Autorka knihy Mama sa modlí: Pán sa zaujíma aj o osamelé ponožky, ku ktorým hľadáme pár

Možno si myslíte, že na modlitbu treba ticho, čas a pokoj. Claire de Féligondeová však objavila niečo iné. V rozhovore hovorí o tom, ako sa modliť uprostred plaču, neporiadku, nemocničných čakární či každodenných starostí a prečo môže byť práve nedokonalý deň prežitý s Bohom tým najkrajším.

V úvode vašej knihy o modlitbe sa dozvedáme, že modlitba sa vám spája so slovom galeje. Prečo?

Pretože s deťmi je náročné čokoľvek plánovať. Takmer zakaždým, keď sa chcem stíšiť v modlitebnom kútiku, príde niečo, čo ma vyruší. Ako naschvál sa presne v tej chvíli začne diať niečo, do čoho musím zasiahnuť. Buď sa zobudí dieťa s plačom, alebo sa deti začnú hádať, niečo padne, rozsype sa… Uvedomujem si, že pokojná tichá modlitba v modlitebnom kútiku je vzácnosť a nemôžem si ju dovoliť pravidelne. A aj vtedy, keď si myslím, že je na ňu vhodná chvíľa, všetko sa môže skončiť inak.

Pre mnohé mamy je modlitba vytúženým časom, ktorý si predstavujú v úplnom, nerušenom tichu. Zažívate ako mama šiestich detí takú modlitbu?

S deťmi som sa naučila, že si musím znovu osvojiť každý okamih svojho života. Nemusím čakať, až bude všetko v pohode, upratané a pokojné, aby som sa modlila. A ani nemusím čakať, kým budem mať veľa času. 

Som presvedčená, že sú dni, keď máme čas zastaviť sa. To je obrovské šťastie, dokonca povinnosť urobiť všetko pre to, aby sme si tento čas našli. A potom sú dni, keď nastanú nepredvídané udalosti, ako napríklad zápal močových ciest našej dcéry pred niekoľkými dňami. Vtedy si poviem len: No čo už! 

Nech sa stane čokoľvek, či už dobré, alebo zlé, nevadí. Deň patrí Ježišovi. Nebude dokonalý, ale patrí Ježišovi.

Modlíme sa v nemocnici, modlíme sa v aute, modlíme sa pri starostlivosti o deti, modlíme sa s deťmi v náručí. Moje chvíle modlitby sú plné detí, plné toho „mami, pozri na túto krásnu kresbu“. Tak sa snažím modliť sa stále. Verím, že Ježiš prebýva v mojom srdci.

Keď má mama malé deti, má dojem, že je nepredstaviteľné sa modliť – lebo veď kedy by to mala urobiť? Takže: kedy sa modliť?

Ráno sa snažím odovzdať svoj deň Ježišovi. Naozaj. A hovorím to aj svojim deťom. Lebo verím, že keď to urobím, deň patrí Ježišovi. Nech sa stane čokoľvek, či už dobré, alebo zlé, nevadí. Deň patrí Ježišovi. Nebude dokonalý, ale patrí Ježišovi. Takže už je tu táto ranná chvíľa. Snažím sa zastaviť po obede, keď deti spia. 

Dokonca aj v stredu, keď sú všetci doma. Nie je to ľahké, ale snažím sa. A inak sa celý deň snažím dýchať modlitbou, neustále sa rozprávať s Ježišom, zverovať mu ľudí, ktorých stretávam, zveriť mu telefonát, ktorý musím vybaviť, nákupy, ktoré musím urobiť, a všetko, čo potrebujem vybaviť. Myslím si, že je dôležité zveriť mu aj tie najmenšie veci. 

Existuje ideálny časový limit kvalitnej modlitby mamy? Ak nie, na čom stojí sila materskej modlitby?

Ideálna dĺžka? Nuž, myslím si, že ideálna modlitba trvá tak dlho, ako nám to Pán vnukne a koľko času máme k dispozícii. Ideálna modlitba matky je tá, ktorá trvá neustále. A možnosť zastaviť sa je, povedala by som, aspoň päť minút. Stačí však aj desať sekúnd, ak máme práve len toľko času. 

A niekedy si jednoducho sadnem na minútku pred náš modlitebný kútik. V momente, keď mám pocit, že som vyčerpaná… Tak to bolo napríklad minulý víkend. Cítila som sa napätá ako nikdy predtým. Trochu som sa odpútala od okolia a vstúpila do svojho srdca. Na pár okamihov som kráčala s Ježišom vo svojej mysli. Prechádzala som sa s ním a bolo to dobré. Môže to trvať len pár okamihov, ale už aj to stačí.

Čo vám dáva deň s modlitbou a aký je deň bez nej?

Deň bez modlitby si ani nechcem predstaviť, je to hrozná predstava. Mala by som pocit, že sa dusím. Tento víkend som začala deň s „nosom prilepeným na kormidle“, aby som všetko zvládla sama, ale bolo to plné napätia. To mi nevyhovuje, dusí ma to, nedá sa v tom dýchať. Deň s Ježišom môže byť aj nedokonalý deň, ktorý môže dokonca vyzerať ako úplne pokazený. Ale v skutočnosti vieme, že sme ho prežili s Ježišom, a to mu dáva akýsi hlboký pokoj. 

Môže sa zdať, že takýto deň je rovnaký ako ten, keď sa nemodlíme, ale v skutočnosti to tak nie je. V hĺbke našich sŕdc to nie je to isté. Deň s modlitbou je oveľa lepší. Verím, že je to ako s pútnikmi z Emauz: mohli by stráviť celú cestu tým, že by sa sťažovali, boli sklamaní, všetko dramatizovali. Boli strašne smutní a mali na to dôvody. Ale išli ďalej s Ježišom a to všetko zmenilo. Verím, že deň môže byť pokazený, ale s Ježišom je krásny.

Akú formu a spôsob modlitby má nájsť mama, aby to vyhovovalo potrebám jej rodiny, nevyhnutnosti služby a zároveň aby ju to napĺňalo dostatočnou silou milovať?

Vždy sa treba snažiť nájsť si čas na zastavenie sa, a keď je to niekedy ťažké, je dobré posilniť svoj život sviatosťami. To znamená pokúsiť sa chodiť na omšu aj počas týždňa, pokúsiť sa pravidelne chodiť na adoráciu. Teda vystúpiť z čisto osobného rámca a vstúpiť do rámca Cirkvi. Spoliehať sa na sviatostný život, ktorý ponúka Cirkev, je podľa mňa obrovskou výhodou. 

Pomáha to modliť sa, keď vyjdeme z domu. A potom kdekoľvek a kedykoľvek, keď mama nájde silu. Pán sa zaujíma o našu hromadu bielizne. Pán sa zaujíma o osamelé ponožky, ku ktorým hľadáme pár. Pán sa zaujíma o obed, ktorý varíme, a môžeme mu zveriť všetko. Verím teda, že našou silou je chcieť, aby modlitba nebola momentom mimo nášho času, ale aby to bol náš čas, ktorý patrí Ježišovi.

Byť mamou znamená prechádzať v rýchlych a nepredvídateľných sledoch množstvom situácií a emócií: od nadšenia a smiechu k únave, rozčúleniu, sklamaniu, frustrácii… Darilo sa vám tieto okolnosti vkladať do modlitby?

Áno, ja sama sa v modlitbách často sťažujem. Pravidelne hovorím Ježišovi, čo cítim – povedala som mu to aj tento víkend, keď som s ním kráčala vo svojom srdci: „Chcela by som ísť do Marakéša na wellness. Hneď teraz potrebujem dovolenku s manželom, potrebujem ticho.“ Ale v tej chvíli neboli poruke kúpele v Marakéši ani ticho a ani dovolenka osamote s manželom… 

No povedala som to Ježišovi a myslím si, ba som si istá, že ho to rozosmialo. Tak som sa smiala s ním a on mi povedal: „Nie, mám pre teba inú úlohu, ktorá je tvojím poslaním, podobne ako v prípade Jonáša. Choď do Ninive, tam, kam sa ti veľmi nechce. Tvoje deti sa hádajú, máš doma všade neporiadok, tam ťa posielam. A ja budem s tebou. Vidíš? Nie som v kúpeľoch v Marakéši, lebo ty tam nie si, som s tebou, lebo si tu. A to je na tom dobré. A ja sa postarám o tvoju dušu, tvoje telo, tvoje srdce. Ty robíš, čo môžeš. Ja robím všetko ostatné.“ 

Ak to chceš, Ježišu, aj ja to chcem s tebou.“ To je moja modlitba.

To je ono, takto to funguje. Takže mu s humorom hovorím o svojich frustráciách, o svojom hneve, o svojom smútku. Žiadam ho o pomoc. Hovorím mu o svojich radostiach, o všetkých tých krásnych mimoriadnych chvíľach s deťmi. Ďakujem mu. To všetko je moja modlitba, je veľmi jednoduchá. Sú ľudia, ktorí sa modlia a sú akoby ponorení v hlbokej vode. Ja sa modlím a máčam si len nohy v plytkej vode.

Ako sa dá modliť, keď sa v jednom okamihu pokaká bábätko, pobijú sa troj- a päťroční a prihorí polievka?

Výborné! Nuž, vtedy hovorím: „Ježišu, konaj so mnou“, „Ježišu, konaj namiesto mňa“ alebo „Ježišu, s tvojou mocou“, či „Ježišu, už po päťdesiaty raz zdolávam tieto schody, zdolávam ich s tebou, zdolávam ich pre teba, zdolávam ich skrze teba“. Ešte pred svadbou som sa zúčastnila duchovných cvičení, kde kňaz hovoril, že všetko treba robiť s Máriou, v Márii, skrze Máriu, pre Máriu. Tak si Pannu Máriu veľmi často beriem so sebou a hovorím jej: „Robím to s tebou.“ 

V súčasnosti znovu objavujem život Chiary Luce. Táto mladá žena zomrela veľmi mladá na rakovinu. Hovorila: „Ak to chceš, Ježišu, chcem to aj ja.“ Všetky tie schody, všetky tie kocky, na ktoré stúpim bosou nohou, všetky tie hry, ktoré treba pozbierať, všetky tie plienky, ktoré treba vymeniť. „Ak to chceš, Ježišu, aj ja to chcem s tebou.“ To je moja modlitba a tak môžeme robiť všetko naraz.

Spomínate si na tie najpodivnejšie situácie či miesta, kde ste sa modlili?

V noci som sa modlila v nemocničných izbách. Niekedy, keď mám veľkú krízu, sa modlím ráno v sprche. V aute sa modlím neustále. Keď prídem k semaforu, vždy je červená. Zastavím a tam sa modlím za svoje deti. Modlím sa po tom, čo odveziem deti do školy, aby som ich zverila ich anjelom strážcom. Modlím sa, keď idem spať. Modlím sa na ulici. Modlím sa, keď stojím v rade v supermarkete, lebo som netrpezlivá, nenávidím čakanie, rozčuľuje ma to. Mám pocit, že strácam čas. Tak sa modlím a hovorím: „Ak to chceš, Ježišu, chcem to aj ja.“ 

Predvčerom som bola s dcérou v čakárni v nemocnici a už som to nemohla vydržať, bolo strašne teplo, veľa hluku. A povedala som: „Ak to chceš, Ježišu, chcem to aj ja.“ Dokonca som to poslala manželovi v správe a pomohlo mi, že som mu to napísala.

Srdce mamy zachytáva a nosí v sebe veľmi veľa impulzov zo života jej detí, často sa s nimi trápi, lebo má obavy a nepozná riešenie. Je vám to známe?

Áno, a to aj pri tých najmenších veciach. „Mami, môžem si dať ešte jednu desiatu?“ „Mami, ten mi urobil to a to“, a ten druhý hovorí: „Nie, nie, to nie je pravda.“ Je to veľmi ťažké. Alebo: „Mami, je mi smutno, lebo jedno dieťa v škole bolo na mňa naozaj zlé, ublížilo mi.“ Alebo počujem: „Mami, cítim sa príliš malý.“ Mám syna, ktorý sa tak cíti a trpí tým. 

A tak prosím Ježiša, aby mi pomohol, lebo vlastne neviem, čo povedať. Niekedy poviem: „Ježiš, odpovedz za mňa.“ Možno neodpoviem dokonale, ale verím, že Ježiš je so mnou, keď odpovedám. A Ježiš ma niekedy inšpiruje k úžasným veciam. Napríklad keď môj syn prišiel z omše a povedal mi: „Mami, keď miništrujem na omši, som vždy medzi tými najmenšími, hoci miništrujem už päť rokov. Patrím medzi tých najmenších miništrantov. A hanbím sa, som smutný.“ Povedala som mu: „Ach, to je ťažké. Rozumiem.“ Modlila som sa, lebo som nevedela, čo mu povedať, bolo mi ho ľúto. 

Myslím, že som ho pobozkala, a verím, že Pán bol prítomný v tom, ako som si ho k sebe pritúlila. Verím, že mu v tom momente dal všetku svoju nežnosť prostredníctvom mňa. Povedala som mu: „Musíš to obetovať, lebo to treba obetovať.“ A nasledujúcu nedeľu sa syn vrátil a povedal mi: „Mama, na začiatku omše som na oltári odovzdal Ježišovi to, že som bol ešte medzi tými najmenšími. Obetoval som mu to. To ma oslobodilo.“ Povedala som si: „Tak, je to na oltári.“ A naozaj verím, že to nie je vďaka mne, ale vďaka Ježišovi. Syna to hlboko upokojilo. Odvtedy mi o tom už nehovorí. To znamená, že je to v poriadku, a to sa Ježiša pýtam na všetko. Malo by si to dieťa dať ešte jednu desiatu? Je to rozumné alebo nie? Čo si o tom myslíš? Čo mám povedať? Možno neodpovedám vždy najlepšie, ale viem, že som sa najskôr spýtala Ježiša, a to mi pomáha, dáva mi to pokoj a tak je to dobré.

Hovoríte o sebe, že ste nedokonalá: často netrpezlivá, príliš citlivá, bez ozajstného kuchárskeho talentu a bez umeleckého nadania. Najlepšie vám vraj ide len modlitba. Ako sa to dá popri materstve naučiť?

Snažím sa rozprávať s Ježišom tak, ako by som sa rozprávala s ktorýmkoľvek zo svojich najlepších priateľov alebo dokonca s tým najlepším z najlepších. Aj so svojím manželom sa tak rozprávam. Rozprávam sa s ním ako so všetkými ostatnými. Alebo tak, ako sa rozprávam s tým, kto ma pozná najlepšie, ale komu predsa len musím niektoré veci povedať, lebo to pomáha. Neviem sa veľmi dobre modliť, ale viem sa rozprávať s Ježišom. 

Viem si nájsť čas na prechádzku s ním vo svojom srdci, takto strávený čas mi pomáha žiť. Ale ak si niekto vie nájsť čas na posedenie v záhrade, tak sa vie aj modliť. Lebo si stačí sadnúť vedľa Ježiša v záhrade, ktorú nemusím kosiť a je veľmi pekná, pokojná, tichá, upravená, vždy dostupná, otvorená, proste úžasná. Verím, že to je ono, je to také jednoduché.

Čím by bola Claire bez modlitby a aká je s ňou?

Myslím, že bez modlitby by som bola rovnaká, s rovnakými chybami. Možno ešte horšia, bola by som len tieňom samej seba. Už ani neviem, aké to je, keď sa nemodlím. V každom prípade, nerada trávim čo len hodinu bez modlitby. Takže by som bola rovnaká s mnohými chybami, ale bez nádeje, bez hlbokej radosti, bez vedomia, že toľko dlžím Ježišovi. Vďaka nemu som stretla svojho manžela. Ani neviem, čo by som robila bez modlitby, bola by som naozaj nevrlá, bez poznania, že Božie kráľovstvo je dnes medzi nami. To dáva zmysel môjmu každodennému životu.

Redakčná spolupráca a preklad: Martina Koyšová