Pre kresťanov bez formácie je jednoduchšie kalkulovať, aby nemali nepriateľov

V rozhovore sa dozviete, prečo Slovensku chýbajú výrazné kresťanské osobnosti, akú úlohu v tom zohráva vzdelávanie a formácia a ako pripravovať mladých ľudí na pôsobenie vo verejnom živote. Aj o tom, ako obhájiť svoje postoje bez straty úcty k ľuďom s iným názorom.

Pri pohľade na aktuálnu situáciu na Slovensku sa zdá, akoby sme nemali osobnosti. Vy ich chcete vychovávať. Prečo nám chýbajú na kľúčových postoch spoločnosti konzistentní ľudia s odbornosťou a duchovnou formáciou?

Juraj Šúst: Častokrát hodnotíme verejný život iba podľa politiky a ten je v demokracii polarizujúci, aj povedomie o politike v demokracii je skôr negatívne. Politici sa až príliš často hádajú, ide z toho zlá krv. Bolo by však chybou myslieť si, že celá kultúra je nevyhnutne formovaná podľa politického vzoru. Vieme nájsť osobnosti aj v cirkvi, v kultúre, vo vzdelávaní i v politike. Pravdou je, že by sme ich chceli viac a chceli by sme, aby o nich bolo viac počuť.

Ak hľadáme odpoveď, prečo je to tak, je za tým viacero vecí. Okrem fragmentovanej, polarizujúcej politiky je tu istý pragmatizmus kresťanov, ktorí sa dostali na dôležité pozície v spoločnosti. Je pre nich jednoduchšie byť skôr neviditeľnými a neprezentovať svoje postoje, pretože sa obávajú negatívnej reakcie, ostrakizácie. Kultúra u nás už totiž nemá kresťanský rámec, ale posúva sa viac k progresívnemu mysleniu a tiež aj k drsnej nacionalistickej sekulárnej reakcii na progresivizmus. Kresťanský pohľad je takto bitý z jednej aj z druhej strany.

Je výpadok osobností iba záležitosťou politiky a kultúry?

Juraj Šúst: Ešte aj toho, že kultúra zasahuje aj vzdelávanie a školský systém, ktorým väčšina ľudí prechádza minimálne 15 rokov svojho života v tom najlepšom formačnom veku. Väčšina kresťanov nedostáva dobrú kresťanskú formáciu. Na verejných školách sa deti a mladí formujú inými princípmi než tými, ktoré vychádzajú z prirodzeného zákona a z kresťanskej viery.

Školský systém je formovaný skôr princípmi sekularizmu, pozitivizmu, liberalizmu, hodnotového morálneho relativizmu. Kým chodia do školy, žiaci a študenti týmito princípmi nasiaknu a prijmú ich za svoje. Výsledkom je, že ani mnohí kresťania nevidia napätie medzi tým, k čomu ich pozýva kresťanská viera a k čomu kultúra súčasnej spoločnosti. Majú skôr tendenciu prispôsobiť svoju vieru väčšinovej a dominantnej kultúre, v ktorej žijú. V dôsledku toho nie sú takí výrazní, neprinášajú do kultúry niečo nové, iné než to, čo tam už je. Kalkulujú, nechcú mať nepriateľov.

Formácia bola vždy silnou stránkou cirkvi. Nie je toto skôr úloha pre ňu ako pre vás?

Juraj Šúst: Určite je to jej úloha. Zároveň je pravdou, že komunistická totalita degradovala rozvoj cirkevného školstva, ktoré sa po revolúcii začalo rozbiehať prakticky od nuly. Cirkevné školstvo dnes funguje podľa štátneho vzdelávacieho plánu, ktorý cirkevné školy do veľkej miery ovplyvňuje a zároveň značne limituje najmä v ich poslaní vzdelávania vo viere. Ak prijímajú štátne financovanie, sú nútené prijať aj pravidlá hry, podľa ktorých sa vzdeláva.

Mnohé cirkevné školy sú tak dnes cirkevnými len podľa názvu, ale nie podľa ducha.

Cirkevné školy dnes tiež trpia nedostatkom dobrých kresťanských učiteľov, keďže školstvo je na tom oveľa horšie z pohľadu platového ohodnotenia napríklad oproti lekárom. Kvalita potom kolíše aj vinou stále nižších nárokov na kresťanskú formáciu učiteľov a pedagógov. Cirkevné školy nároky znižujú, lebo majú problém získať akýchkoľvek učiteľov, nieto osobnosti z hľadiska kresťanskej viery, čo je najkľúčovejšie.

Mnohé cirkevné školy sú tak dnes cirkevnými len podľa názvu, ale nie podľa ducha. Tento trend len kopíruje trend celej kultúry a môžeme na ňom jasne vidieť postupujúcu sekularizáciu na Slovensku. Od sčítania ľudu v roku 2001 Katolícka cirkev stratila asi 18 % veriacich, čo je viac ako 660-tisíc ľudí. Sekularizácia sa prejavuje aj v nízkom počte nových kňazov a rehoľníkov. Iste, máme aj kvalitné štátne aj súkromné cirkevné školy, ale ide skôr o svetlú výnimku, nie dominantný trend.

Ak je teda formácia úlohou cirkvi, čo s tým môže a má cirkev urobiť?

Juraj Šúst: Prijať výzvu reštartovať cirkevné školstvo tak, aby bolo viacej dobrých, kvalitných, možno aj elitných cirkevných škôl. Prestať klásť dôraz na formálne školské vedomosti, testovania na spôsob pozitivistickej sekulárnej kultúry vo vzdelávaní. Viac klásť dôraz na integrálne vzdelávanie v katolíckych cnostiach, vo viere, v teológii, v náboženstve, čo je dnes v úzadí.

Toto teologické a filozofické vzdelávanie je potrebné zároveň prepojiť so všetkými ostatnými predmetmi, ktoré sa vyučujú na školách. Lebo ak sa ostatné predmety vyučujú v princípoch pozitivistickej vedy a pridá sa k tomu náboženstvo, neladí to. Študenti cítia, že náboženstvo je niekde inde než ostatné predmety, a ťažšie si vytvoria ucelený svetonázor, ktorý by zahŕňal aj vedu a vieru. Viera a poznanie sa oddelia, čo iba podporuje trend sekularizácie, teda opúšťanie kresťanstva.

Dá sa zažiť rozpor medzi náboženstvom a ostatnými predmetmi aj na kresťanskej škole?

Paulína Čičová: Veľmi závisí od toho, aký je kolektív v triede. Viem, že aj na cirkevnom gymnáziu, kam som chodila, sa niektoré deti „pokazili“, aj keď boli v kresťanskom prostredí. Boli tam tiež aj učitelia nepreniknutí kresťanskou náukou a vierou, aj keď učili na kresťanskej škole. Integrálne prepájanie vedy a viery som teda ani na takejto škole celkom nezažila.

Juraj Šúst: Tým, že kultúrnosť aj mravy v spoločnosti celkovo klesajú, stúpa počet rodičov, ktorí dávajú svoje deti na cirkevné školy v očakávaní, že tam je kultúrnosť a morálnosť lepšia ako inde. Na cirkevné školy sa tak dostáva čoraz viac študentov, ktorí nie sú z kresťanských rodín a prostredia. Na jednej strane to vytvára priestor na evanjelizáciu, na druhej strane však klesá schopnosť školy upevňovať žiakov a študentov v kresťanskom duchu. Tí sa totiž formujú nielen smerom od učiteľov k nim, ale aj na horizontálnej úrovni medzi sebou.

Ak sú ešte v škole učitelia z nekresťanského prostredia, ktorí napríklad už nežijú vo sviatostnom manželstve, resp. kresťanským spôsobom života, aj evanjelizácia sa môže stať výzvou na hrane možného.

Spoločenstvo Ladislava Hanusa ponúka formáciu pre dvanástich mladých ľudí ročne, čo sa zdá veľmi málo. Nebolo by lepšie začleniť sylaby vašej formácie do stredoškolského vzdelávania, aby zasiahli viacej ľudí?

Juraj Šúst: V našom programe SLH ide o seminárne vzdelávanie univerzitného typu. Je tu veľa čítania, primárnych textov a diskusií v malej skupinke, čo je kľúčové preto, aby sa ľudia mohli jeden druhému otvoriť v priateľskej diskusii. Tu vidno kontrast medzi tým, čo je skôr bežné na slovenských vysokých školách, kde sa študenti menej otvárajú a sú viac anonymní, viac počúvajú prednášky ako diskutujú.

V našom spoločenstve sa relatívne rýchlo ľudia otvoria a komunikujú v bezpečnom prostredí. Pomáha tomu aj záujem lektorov o študentov a ich priateľský prístup. Sme otvorení ponúknuť sylaby a skúsenosť stredným školám aj univerzitám, ale nateraz nie je v našich silách program prevádzkovať. Navyše ani záujem o túto formu vzdelávania nie je masový, počas roka príde do dvadsať prihlášok.

Cieľom komunikácie nemá byť presviedčanie pre presviedčanie, ale vyjadrenie pravdy.

Ročný program je totiž intenzívny. Treba prečítať viac ako štyridsať rôznych textov, za týždeň asi okolo štyridsať strán. Je potrebné tiež písať eseje, obetovať niekoľko víkendov počas roka, časť programu si treba platiť. Aj preto sa k nám hlásia predovšetkým ľudia, ktorí majú silnú motiváciu. Na školách sa, pokiaľ viem, darí projektom Akadémie veľkých diel.

Zároveň súhlasím, že školský predmet náuka o spoločnosti dnes nedokáže naplniť potreby študentov po poctivom humanitnom vzdelávaní. To, čo chýba, je integrálne teologicko-filozofické vzdelávanie nie s cieľom memorovania na testy, ale s cieľom formovania myslenia a morálnych a náboženských ideálov.

Sylaby vašich semestrov sú veľmi zaujímavé, ale na rovinu – sú aj náročné po filozofickej, cirkevnej aj duchovnej stránke. Ako vedia študenti preniesť toto všetko do reálneho života?

Paulína Čičová: Cieľom nie je do seba naliať všetky filozofické veci. Ide stále o osobnostnú formáciu. Z toho, čo sa preberá, sa niečo nalepí k svetonázoru, identite. Je to však stále začiatok cesty, človek sa musí stále učiť. Aj ja som si prešla vývojom. Napríklad celý život som vedela, že potraty sú zlé a je to vražda, ale až tu na tejto pôde som po štúdiu argumentov za a proti naozaj prijala, že zabiť dieťa v brušku je to isté, ako zabiť narodené dieťa. Neznamená to, že viem vypľuť pätnásť argumentov pri etických debatách, ale mám vybudovaný základ.

Znamená to mať aj iný spôsob komunikácie, ako zažívame z úst našich vrcholných predstaviteľov. Učíte sa komunikovať s hranicami, v pravde a úcte?

Juraj Šúst: Snažíme sa hľadať pravdu počas filozofickej priateľskej diskusie. Najdôležitejšie je vyjadriť pravdu, mať čo povedať. Voči profesionálnym učiteľom komunikácie som skeptický. Cieľom komunikácie nemá byť presviedčanie pre presviedčanie, ale vyjadrenie pravdy.

Zároveň platí, že človek môže byť aj dobrým rétorom či spisovateľom a aj dať svoju rétoriku a písanie do služby pravde. Naši absolventi sa počas roka učia obhájiť svoje postoje najskôr v malej skupinke a na záver pri obhajobách pred širším publikom. Je to dobrá škola na to, aby neskôr zvládli komunikáciu v pravde a láske aj vo verejnom živote, ak budú na sebe ďalej pracovať.

Komunikácia vo verejnom živote a v mediálnom svete dnes prechádza určitou krízou: médiá píšu primárne pre svoje skupiny, takpovediac každá skupina má svoje vlastné médium, kde prezentuje svoj pohľad na svet a kritizuje všetkých ostatných mimo svojho svetonázorového spektra. Chýba obhajoba svojich vlastných princípov. Nemôžeme sa teda čudovať nárastu polarizácie, stačí málo, aby tí druhí boli prezentovaní skôr negatívne a často aj bez úcty. Znakom kresťana vo verejnom živote by však malo byť to, že dáva úctu každému človeku. Aj takému, s ktorého názormi nesúhlasí.

Dokážu vaši absolventi obstáť v slovných prestrelkách?

Paulína Čičová: Veľakrát som v nich bola. Určite sa dá komunikovať s úctou a pozerať sa dopredu na dôsledky, ak sa rozprávam s niekým, s kým nesúhlasím. Veľakrát je tu tendencia, že nemôžeme byť pre rozdielne názory kamarátmi. Vďaka tejto polarizácii človek prichádza o mnohé priateľstvá. Ak však iné názory komunikujeme a prijímame s rešpektom a úctou, môže to byť iné.

Tu v SLH máme ľudí, ktorí nám to svojím osobným príkladom ukazujú. Je to teda náročné, ale možné – a učíme sa všetci rozprávať príťažlivo, a pritom neokresávať pravdu. V tom robí dobrú robotu napríklad projekt Cultura. No stále si myslím, že napriek snahe budeme vždy kreatívnou menšinou. Určite sme argumentačne schopnejší ako bežná populácia, ktorá sa zvyčajne nevenuje do hĺbky takýmto témam.

Odkomunikovať kultúrno-etické otázky je náročné nielen voči opačnému názorovému táboru, ale často aj voči „svojim“ v kresťanskom tábore… Je aj toto úlohou lídra z vašich radov?

Juraj Šúst: V súčasnom kresťanskom svete je určite prítomné neporozumenie voči učeniu Cirkvi v rôznych oblastiach, napríklad aj v téme ochrany nenarodeného života či používania antikoncepcie. Mnohí kresťania majú pocit, že sú to rozdeľujúce témy a že svet má vážne dôvody, pre ktoré neprijíma cirkevné učenie.

Rovnako sa im zdá, že iné témy sú dôležitejšie, a navyše majú pocit, že morálno-etické témy sú zneužívané niektorými politikmi. A iste sú aj takí, ktorí pochybujú, či má cirkev v týchto veciach vôbec pravdu, keď už sa zmodernizovala v iných oblastiach. Aj pre toto všetko nie je v kresťanskom tábore nadšenie a odhodlanie pre tieto témy také, ako by malo byť.

Zároveň platí, že aj my, ktorí sa angažujeme napríklad v ochrane života, môžeme robiť veci lepšie, napríklad lepšie vysvetľovať, prečo je ochrana ľudskej dôstojnosti každého človeka bez ohľadu na rasu, pohlavie, ale aj vek dôležitá. Právo na život je totiž základom všetkých ostatných ľudských práv, a keď sa porušuje na bezbrannom nevinnom človeku, ako je nenarodené dieťa, nemôžeme sa diviť, že sa určitá hrubosť potom dotýka aj iných oblastí spoločnosti.

Ako môže bežný človek porozumieť presahu ochrany života vo svojom príbehu?

Juraj Šúst: Ľudia sú citliví na korupciu v zamestnaní, chýbajúcu úctu k autoritám, učiteľom, lekárom, vo vzťahoch medzi zamestnancom a zemestnávateľom, kde narážajú na rôzne krivdy a nespravodlivosti. Neuvedomujú si však, že jedným z koreňov týchto nespravodlivostí je aj to, že ako spoločnosť sme ľahostajní voči zabíjaniu ľudí v prvých dvanástich týždňoch života na žiadosť a v prípade zdravotného postihnutia aj neskôr. Tu je veľký priestor na to, aby sme formovali ľudí a spoločnosť. Verím, že aj blížiaci sa Národný pochod za život, ktorý bude 20. septembra v Bratislave, k tomu prispeje.

Mám radosť, že mladí lídri, ako je Paulína, prichádzajú a majú chuť sa zapojiť do aktivít. Prinášajú nový život pro-life hnutiu a stávajú sa lídrami zmeny.

Paradoxne máme teraz v parlamente a vo vláde dosť lídrov, ktorí sa hlásia k viere, no ich postoje nás rozčuľujú a zahanbujú. Aký by mal byť prejav absolventov programu SLH?

Juraj Šúst: Je potrebná integrita kresťanského svetonázoru. Iste by bolo hlúpe, ak by niekto tvrdil, že je proti korupcii a zneužívaniu práva na život v nemocniciach, a zároveň by bol laxný voči utrpeniu ľudí bez domova či ekonomickej korupcii.

Zároveň je potrebná odvaha, lebo mať dnes kresťanský svetonázor znamená ochotu ísť do istej konfrontácie so sekularizmom, ktorý je prítomný v spoločnosti a nasávame ho od školy až po politický život. Treba mu čeliť a ukázať, že Boh patrí do stredu našej spoločnosti a že kresťanská identita a prežívanie nie je len jednou z alternatív, ktorú budeme nanajvýš tolerovať, ale je základom toho, kým sme ako spoločnosť.

Majú vaši predchádzajúci absolventi odvahu čeliť tlaku a meniť spoločnosť už teraz?

Juraj Šúst: Sú aktívni v rôznych kresťanských a konzervatívnych médiách na Slovensku. Angažujú sa vo verejnom živote v politike alebo ako asistenti politikov. Niektorí pôsobia na univerzitách vo vzdelávaní, dokonca vedú fakulty – napríklad Filozofickú fakultu Katolíckej univerzity. Mnohí z nich sa angažujú v kresťanskom treťom sektore – napríklad v eRku, pri festivale Hanusove dni, sú zapojení do digitálnej platformy Cultura, viacerí píšu pre časopis Verbum…

Časť týchto absolventov už teraz konkrétne prispieva k formácii kresťanského ekosystému na Slovensku. Všade, kde sa niečo v Katolíckej cirkvi na Slovensku či v kresťanskej kultúre deje, sú naši absolventi prítomní. Chceli by sme však, aby viac našich absolventov bolo učiteľmi, aby viedli vzdelávacie inštitúcie, a radi by sme ich videli aj v zasvätenom živote. Chceli by sme, aby pomáhali formovať autentickú kresťanskú kultúru v cirkvi aj vo verejnom živote a politike. Myslím, že by to veľmi pomohlo držať našu spoločnosť na orbite, aby neuletela do nejakých extrémov.