Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Slávny režisér Christopher Nolan v posledných dňoch opäť dokázal, že čo sa vplyvu na populárnu kultúru týka, zrejme nemá vo filmovom svete konkurenciu.
Jeho ostatný počin Odysea (USA, 2026), film natočený podľa Homérovho eposu, už prekročil hranicu zisku 630 miliónov dolárov pri 250-miliónovom rozpočte a na internete a v médiách spôsobil diskusie o režisérovej interpretácii tohto slávneho diela.
Slovenský filmový kritik Peter Konečný to podľa mňa pomenoval presne – Christopher Nolan má v súčasnosti pomaly až auru nedotknuteľného umelca. Keď ľudia z nejakého jeho filmu odídu trochu sklamaní, nepovedia, že je to zlý film, ale povedia, že ho úplne nepochopili.
To je pre Nolana, samozrejme, lichotivá pozícia, ale zároveň je to niečo, čo by mohol ľahko zneužiť. A priznám sa, že na Odyseu som išiel s jemnými obavami, ako sa film vydaril, keďže som si nedokázal predstaviť, ako chce Nolan v rámci troch hodín spracovať také ohromné dielo našej kultúry.
Po pozretí Nolanovho nového filmu mám napokon pocit, že je pravdivý bonmot o tom, že jeho Odysea je skôr dialógom s Homérovým textom ako jeho ortodoxnou adaptáciou.
Nolan do svojho diela vkladá motívy, ktoré v pôvodnom texte neboli tak podrobne spracované. Oveľa väčší priestor dáva Odyseovým výčitkám svedomia (aj bez spoilerov môžem povedať, že scéna katarzie v tomto filme vlastne obsahuje scénu spovede, v ktorej sa Odyseus vyzná zo svojich hriechov) a zodpovednosti voči ostatným (vo filme sa o nej hovorí ako o „Diovom zákone“).
Keď som bezprostredne po pozretí filmu rozoberal tieto nové motívy s kamarátkou, povedal som jej, že tieto dodatočne pridané motívy považujem za postkresťanský nános k pôvodnému dielu.
V súčasnosti si už skrátka nedokážeme predstaviť, že by sme si pozreli film o brutálnom postupe nejakého vojaka a fandili mu, pričom by sme z kina odchádzali s pocitom zadosťučinenia.
Kamarátka ma však doplnila – k určitému posunu vo vnímaní Odysea ako hrdinu došlo už v predkresťanskej ére.
Známou dichotómiou hrdinských vlastností v antickej literatúre je rozdiel medzi tzv. homérovským a tzv. vergíliovským hrdinom. Homérovský hrdina svoje skutky koná predovšetkým kvôli svojej osobnej sláve (kleos), zatiaľ čo vergíliovský hrdina koná zohľadňujúc zodpovednosť voči ostatným a bohom (pietas).
Pri najnovšom filme Christophera Nolana je pritom pomerne jasné, že ho popri pôvodnom texte ovplyvnil aj Vergíliov vlastenecký epos Eneida. Ústrednou postavou v jeho adaptácii je Sinon, vojak, ktorý presvedčil Trójanov, aby vtiahli dreveného koňa do mesta (za čo, mimochodom, v Danteho Pekle trpí v ôsmom kruhu pekla medzi falšovateľmi).
„Diov zákon“, ktorý v novej adaptácii zohráva kľúčovú úlohu, je celkom zjavne dedičstvom prístupu Vergília a takisto svedectvom o tom, ako veľmi Vergílius ovplyvnil spôsob, akým sa naša kresťanská civilizácia pozerá na staroveké eposy.
Zohľadňujúc kresťanský prístup k Bohu a blížnym, ktorý má omnoho bližšie k vergíliovskému ako homérovskému poňatiu (hoci sa zásadne líši v otázke konečného cieľa ľudského života) a ktorý našej civilizácii dominoval dvetisíc rokov, naozaj niet divu, že už nedokážeme čítať Odyseu čisto tak, ako to zamýšľal Homér.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
