Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Má ešte dnes zmysel hovoriť o úlohe otca a matky? Sú roly otca a matky stále jedinečné? Heterologické oplodnenie, rôzne druhy adopcií, rozšírené rodiny, množstvo postáv vychovávajúcich deti, nové zložené páry, a tak ďalej, to všetko predstavuje panorámu, s ktorou sa už musíme konfrontovať. Nehovoriac o smutnom fenoméne nájomného materstva.
Krátko povedané: O akom otcovi hovoríme? O akej matke hovoríme? Hneď na začiatku je potrebné povedať, že akákoľvek úvaha v tomto smere môže byť nedostatočná a čiastočná. Všetky myšlienky týkajúce sa súčasného sveta sa môžu utopiť v tekutosti iných nápadov a môže ich zmietnuť šialené tempo času a vývoja pojmov. Čo z toho vyplýva? Táto otázka je dôvod, prečo je dôležité pochopiť význam muža a význam ženy v oblasti vzdelávania ako nositeľov rozmanitosti a lásky.
Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že všetko prevracajú udalosti, ktoré sa dejú, a že otcovské a materské úlohy prechádzajú krízou, musíme zdôrazniť, že história a jej vývoj majú svoje tempo.
Dejiny pripomínajú rozbúrené more. Kým sú vlny na povrchu búrlivé a voda naráža do lodí, v hĺbke mora dochádza len k nepatrnej zmene, takmer nepostrehnuteľnej, ktorú takmer nepocítime a ani si ju nevšimneme. Tak je to aj s ľudskou povahou, s jej fascinujúcim tajomstvom, kde sú niektoré vlastnosti odjakživa spoločné, zatiaľ čo iné sa pomaly transformujú.
Predstavme si napríklad pohľad malého dieťaťa na svoju matku a otca: vidí ich ako obrov! Obrov, ktorí majú rôzne výchovné metódy, ale sú plní osobitej a jedinečnej lásky.
Byť mužom alebo ženou nie je náhoda, ale najkrajšia a najúžasnejšia skutočnosť, aká existuje.
Títo obri, ak sú dobrí a blízki, mu umožňujú vyrásť pokojne, harmonicky, a pomáhajú mu vytvoriť si pozitívny a radostný obraz o sebe samom. Naopak, ak sú vzdialení alebo v ňom vyvolávajú strach, vyrastie do veľkej úzkosti a negatívnemu a znevažujúcemu sebaobrazu. Tak to bolo vždy, v každom historickom období. Pretože primárne puto je viac výsledkom intuície a lásky, ako kultúry a vedy. Preto má napriek všetkým prevratom stále zmysel prehlbovať otcovskú a materskú úlohu.
Odpoveď na úvodnú otázku je teda „áno“, aj dnes je zmysluplné hovoriť o úlohe otca a matky, lebo otec a matka sú stále jedineční. A vždy to tak bude!
A to z troch hlavných dôvodov: 1.) napriek všetkým pokrokom vedy a genetického inžinierstva, otec a matka sú dielom Boha, ktorý povolal ľudské bytosti, aby boli spolu s ním stvoriteľmi prostredníctvom svojej plodnej lásky podľa vzoru Božej vôle; 2.) pretože práve vďaka tomu, že sme stelesnení v čase, nový spôsob bytia otcami a matkami, hoci sa mení, vždy zachováva odtlačok pôvodného spojenia s trojjediným Bohom; 3.) pretože práve vďaka špecifickým charakteristikám muža a ženy sa deti môžu harmonicky rozvíjať a byť vždy otvorené dialógu a vzájomnosti.
Než sa pustíme do opisovania úloh matky a otca, zamyslime sa na chvíľu nad ontologickou odlišnosťou muža a ženy.
Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril. Stvoril ich ako muža a ženu. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte sa a množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju! Panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad všetkou zverou, čo sa pohybuje na zemi!“ (Gn 1, 27-28).
Už od života počatého plodu existuje hlboká odlišnosť v nervovom vývoji žien a mužov, takže možno pokojne konštatovať, že nemáme ženské a mužské telo, ale sme ženskými a mužskými telami.
Táto odlišnosť sa odráža aj na spôsobe výchovy matky a otca. Vo vzťahu platí všeobecný princíp, že ak sú naše vlastnosti prežívané správne, sú radosťou pre druhého; a naopak môžu byť aj skazou a smútkom. Vzťahová výchova sa tak musí nevyhnutne rozvíjať a harmonizovať vo vzájomnej výmene, ktorá pomôže rodičom nájsť správnu rovnováhu medzi ich vlastnosťami.
Malé dieťa je mimoriadne viazané na svoju matku. Nielen preto, že sa narodilo z materinského lona, ale aj preto, že je úplne závislé od dospelých a potrebuje, aby ho starostlivo vychovávali a viedli k poznávaniu sveta a vecí.
Vďaka privilegovanému vzťahu s matkou sa bude cítiť bezpečne a najmä vďaka nej si v prvých troch rokoch uvedomí seba samé, svoje schopnosti a svoju jedinečnosť. Materinské maznanie, objatia a nežnosti sú jedinečné a činia zázraky, pretože pomáhajú dieťaťu pochopiť rytmus života, plynutie času a predovšetkým cyklickosť udalostí. Pri každom plači môže matka presvedčiť dieťa, že utrpenie nie je silnejšie ako ono samo, pretože ona ho prijíma a povzbudzuje.
Ako dieťa rastie, matka by mala uprednostňovať jeho samostatnosť prostredníctvom postupného, ale rozhodného odpútavania sa. Bohužiaľ, táto skúsenosť je spojená s mnohými ťažkosťami a existuje riziko, že matka vytvorí príliš symbiotické puto ako kompenzáciu iných potrieb, ktoré v nej pretrvávajú. Niekedy totiž môžu ťažkosti s partnerom, mladý vek a bežné frustrácie života negatívne ovplyvniť jej vzťah s dieťaťom.
Deti od dvoch rokov často túžia po tejto postupnej nezávislosti. Ak sa tak nestane, prejavujú sa ťažkosti v podobe záchvatov hnevu, pocitu všemocnosti voči matke a nestálosti nálad.
Bez rozmanitosti sa dostaneme k uniformite a monotónnosti, zatiaľ čo s rozmanitosťou dosiahneme jednotu a krásu.
Zvyčajne však po krátkom období prispôsobovania sa a nástupe do materskej školy nájde dieťa svoju rovnováhu. Dievčatá ju dosahujú ľahšie vďaka tomu, že vychovávateľky v materskej škole sú zvyčajne ženy; u chlapcov je situácia o niečo zložitejšia a na upokojenie situácie je potrebný dobrý otec.
Otec je často považovaný za spoločníka pri hrách. To je skutočnosť, ktorá je zásadná, pretože hra je pre dieťa zdrojom poznania, výživou pre vzťahy, oknom do sveta a k ľuďom.
Otec je často menej citlivý na výstrelky dieťaťa a snaží sa riešiť situácie buď presadzovaním svojho názoru alebo vyhovovaním dieťaťu vo všetkom. Takéto správanie je na začiatku vzťahu bežné, no následne ho treba korigovať.
Dnes sa mnohí otcovia dokážu vyrovnať aj s bežnými činnosťami, ktoré kedysi patrili výlučne matke, ako je prebaľovanie alebo ukladanie dieťaťa do postele. Toto väčšie zapojenie otca od útleho veku dieťaťa je veľmi dôležité pre jeho rast, pretože otec je viac naklonený podporovať samostatnosť dieťaťa.
Táto odlišnosť medzi ženou a mužom sa odzrkadľuje aj na spôsobe výchovy matky a otca. Najprv je potrebné vyvrátiť po dlhé roky pretrvávajúci názor, že spôsob výchovy rodičov by mal byť čo najpodobnejší, aby nedošlo k dezorientácii dieťaťa. To je však prakticky nemožné, pretože spôsob, akým matka prirodzene pristupuje k dieťaťu, je odlišný od spôsobu otca, a dieťa to jasne vníma.
Problém nastáva, keď sa hádajú. Určite je lepšie nehádať sa pred dieťaťom, pretože ono by interpretovalo hádku nie ako snahu o väčšiu pozornosť voči nemu, ale ako dôsledok toho, že robí niečo zle.
Aj keď sa správanie ženy a muža líši, hodnoty majú spoločné, preto sa netreba príliš obávať: dieťa je schopné pochopiť tieto odlišnosti v ich vzťahoch. Práve vďaka tejto schopnosti zohľadňovať oba výchovné prístupy sa dieťa cíti rovnako dobre, aj keď je v kontakte len s matkou alebo v kontakte len s otcom. Problém nastáva v prítomnosti oboch rodičov, kde sa často správa zle – avšak nie preto, že by chcelo byť neposlušné alebo robiť scény, ale jednoducho preto, že nie je schopné udržať si obe modality fungovania naraz.
Väčšina sporov medzi rodičmi nevzniká pre neschopnosť vychovávať, ale kvôli niektorým predsudkom z minulosti, ktoré považovali matku za tú, ktorá rozumie dieťaťu a mala by otcovi hovoriť, ako sa má k nemu správať. Našťastie dnes k tomu dochádza len zriedkavo a otcovia konečne nachádzajú svoju cestu vo výchove.
Byť mužom alebo ženou nie je náhoda, ale najkrajšia a najúžasnejšia skutočnosť, aká existuje. Je to skutočnosť, ktorá slúži evolúcii a neustále pripomína lásku a vzájomnosť.
Hoci je cesta ešte dlhá a plná prekážok, a hoci nástrahy, ktoré majú tendenciu zmazať rozdiely medzi mužmi a ženami sú stále na každom kroku, sme presvedčení, že nakoniec krása rozmanitosti zachráni svet.
Áno, pretože bez rozmanitosti sa dostaneme k uniformite a monotónnosti, zatiaľ čo s rozmanitosťou dosiahneme jednotu a krásu. Pretože len krása zachráni svet. A krása je vždy plná rozmanitosti, ktorá sa miluje.
Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 10.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
