojich ešte nie tak dávnych učiteľských čias. Nedá sa zabudnúť nielen na nechuť detí uvažovať, ale ani na odpor či apatiu kolegov pri akomkoľvek náznaku potreby rásť ako osobnosť a profesionál. Vynára sa mi hláška bývalej kolegyne: „Papier všetko znesie,“ ako aj debaty so spolužiačkou z vysokej školy, zápasiacou s deformovanými osobnosťami jej kolegov v zborovni. Patria totiž k tým 30 % pedagógov, ktorí veria hoaxom.
Deti v tomto prípade nie sú objektom formácie, ale deformácie, ktorá sa zdá byť taká ľahká, jednoduchá a získaná bez námahy hľadania pravdy, krásy a dobra o sebe a svete. Lepí sa to na nich závratnou rýchlosťou. Akí ľudia z nich vyrastú, nie je ťažké uhádnuť. Ani to, komu to osoží.
To, čo a ako osoží deťom z Citadely, je rukolapné a očividné. Koncept klasického katolíckeho vzdelávania má aj priebežné ovocie: a nielen mne ujde počas prednášok aj nahliadnutia do tried neveriaci až závistlivý povzdych. Sen? Či budovaná dobrá realita?
Takže: Čo vlastne od vzdelávania očakávame?
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
