Mužskosť a ženskosť ponad hranice stereotypov: Na ceste k odlišnosti, ktorá generuje

Téma rozdielu medzi pohlavím a rodom, ktorou sa čoraz viac zaoberá aj Magistérium, umožňuje odlíšiť to, čím sme ako muži a ženy (pohlavie), od kultúrnych interpretácií, ktoré sa v priebehu histórie vystriedali (rod). To vyvoláva aj potrebné diskusie o rodových stereotypoch: o zjednodušujúcich alebo rigidných interpretáciách našej sexuality, ktoré dlho obmedzovali slobodu vyjadrenia každého jednotlivca.

Bezpochyby to bol dobrý krok vpred. Uznali sme, že muž môže plakať bez toho, aby stratil svoju mužnosť, a žena môže šoférovať kamión bez toho, aby to kompromitovalo jej ženskosť. Citliví muži sú dnes diskriminovaní menej – a podnikavé ženy majú konečne, hoci stále limitovaný, priestor na sebarealizáciu. Konečne sme začali vnútorne akceptovať, že muži a ženy môžu v mnohých oblastiach robiť rovnaké veci – aj keď nie všetko je identické.

V tomto procese sa vynorilo aj ďalšie zistenie: každý muž má v sebe vlastnosti, ktoré sa tradične považujú za „ženské“, a každá žena má aj „mužské“ črty. Jung to intuitívne pochopil, keď hovoril o animuse (mužskom princípe) a anime (ženskom princípe), ktoré sú prítomné v každom človeku v rôznej miere. Podľa neho iba pri stretnutí s druhým človekom je možné plne rozvinúť to, čo je pre nás prirodzené. Nie je to strata sexuálnej odlišnosti, ale jej dozrievanie. A to znamená ďalší krok vpred.

Ale…

To „ale“ je kľúčové: stále totiž nemáme jasnú predstavu o tom, čo znamená byť mužom alebo ženou.

Táto otázka nie je nepodstatná. Často mi ju kládli mladí ľudia, aj seminaristi: ak neexistujú charakteristické črty jedného pohlavia ani špecifické úlohy, v čom potom spočíva rozdiel medzi pohlaviami? Je to len biologický rozdiel, ktorý nemá žiadny vplyv na psychiku, alebo zasahuje do hlbokej identity človeka? Ak odstránime stereotypy, čím sa muži a ženy odlišujú?

Svätý Ján Pavol II. nám ponúka indíciu: muž a žena sú dva odlišné a vzájomne sa doplňujúce spôsoby, akými byť obrazom a podobou Boha. Ale čo to môže znamenať, ak Boh nie je ani muž, ani žena? Boh je spoločenstvo, vzťah: božské osoby sa navzájom darujú v nekonečnej láske. Je azda možné, že rozdiel medzi mužom a ženou – stvorenými na Boží obraz – súvisí so spôsobom darovania seba samého. Jednoducho povedané: milujeme odlišným spôsobom.

Tento rozdiel je zrejmý v sexuálnej dimenzii a v spôsobe vytvárania života. Nejde o biologický pohľad, ale o spojenie tela a duše, prirodzenosti a života. V spôsobe milovania muža je niečo, čo viac pripomína prenikanie, dávanie, oddeľovanie, ochranu: miluje ako manžel a ako otec. U ženy sa láska prejavuje skôr v prijímaní a živení v sebe, v otváraní sa a v zjednocovaní: miluje ako manželka a ako matka.

Pozor: nejde tu o vopred určené úlohy – to by bolo príliš zjednodušujúce – ale o dva rôzne spôsoby sebadarovania, ktoré s rôznymi odtieňmi prechádzajú vzťahovou, citovou a dokonca aj operatívnou sférou. To platí pre všetkých: zosobášených, slobodných a slobodné, zasvätených a zasvätené i nezadaných.

Mužskosť a ženskosť nie sú ani čisto biologické danosti, ani jednoduché kultúrne konštrukcie. Sú to rôzne spôsoby bytia osoby, a teda aj rôzne spôsoby milovania. Majú svoje vlastné črty, ale sú aj veľmi otvorené nespočetným individuálnym odtieňom. Muž môže byť jemný, empatický, pozorný k detailom – a napriek tomu zostáva plne mužom. Žena môže byť racionálna, asertívna, dokonca emocionálne odmeraná – a napriek tomu zostáva naplno ženou. Dôležité nie je dodržiavanie stereotypných charakteristík, ale schopnosť ponúknuť vzťahovú prítomnosť muža alebo ženy.

Výzva nespočíva v tom, aby sme rozdie­ly zrušili ale, aby sme sa naučili žiť s nimi tak, aby sa človek naplnil a Boh sa zjavil.

Toto rozlíšenie – medzi pohlavím a rodom, medzi vzťahovými charakteristikami a stereotypmi – poskytuje široký, ale pevný rámec, v ktorom môžu muži a ženy rásť vo svojej osobnej identite. A to je zásadné.

Prečo?

Vráťme sa ku konkrétnym situáciám. Mladí ľudia sa dnes ocitajú bez vzorov. Chlapci často nevedia, ako sa správať k ženám, a v niektorých prípadoch sa ich dokonca boja. Dievčatá, hoci si uvedomujú svoje schopnosti, často majú ťažkosti plne sa stotožniť so svojou ženskosťou, až do tej miery, že sa niekedy cítia odcudzené od svojho tela.

Žijeme v kultúre, ktorá v snahe prekonať stereotypy niekedy zabúda, že každá ľudská realita sa vždy prejavuje aj prostredníctvom kultúry. Preto nemôžeme úplne ignorovať kultúrne prejavy: prirodzenosť a kultúra sú neoddeliteľné. Riziko spočíva v tom, že si môžeme zameniť kultúrny prejav so stereotypom.

Uveďme príklad: dievčatko, ktoré sa hrá s bábikami, vyjadruje svoju identitu prirodzeným spôsobom. Ak však chlapcovi zakážeme robiť to isté, máme do činenia so stereotypom. Ak sa chlapec hrá s loptou, je to v poriadku, ale ak odoprieme dievčatku vášeň pre futbal, stále sa pohybujeme v rámci striktného stereotypu. Stereotyp redukuje a je uzavretý; kultúrne vyjadrenie je otvorené a osobné. Dôležité je „nevylievať dieťa so špinavou vodou“.

Posledná úvaha, ktorá mi zvlášť leží na srdci, sa týka mladých seminaristov. Mnohým z nich bolo vštepované, čím sa nemajú stať: ani klerikálnymi, ani patriarchálnymi, ani násilnými. Ale to samo o sebe nestačí. Je pochopiteľné, že niektorí z nich začnú vnímať svoju maskulinitu ako niečo problematické, čo treba potláčať. Stáva sa prekážkou, ktorú treba mať pod dohľadom, alebo má byť úrodnou pôdou, vďaka ktorej ich Kristus chce premeniť a formovať na seba? Aký pozitívny obraz mužskosti im môžeme ponúknuť? Bez jasnej a integrovanej antropologickej vízie chýba aj primeraná pedagogika. A riziko je dvojité: návrat k stereotypným modelom alebo rovnako skreslené zoženštenie ich mužskej totožnosti.

Veľká zodpovednosť za edukáciu

V tomto kontexte sa pre Cirkev otvára veľká zodpovednosť za edukáciu. Nejde len o napravovanie chýb minulosti, ale o to, aby sme mladým ľuďom ponúkli pozitívny a hlboký pohľad na mužskú a ženskú totožnosť. Naliehavo potrebujeme výchovu k rozdielnosti, ktorá sa neobmedzuje na „čím nemáme byť“, ale ukazuje, čím sme povolaní sa stať.

Vychovávať k odlišnosti znamená pomáhať každému prijať svoje telo, svoju históriu a sexuálnu identitu. Znamená ukázať, že mužskosť a ženskosť nie sú protikladné kategórie ani roly, ktoré treba hrať, ale formy vzťahov a darov, ktoré sa vyvíjajú v čase, slobode a zodpovednosti.

Byť mužom alebo ženou nie je len biologický faktom, ale zároveň aj povolaním: výzva vyjadriť jedinečným a neopakovateľným spôsobom svoju lásku, svoju prácu, svoju prítomnosť vo svete. Narodila som sa ako žena, ale musím sa aj stať ženou: to je moja úloha, to je moje povolanie. Je to povolanie, ktoré zahŕňa celú bytosť: city, vzťahy, spiritualitu i telo. Povolanie, ktoré nie je nikdy osamelé, ale nachádza svoje naplnenie vo vzťahoch a v spoločenstve s druhými.

Iba tak sa rozdiel medzi mužským a ženským stáva skutočne plodným: nie je bariérou, ale mostom; nie je formou, ktorú treba opakovať, ale pravdou, ktorú treba objaviť a stelesniť. Výzva nespočíva len v prekonaní stereotypov, ani v tom, aby sme rozdiely zrušili, ale v tom, aby sme sa naučili žiť s nimi tak, aby sa človek naplnil a Boh sa zjavil.

Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 10.