Nekupujete si iba nehnuteľnosť, ale celý život v nej

Ako sa nenechať zlákať peknou nehnuteľnosťou, prečo si ju treba pozrieť aj počas dopravnej špičky a aké otázky si položiť ešte pred prvou obhliadkou?

V rozhovore sa dozviete, ako si vybrať bývanie podľa vlastných priorít, na čo si dať pozor pri kúpe domu či bytu a aké chyby robia Slováci pri rozhodovaní o novom domove.

Svoju súčasnú prácu nerobíte od vysokej školy. Ako sa človek dostane od „normálneho“ zamestnania k realitám?

Andrea: Začalo sa to tým, že sme sa radi sťahovali, bolo to také moje hobby. Ani by sme si to neuvedomovali, keby nám známi nehovorili, že už príliš dlho bývame v tomto dome. (Úsmev.)

To znamená, že ste „realitní nomádi“?

Andrea: Najprv sme ako všetci bývali v podnájme, až potom sme chceli mať niečo svoje. Kým sme našli to, čo sme kúpili, boli sme pozrieť asi 25 nehnuteľností. Spätne za túto skúsenosť ďakujem, ale vtedy som si myslela, že problémom je naša nerozhodnosť. Pravdou však je, že nám realiťák ukazoval to, čo sme nechceli. Vôbec sa nepýtal, čo chceme a potrebujeme, jeho cieľom bolo to len predať. 

Neskôr, keď sme šli pozerať ďalšie nehnuteľnosti cez realitku, urobili sme si vlastný filter. Zadefinovali sme si, čo potrebujeme v tejto chvíli pre svoj život. Zavážilo aj to, ako často a kam chodíme do práce, aký máme rozpočet. Podľa toho sme sa riadili a nehnuteľnosti kúpili relatívne rýchlo. Tým, že rozlišujeme životné situácie, nie je problém to zase predať a presunúť sa inde. Sťahovali sme sa zatiaľ asi päťkrát.

Realitku máte teda vďaka kolobehu sťahovaní?

Andrea: Tam to nejako vzniklo: do posledného domu sme sa aj s pobalením presťahovali za tri dni. Už sme totiž mali vlastný osobný filter na veci. V tom čase chcela kamarátka predať svoj byt a hľadala niekoho, kto by jej s tým pomohol. Odporučila som jej manžela, nech minimálne nahodí cenu a zmapuje situáciu. Z toho napokon vyšla požiadavka, aby sme to predali za ňu my. Keď sme zvážili, že máme dobrú skúsenosť, právnika, finančného poradcu, už sa z nás stali „kamoši na telefóne“, keď bolo treba riešiť kúpu nehnuteľnosti.

Milan: Stále to však bolo kvázi hobby, až v roku 2019 sa hobby preklopilo do druhej práce. Naša kamarátka z detstva mala v Bratislave vlastnú realitku. Počula, ako vieme predávať a kupovať nehnuteľnosti. Potrebovala zastúpenie, keďže cestovala na dlhšie do Austrálie a nechcela realitku ani svojich klientov nechať len tak. Skúsil som to. Hneď som mal prvú obhliadku a predal som byt. Bola prekvapená, že za prvý mesiac zaúčania som predal niekoľko nehnuteľností. 

V roku 2020 počas covidu sa však svet zastavil, ľudia nechceli chodiť na obhliadky, mal som obavy, čo bude. Vtedy sa kamarátka vrátila z Austrálie, prestal som pre ňu pracovať. Robil som už len to svoje v IT sfére. Aj popri tomto, aj po skončení v realitke sa však stále mne alebo Andrejke niekto ozýval, že potrebuje pomôcť. Chodil som teda stále minimálne na obhliadky, radil som, čo si treba všímať, aj so zmluvami a celým procesom. 

Vtedy sa stalo, že mi v práci zrušili projekt, mal som vďaka tomu viacej voľného času. Zároveň som nechcel skončiť so svojou prácou kvôli potrebe istého príjmu. Rozhodol som sa teda osloviť nejakú realitku, že budem pracovať pre nich. Lenže ich hodnotový systém mi nevyhovoval: mal som robiť všetko pre to, aby som rýchlo predal, nevšímať si klienta. Nevedel som takto pracovať. Vtedy mi napadlo otvoriť si niečo vlastné. Navyše, moja práca v IT sa reorganizáciou presúvala do Indie, tak sme do biznisu vstúpili s vlastnou značkou Bonamente. 

Nie všetky manželstvá unesú spoločný biznis. Ako sa to darí vám?

Milan: Ako manželský pár sa dopĺňame – ja som analytický typ, Andrejka komunikatívny, ona je obchodník, ja realizátor.

Andrea: Milan je filter, ja ho volám, že je ChatGPT v živej verzii. Vedeli sme, čo nám prekážalo, keď nám niekto niečo predával. Navyše, ja som obchodník, rýchlo vycítim, keď mi chce niekto iba niečo predať a nepočúva, čo mu hovorím. Občas som aj ja mala túto tendenciu, ale Milan je ten, ktorý povie: Nie, toto oni nechcú, počúvaj, čo ti tí ľudia hovoria, čo potrebujú. Aj za cenu, že to nepredáme – Milan cíti zodpovednosť za to, aby sa tým ľuďom, ktorí nám dôverujú, naozaj dobre bývalo.

Predávate teda to, čo ozaj ľudia chcú?

Milan: Nebaví ma predávať nehnuteľnosť. Baví ma celý ten proces okolo: sťahovanie, hľadanie nehnuteľnosti. Teraz napríklad pracujem s manželským párom, idú si pozrieť dom. Veľmi ma zaujíma, ako má ten dom vyzerať, čo je pre nich dobré. Baví ma celý proces zastrešiť, od predaja jednej a kúpy druhej nehnuteľnosti, aj keď z toho nebudem mať nič. 

Andrea: Veľa vecí robíme tak, že za to nemáme nič. Pracujem v Kolégiu (Kolégium Antona Neuwirtha, pozn. red.) a ostala som prekvapená z rozhovorov s mladými ženami, ktoré si ešte nejdú kupovať nehnuteľnosť. Príde im to strašne ťažké. Vraj radšej napíšu jednu knihu, ako by mali kúpiť reality. Pritom je to úplne jednoduché. Aj preto som doma povedala Milanovi, že potrebujeme napísať blog v ľudskej reči krok po kroku, čo majú ľudia pri kúpe spraviť. Aby sa toho procesu nebáli a hlavne trošku zmenili svoje nastavenie, že ak si kúpia nehnuteľnosť, sú už zaviazaní do konca života. Ľudia na Slovensku stále majú v sebe ono „postav dom, zasaď strom“, ťažko púšťajú veci z ruky a ešte horšie, ak ide o bývanie. 

Prieskumy hovoria jasne: Slováci sa neradi sťahujú. Vymenia jednu alebo dve nehnuteľnosti za život. Čím to je? 

Andrea: Toto nastavenie nemajú len Slováci, je to tak celkovo vo svete. Sú za tým strachy, obavy z neznámeho. Ak pôjdem do nového, aké to bude, nemusí to byť dobré, nemusí sa mi to páčiť. Dôležitý je aj pocit bezpečia – ak sa tak človek cíti v terajšom bývaní, nepotrebuje ho meniť. 

Radšej nehnuteľnosť nepredáme, ak to nemá byť to, čo ľudia skutočne potrebujú. Cítime zodpovednosť za to, aby sa im naozaj dobre bývalo.

Milan: Pravdou je, že Slováci majú gro majetku v nehnuteľnostiach. Vo svete zvyknú ľudia investovať aj do iných aktív. Slováci v tom vidia niečo, čoho sa dá dotknúť a čo sa dá dediť, ostáva to pre deti. Súvisí to aj s históriou, Slováci vždy bývali v rodinnom zväzku, pri širšej rodine, medzi bratrancami a sesternicami niekde na dedine, aby si mohli navzájom pomáhať. Často pracovali v jednej práci celý život a zveľaďovali svoje hniezdo. 

Je to dnes iné?

Milan: Mladí ľudia sa už od 90. rokov minulého storočia sťahujú za školou, a aj keď dokončia vysokú školu, nevracajú sa späť k rodičom. Radšej ostávajú v podnájme v meste. Chcú byť v centre diania, nechcú bývať ďaleko od svojej práce, priateľov. Radšej si zvolia menšiu nehnuteľnosť alebo bývajú v podnájmoch. Ešte moja generácia to takto mala, v podnájmoch sme sa stretávali so známymi, robili sme si párty. Teraz sa ľudia stretávajú skôr vonku, nehnuteľnosti nie sú pre mladých ľudí podstatné, ani to, ako vyzerajú. Je málo mladých, ktorí hneď po škole uvažujú nad kúpou nehnuteľnosti.

Andrea: Aj tí, ktorí si niečo na bývanie idú kúpiť, sú často posúvaní rodičmi, ktorí sú zvyknutí takto žiť a majú nejaké očakávania. Myslia to s deťmi dobre, ale generácia dnešných mladých sa začína prispôsobovať životu v meste. Aj preto tu príde trend, ktorý už poznajú v zahraničí. Málokde v Londýne, vo Viedni, v Prahe sú v centre nehnuteľnosti, ktoré si kúpite – zväčša si ich prenajmete. Toto sa postupne bude diať aj v Bratislave.

Raz však – minimálne pri založení rodiny – príde situácia, keď si budú chcieť aj mladí bývanie kúpiť… 

Milan: Záleží na situácii, v ktorej človek je. Ak som trebárs v podnájme a mám sa sťahovať alebo už niekde aj bývam, je to rozdiel. Na Slovensku je prítomný tlak na tých, čo sú v podnájme, aby si kúpili niečo vlastné, nech neplatia toľko za podnájom. 

Aj my sme počúvali od svojich rodičov, že štyri roky bývame takto. No mladí dnes nemajú dostatok financií na to, aby si kúpili nehnuteľnosť. Často ani nevedia, či tu ostanú žiť. Niekedy by aj chceli ostať v Bratislave, ale nemajú na to peniaze, tak si kúpia niečo mimo mesta. 

Ak sú to však mestskí ľudia, ktorí milujú kaviarne, a odsťahujú sa do nejakého satelitu, lebo im to finančne vychádza, zrazu úplne stratia komfort života. Je preto veľmi dôležité si toto všetko povedať: aký mám dôvod, čo potrebujem a prečo. Kým si to človek nezadefinuje, nemal by robiť žiadny krok ku kúpe nehnuteľnosti. Nemá niečo kupovať len preto, aby to mal.

Nie všetci však budú mať možnosť bývať v centre alebo v meste. Ceny rastú. Sú satelity miest zlým riešením?

Andrea: Tento trend tu je od roku 2010, možno aj trošku dlhšie. Infraštruktúra týchto obcí však nie je stavaná pre toľko ľudí. Bývame v Bernolákove. Keď sme sem prišli, bývalo tu oveľa menej ľudí. Za tých päť rokov ich pribudlo dvetisíc. 

Niekto povie, že tu máme školu a škôlku, ale sú preplnené a hrozilo, že sa deti budú učiť na dve zmeny. Jedna vec je, ak vám realiťák povie, že je tu škola a škôlka, druhá vec je zistiť si, ako rýchlo obec rastie a či je infraštruktúra postačujúca pre obyvateľstvo, ktoré tam už je. 

Zároveň – aj keď chápem finančnú situáciu rodín – treba počítať s dochádzaním. Teda s tým, že strávim 45 minút ráno a 45 minút poobede v aute. Som s tým v pohode? Nám to vyhovuje, lebo gro práce robíme z domu, a ak niekam ideme, je to mimo rannej špičky. Ale keby som sem prišla pozerať teraz nehnuteľnosť – a veľakrát sa to deje –, privedú ma sem v čase, keď nie je veľa áut a hluk, čo vyzerá celkom komfortne. 

Ako sa teda dobre rozhodnúť?

Andrea: Keď ukazujeme nehnuteľnosť, povieme všetko, aj negatíva. Občas hovorím Milanovi, že to opisuje tak, akoby chcel človeka odradiť. Je však dobré opísať všetko, čo je zlé. Napríklad, choďte si nehnuteľnosť pozrieť v čase zápchy o štvrtej poobede a skúste si predstaviť, že v tom satelite bývate. Robte to každý deň a zvážte, či ste ochotní takto fungovať.

Milan: Rovnako platí, že ak mamičky malých detí nemajú v susedstve niekoho, s kým by dobre vychádzali, musia nasadnúť do auta a ísť na detské ihrisko, lebo tie v satelitoch väčšinou nie sú. To isté platí o ceste k lekárovi, do obchodu, nie je to ako na sídlisku v meste. Treba si teda dobre zvážiť za a proti a pomenovať priority. Ak milujem jazdu na bicykli a hory, budem hľadať niečo pri Karpatoch. Treba pozerať na svoj život ako na komplex, nie iba na cenu nehnuteľnosti. Nekupujete si totiž iba dom či byt, kupujete si celý život v nehnuteľnosti a celý komfort alebo diskomfort, ktorý s tým súvisí.

Andrea: Netreba zabúdať, že každá nehnuteľnosť má niečo dobré a niečo zlé. Kompromis musíte urobiť sami so sebou. Keď sme sa sťahovali z Dúbravky do Senca, povedali nám, že v tej časti mesta smrdí. Chodili sme tam večer po deviatej z Dúbravky si to „načuchať“, keď prší – vtedy to malo byť cítiť. Dom bol krásny, ale bola to veľká investícia. Preto sme si povedali, že prejdeme celé okolie, či si vieme predstaviť tu žiť. Dobré je tiež prejsť sa po susedstve a popýtať sa ľudí: Ako sa vám tu býva, čo by ste tu zmenili? Alebo navštíviť facebookovú stránku obce a zapojiť sa do debaty o bývaní s ľuďmi odtiaľ. Domáci nemajú problém napísať, čo nefunguje. Ak chybu potvrdí viac ľudí a je to limitujúca podmienka, radšej to nekúpiť.

Pre rodiny s deťmi je to ťažké rozhodnutie, ak chcú rodičia deťom dopriať priestor… 

Andrea: Áno, je to ťažká otázka. Kúpa bytu trebárs v Bratislave alebo Trnave – lebo aj tá má dosť vysoké ceny – je nepredstaviteľná. Museli by ukrojiť z priestorových možností, ktoré chcú v dobrom dopriať svojej rodine. Rozhodovanie je ťažké: ostať v meste a možno sa zrieknuť plánov o veľkej rodine, alebo ísť niekam do satelitu či do priľahlej obce, lebo sú tam lacnejšie nehnuteľnosti. Deťom to dá slobodu, ale s tým, že do mesta musíme dochádzať.

Choďte si nehnuteľnosť pozrieť v čase zápchy o štvrtej poobede a skúste si predstaviť, že v tom satelite bývate. Robte to každý deň a zvážte, či ste ochotní takto fungovať.

Milan: Pri malých deťoch bývanie v satelite nemusí byť také zlé. Horšie bude, keď nastúpia do školy či škôlky a bude ich treba rozvážať. A ak rodičia idú do práce do Trnavy či Bratislavy, je to ďalší problém, ako si to načasovať. Som síce v dome v komfortnejších podmienkach, mám pozemok, ale dochádzaním si ukrojím zo svojho voľného času pre rodinu a deti. Iné to je, keď bývam v meste a toho času mám viac. Aj mne sa stalo, keď sme bývali v Senci v dome, že som to zle odhadol, chodieval som domov niekedy až večer. Bolo treba pokosiť, musel som si dať čelovku a kosil trávnik po večeroch, lebo inak sa to nedalo.

Andrea: Výsledok je, že vďaka presúvaniu sa si rodina ten dom vôbec cez týždeň neužije. Všetci sa potom tešia na víkend, no vtedy dom upratujú, kosia, niečo aj pestujú, sú na záhrade a nakoniec nestrávia ten čas v spoločnosti, ako by si želali. Preto sa treba rozhodnúť, či chceme takto žiť a prečkáme čas, kým budú deti staršie a nebude ich treba voziť – alebo budeme bývať blízko práce a nebudeme musieť dochádzať. 

Hovorili ste, že je to jednoduché, a ja sa už bojím to skúsiť. Existuje nejakých „sedem zlatých rád realiťáka“ pre tých, čo chcú kúpiť bývanie sebe na mieru?

Milan: Nerozhodujte sa iba podľa ceny nehnuteľnosti. Kupujete si nielen samotnú stavbu, ale aj život v nej. Naučte sa hľadať kompromisy – nám skvele funguje spísať si reálne plusy a mínusy. Dokonalá nehnuteľnosť neexistuje, vždy sa niečo nájde – no zároveň majte reálne očakávania. Ak napríklad 5-izbový zrekonštruovaný dom v danej lokalite stojí 450-tisíc a viac, no váš rozpočet je 400-tisíc eur, zbytočne nad tým budete strácať čas a zažívať frustráciu.

Andrea: A hlavne, skôr než vôbec začnete hľadať nehnuteľnosť, mali by ste mať jasnú predstavu o svojom rozpočte a spôsobe financovania. Musíte vedieť, aké finančné prostriedky máte reálne k dispozícii a aký je váš strop. Keď sa totiž objaví dobrá ponuka, musíte byť pripravení reagovať rýchlo. Tie najlepšie ponuky sa predajú okamžite.