Self-help literatúra vás neurobí šťastnými

Pred týždňom som sa nečakane ocitol v známom bratislavskom komerčnom kníhkupectve. Vďaka odborným knižniciam naučený očakávať, že systému označenia regálov sa dá dôverovať, som sa vydal k policiam s nápisom „filozofia“.

Danému kníhkupectvu by som krivdil, keby som povedal, že som tam žiadnu filozofiu nenašiel – boli tam kópie klasických diel Aristotela, Platóna či Machiavelliho, našla sa tam aj učebnica etiky či práce niektorých súčasných filozofov.

Bol som však celkom zaskočený, keď som videl, že veľa priestoru na týchto policiach zaberala literatúra, ktorá mala od skutočnej filozofie pomerne ďaleko – self-help literatúra, čiže literatúra písaná s cieľom inštruovať čitateľa, ako vyriešiť svoje osobné problémy, ktorá sa v 21. storočí stala doslova kultúrnym fenoménom.

Nie je to všeliek

Možno dané kníhkupectvo používalo slovo „filozofia“ vo význame, ktorý máme na mysli, keď hovoríme frázy ako „moja filozofia“, prípadne „životná filozofia“, teda spôsob vykonávania nejakej činnosti alebo žitia všeobecne. Tento význam sa odchyľuje od konvenčnej definície filozofie ako systematického štúdia všeobecných a základných otázok o bytí, povahe poznania či morálky.

Klasická filozofia má cieľ naučiť čitateľa, čo znamená dobrý život.

Zatiaľ čo klasická filozofia má miestami totožný cieľ, a teda naučiť čitateľa, čo znamená dobrý život (zoberte si napríklad Etiku Nikomachovu, jeden z textov s najväčším vplyvom na západné myslenie), toto uvažovanie vždy stojí v kontexte ďalších základných filozofických predpokladov.

Ak teda považujem súčasný nárast popularity self-help literatúry za trochu problematický, dôvodom je práve prístup čitateľov aj autorov k tomuto fenoménu.

Knihy, ktoré sa nám snažia v niečom prakticky radiť, sú fajn, ak nám dokážu kompetentne poradiť so zlepšením nejakého konkrétneho aspektu nášho života (teraz čítam napríklad kultovú klasiku How to Read a Book od Mortimera J. Adlera, ktorá sa snaží ľudí naučiť, ako byť pozornejšími čitateľmi).

Problém nastáva v momente, ak sa na self-help literatúru pozeráme ako na holistický recept na šťastie či dobrý život v instantnom prášku. Tam už kompetencia tohto typu literatúry nesiaha. A ak chceme pochopiť prečo, je dobré obrátiť sa na niekoho múdrejšieho, ako som ja.

Barón Prášil hľadá šťastie

Tejto téme sa venuje krátky, no úderný text zverejnený v časopise Dominicana Journal, čo je časopis dominikánskych študentov vo Washingtone.

Dominikán Patrick Bubel v ňom uvažuje o kultúre motivačných citátov a kníh, v ktorej sme sa ako spoločnosť zmietaná depresiami a inými duševnými problémami ocitli.

Bubel píše, že prečítanie nejakej self-help knihy či motivácia vzbudená inšpiratívnymi citátmi má často veľmi prchavý efekt. Môžeme mať chvíľu pocit, že sme si prečítali niečo, čo od základov zmení náš život, no už o pár týždňov sme konfrontovaní so skutočnosťou, že tá zmena bola plytšia, ako sa na prvý pohľad zdalo. A v skutočnosti nie sme šťastnejší.

Pri pochopení tohto nedostatku nám môže pomôcť sv. Tomáš Akvinský. Ten svoju pozoruhodnú znalosť ľudského srdca dokázal, keď napísal, že „šťastie je niečo, čo patrí duši, ale to, čo tvorí šťastie, je niečo mimo duše“ (ST I-II q. 2 a. 7).

Neznamená to, že nemôžeme byť šťastní (hoci konečná blaženosť je niečo, čo na tejto zemi nemôžeme dosiahnuť, a celý život sme preto viac či menej nepokojní, ako to poznáme aj od sv. Augustína). Znamená to, že nie je v našich silách byť pôvodcom svojho vlastného šťastia.

Nádej nie je to cnosť, ktorú by sme dokázali vo svojom vnútri vypestovať bez Božej pomoci.

Pokúšať sa o to by pripomínalo baróna Prášila, ktorý počas ťaženia proti Turkom aj so svojím koňom zapadol do močiara a zachránil sa tak, že seba aj koňa z vody vytiahol za svoj vrkoč.

Mimo Krista niet šťastia

Skutočnosť je taká, že ako jediný liek na naše nešťastie sa vo Svätom písme predstavuje Ježiš Kristus: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Evanjelium podľa Jána, kap. 15, 4 – 5).

Náš pozemský život, v ktorom sa snažíme putovať za večnou blaženosťou, je poznačený hriechom, preto je ilúziou očakávať, že naplnenie nájdeme inde ako v Kristovi. Naše pravé šťastie je zahalené tajomstvom a, ako píše Bubel, „kľúčom k tomuto prísľubu je Kristus, nie my“.

Koniec koncov, aj cnosť nádeje, čiže túžba po večnej blaženosti ako po našom pravom šťastí, je teologická, čiže Bohom vliata človeku s posväcujúcou milosťou. Nie je to cnosť, ktorú by sme dokázali vo svojom vnútri vypestovať bez Božej pomoci.

Jedna pozvánka…

A tu sa mi naskytá skvelá príležitosť pozvať vás na diskusiu nášho portálu, ktorá sa uskutoční 11. marca v knižnici Filozofickej fakulty v Ružomberku v rámci festivalu Ružomberské Hanusove dni a ktorá bude niesť názov Aký je skutočný zmysel jubilejného roka?.

Táto diskusia bude voľne čerpať z dvoch zbierok myšlienok Svätého Otca Františka k jubilejnému roku, ktoré vyšli v našom vydavateľstve. A jedna z týchto dvoch zbierok sa venuje práve cnosti nádeje, cnosti, ktorá presahuje obyčajný optimizmus.

Budeme mať skvelých hostí. Príde sestra Hermana Jaroslava Matláková (členka Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta – satmárok, publicistka a pedagogička), Michal Libant (líder spoločenstva Dismas, ktoré sa špecializuje na pomoc väzňom) a otec Ján Buc (kňaz Spišskej diecézy, ktorý sa venuje výchove mladých lídrov).

Ak môžete, príďte. Nádejam sa (žart úmyselný), že pôjde o obohacujúcu diskusiu a že sa s vami, našimi čitateľmi, budeme môcť stretnúť a porozprávať aj osobne.