Backrooms: Sekulárna spoločnosť hľadá koncept duše

Ako bolo z môjho textu zo začiatku júna zrejme jasné, z filmu Obsession od 26-ročného režiséra Curryho Barkera som zostal nadšený. Už dávno som v kine nevidel taký kreatívny výtvor, ktorý navyše, čo sa diváckeho úspechu týka, s extrémne malým rozpočtom prekonával aj veľké produkcie etablovaných štúdií.

Obsession pritom recenzenti aj publicisti často spájajú s ďalším filmom, ktorý je teraz tiež v kinách – Backrooms 20-ročného Kanea Parsonsa. Tieto dva filmy majú spoločných viacero vecí – hororový žáner, mladých režisérov či youtubové pozadie tvorcov. O fenoméne týchto dvoch filmov som písal pre portál Postoj.

Rozhodol som sa preto, že po pozitívnom zážitku s filmom Obsession zájdem aj na Backrooms. A hoci má tento film veľmi jednoduchý príbeh, myslím si, že sa v ňom dajú nájsť motívy, ktoré môžu zaujať kresťanského diváka.

Jednoduchý atmosférický dej

Dej Backrooms sa dá zhrnúť v pár vetách. Clark, majiteľ krachujúceho obchodu s nábytkom, ktorý trpí problémom s alkoholom a rozpadlo sa mu manželstvo, objaví za stenou vo svojom obchode labyrint chodieb a miestností, pripomínajúcich kancelárske priestory z druhej polovice 20. storočia (samotný dej sa odohráva v 90. rokoch).

Tieto chodby sú akoby v inej dimenzii – dá sa do nich „prepadnúť“ cez obyčajnú stenu v obchode – a ich architektúra nedáva proporčne ani usporiadaním často zmysel. Ba čo viac, tento svet má svojich obyvateľov. Clark sa ním postupne necháva pohltiť a jeho psychiatrička Mary sa vydáva hľadať ho.

Áno, dej filmu je naozaj taký jednoduchý, ako som ho práve opísal. Tvorcovia Backrooms stavili skôr na jedinečnú atmosféru filmu, plynúcu z jeho pôvodu znepokojivej internetovej legendy, ako na sofistikovaný dej. V Backrooms nenájdeme ani veľa „ľakačiek“ či krvi – ide naozaj skôr o avantgardnú psychologickú štúdiu.

Hľadá sa duša

Kresťanský autor recenzií Paul Prezzia tento dej pomenoval ako „Lev, šatník a čarodejnica pre ľudí, akými sme teraz – racionalisti zúfalo túžiaci po príbehoch“. Ako dej napreduje, postupne sa dozvieme, že svet za stenou je tvorený myšlienkami ľudí, ktorí sa doň dostanú.

Ako kresťania veríme v myšlienku, že vnútorný svet človeka je skutočný, dokonca v určitom slova zmysle skutočnejší ako svet navôkol. Ak v sebe necháme rásť neresti, postupom času sa určite stane, že tieto neresti začnú ubližovať ľuďom vôkol nás, a to je presne to, čo sa v určitom slova zmysle vo filme Backrooms deje.

Vo svete Backrooms totiž žijú akési bytosti, ktoré vyzerajú ako nedokonalé spomienky na ľudí v živote človeka, ktorý sa v spleti chodieb nachádza. A tieto bytosti sa aj v tomto svete správajú podľa morálnych defektov, ktorými oplývali ich nositelia v skutočnom svete.

Je to takmer, akoby sekulárna spoločnosť hľadala koncept duše, nehmotného garanta identity, v ktorom sú odtlačené všetky naše skutky, a vynašla Backrooms.

Pohodlnosť hriechu

Dokáže však Mary vytiahnuť Clarka z tohto temného sveta späť do reality? Čo ak najväčšou prekážkou v tejto snahe nie sú bytosti, ktoré obývajú alternatívnu dimenziu, ani nevyspytateľná architektúra tohto priestoru, ale Clarkovo vlastné svedomie?

Čo ak je jednoduchšie obývať bezútešnú dimenziu namiesto toho, aby sme sa vrátili do reality a čelili svojim problémom?

Clarkovo pokušenie v tejto veci dobre odzrkadľuje našu skúsenosť toho, aké je to byť spútaný hriechom. Hoci si objektívne uvedomujeme, že by bolo lepšie, keby sme niečo robili inak, nechce sa nám do toho – niekedy vyslovene subjektívne preferujeme objektívne horší stav duše.

V znepokojivom svete Backrooms však z tohto stavu v podstate neexistuje východisko, alternatívna dimenzia je až príliš fascinujúca. Našťastie v skutočnom svete máme stále šancu vrátiť sa, hoci je to niekedy veľmi náročné.

S koľkými ľuďmi si Backrooms pozriete, toľko interpretácií filmu dostanete. A hoci tento film nepovažujem za až taký vydarený ako Obsession, zjavne obsahuje aj duchovné motívy, nad ktorými ani sekularizovaná spoločnosť nedokáže len tak mávnuť rukou.