Čo tak vymeniť toto leto self-help knihu za román?

Po úspešných štátniciach som sa chvíľu doma spamätával, plánoval si leto a popri tom všetkom nadišiel čas na môj obľúbený letný rituál. 

Skoro ráno som opustil dom s prázdnym batohom a pred poludním som sa vrátil s batohom naplneným až na prasknutie beletristickou literatúrou.

Môj vkus, čo sa beletrie týka, zrejme nie je ktovieako vysoký, keď nemám ako svoj cieľ vyslovene si prečítať nejakú kultovú klasiku. Najviac ma bavia klasické detektívky, geopolitické a špionážne trilery, sci-fi, z času na čas si rád prečítam aj dobrý horor.

K môjmu letu však čítanie takejto oddychovej literatúry neoddeliteľne patrí. Cez akademický rok čítam oveľa menej, sústredím sa skôr na odborné texty, takže leto strávené s Frederickom Forsythom, G. K. Chestertonom či Stephenom Kingom je príjemným spomalením.

Spomínam si dokonca na slová jednej ženy, ktorá povedala, že v lete nedokáže čítať literatúru faktu a číta výlučne beletriu. Až takouto extrémnou sezónnou výlučnosťou môj čitateľský vkus neoplýva, ale čiastočne to dokážem pochopiť.

Oddych rozumu

Jeden z motivačných citátov, ktorý výrazne ovplyvnil spôsob, akým si počas akademického roka rozdeľujem prácu, hovorí, že dobrým oddychom nie je prerušenie štúdia, ale pokračovanie v ňom. (Tí, ktorí prešli školeniami o 7 návykoch skutočne efektívnych ľudí, takýto koncept možno poznajú ako „ostrenie píly“.)

Hovorím si, či letné čítanie beletrie tiež nie je čímsi podobným. Neviem, či to tak vnímate aj vy, ale ja si pred sebou samým oveľa ľahšie obhájim čítanie literatúry faktu ako čítanie beletrie. Pri čítaní príbehov trochu bojujem s tým, či to nie je mrhanie časom, či by som sa nemal radšej čítaním niečo učiť…

Čo však, ak je práve takéto oddychovejšie čítanie podmienkou na to, aby sme vôbec dokázali normálne fungovať a napríklad si prečítať niečo náročnejšie z teológie? Ba čo viac, čo ak nás aj čítanie beletrie niečo učí, no iným spôsobom?

V poslednom čase ma z tvorby časopisu National Review navyše zaujal článok o tom, či by beletria nemohla v určitom ohľade nahradiť tzv. self-help literatúru. 

Pod týmto názvom sa skrývajú knihy, ktoré čitateľom sľubujú, že zlepšia ich mentálne, fyzické alebo duchovné blaho, a už som o nich na tomto portáli písal v súvislosti s ich vzťahom ku skutočnému šťastiu. (Test čitateľskej pozornosti: V tomto texte som už spomenul jednu knihu z tohto žánru. Akú?)

Romány späť v mainstreame

Generácia, s ktorou sa tento žáner kníh spája najviac, sú mileniáli. Autorka spomínaného článku tvrdí, že generácia Z už ide iným smerom. Keď sa pozrieme na trendy ako #BookTok, zistíme, že do mainstreamovej kultúry preniká množstvo klasických románov.

Odhliadnuc od faktu, že generácia Z v týchto knihách hľadá možno čosi ako internetovú estetiku, samotný fakt, že moja generácia po niečom takomto prahne, vypovedá o tom, že v knihách hľadá čosi viac ako len zoznamy pravidiel, ktoré treba splniť, aby ste mali dobrý život.

Beletria je v mnohých veciach skôr opisná ako normatívna. Nehovorí výslovne o tom, ako by veci mali byť, ale opisuje životy postáv v celej ich komplikovanosti, bez nejakých prvoplánových poučení.

Ale práve to je to, čo človeka pri čítaní beletrie vzdelá. Dobré príbehy, ktoré odolali času, zveľaďujú v človeku morálnu predstavivosť, koncept, ktorý rozvinul napríklad filozof Edmund Burke. Pochybujem, že niekto z nás v živote zažije udalosti z Frankensteina či Pýchy a predsudku, no pri knihe ich dokáže zažiť aspoň vo svojej hlave a zobrať si z nich morálne poučenie.

Nechcem plošne znevažovať self-help literatúru ako žáner. Možno niekomu dokáže naozaj pomôcť s čiastkovými problémami v jeho živote.

Ale morálna predstavivosť je tá sféra ľudskej duše, ktorú Atómové návyky či Bohatý otec, chudobný otec skrátka nespasia. Kvôli naplneniu tejto potreby už musím siahnuť po knihách, ktoré si na začiatku leta vždy prinesiem domov v preplnenom batohu.

Tak čo, zaradíte do svojho zoznamu kníh na prečítanie počas tohto leta o čosi viac beletrie?