Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Martin Luterán je slovenským právnym filozofom a rektorom Kolégia Antona Neuwirtha, inštitúcie, ktorá na Slovensko prináša koncept klasického vzdelávania. Je absolventom Oxfordskej univerzity, kde získal doktorát pod vedením významného právneho filozofa Johna Finnisa. V rozhovore sme sa rozprávali o podstate pravého vzdelania, o tom, čo znamená byť kultúrnym človekom, o súčasných aktivitách kolégia a o jeho snoch o obnove európskej civilizácie.
Začnime pojmom „klasické vzdelávanie“. Keď sa povie „klasické vzdelávanie“, je dosť možné, že človeku napadne niečo na spôsob „štandardného“ alebo „bežného“ školstva. Vy však tento pojem používate iným spôsobom. Môžete vysvetliť, čím sa „klasické“ vzdelávanie líši od „bežného“?
Jeden z významov slova „klasický“ je „to, čo definuje druh“. Keď sa napríklad v bežnom jazyku povie „klasik“ alebo „klasická literatúra“, tak sa tým myslí niečo špičkové. Je to vec, ktorá prešla testom času. Klasika je niečo, čo obstálo, vydržalo a pretrvalo a teraz to definuje ostatné veci. Keď chceme pochopiť niečo iné, tak to pochopíme vo vzťahu ku klasike.
„Klasické vzdelávanie“ je „klasické“ v tomto zmysle. Je to vzdelávanie, ktorým sa vždy vzdelávalo, vzdelávanie, ktoré ponára človeka do jeho tradície, do veľkého príbehu, ktorého súčasťou je preto, že je súčasťou západnej civilizácie.
Cieľom klasického vzdelávania je kultúrny človek, ktorý pozná tradíciu, ktorej súčasťou je.
Prakticky to znamená čítať príbehy a ponárať sa do kultúry starých Grékov, Rimanov a stredoveku. V súčasnosti to už zahŕňa aj obdobie osvietenstva a novoveku. A to najlepšie, čo táto dvetisícročná tradícia vytvorila, ponúka klasické vzdelávanie svojim študentom.
Ako by mal v dospelosti vyzerať človek, ktorý sa vzdelával týmto spôsobom?
Podľa mňa to krásne vystihuje jedno slovné spojenie: kultúrny človek. K tomu takmer ani nie je čo dodať. Cieľom klasického vzdelávania je kultúrny človek, ktorý pozná tradíciu, ktorej súčasťou je. Nie je to ignorant, ktorý ani len netuší, čo tu bolo pred ním.
Zároveň to však znamená aj to, že jeho ľudské schopnosti sú rozvinuté. Boli stimulované natoľko, aby sa rozvíjali a smerovali k plnosti. To zahŕňa intelektuálne aj morálne cnosti. Kultúrny človek je taký, ktorý sa učí lepšie myslieť, cítiť a konať.
Jeho protipólom je barbar. Barbar je človek, ktorý príde a deštruuje, ktorý si neváži hodnotu toho, pred čím stojí. Úplný človek je do toho, naopak, zaštepený, chápe, že je súčasťou veľkého príbehu, a váži si to. Cíti úžas pri veciach, ktoré sú krásne, a neznáša veci, ktoré sú škaredé. Takýto človek pozdvihuje aj kultúru okolo seba.
O klasickom vzdelávaní hovoríte všeobecne v súvislosti s dedičstvom západnej civilizácie. Ja mám však pocit, že súčasné hnutie obnovy klasického vzdelávania, ktoré sa vyskytuje najmä v Spojených štátoch, ale jeho výhonky už badať aj u nás, prevláda hlavne v kruhoch, ktoré sú vyslovene katolícke. Je to pravda?
Historicky to nie je pravda, v Amerike to tak nebolo. V 50. a 60. rokoch napríklad partia okolo filozofa a pedagóga Mortimera Adlera bola v podstate tvorená sekulárnymi ľuďmi. To oni vytvorili zoznam great books (veľkých diel) a s ním súvisiaci vzdelávací program. Nemá to denominačný nádych. A na úrovni základných škôl toto hnutie naštartovali hlavne protestanti. Katolíci sa k nim pridali až neskôr.
Aké postavenie má teda v klasickom vzdelávaní kresťanská viera, prípadne špecificky katolícke vierovyznanie?
Ak niekto robí klasické vzdelávanie poctivo, nemôže sa vyhnúť otázke Boha. Nemôže sa vyhnúť ani skutočnosti, že západná civilizácia bola zásadným spôsobom formovaná kresťanstvom a Katolíckou cirkvou.
Je preto asi prirodzené, že pre katolíkov je to domáce prostredie. Na druhej strane, to, či je niekto veriaci, je v tejto veci na určitej úrovni sekundárne. Ak chcem pochopiť moslimskú kultúru, musím poznať Korán a jeho vplyv na danú civilizáciu. Rovnako sa nedá pochopiť západná civilizácia bez pochopenia kresťanstva a kresťanského príbehu.
Presuňme sa k tomu, ako konkrétne prispievate svojimi aktivitami k rozšíreniu tohto hnutia v rámci Slovenska a strednej Európy. Vašou vlajkovou loďou je Univerzitné kolégium. O čo v tomto programe ide?
Je to buď jednoročný program, ktorý človek robí naplno, alebo dvojročný program, ktorý robí popri škole. Obsahovo sú tieto dva programy totožné, ide len o to, ako je to časovo rozložené. Zahŕňajú viacero kurzov – morálna filozofia, teológia, slovenská história, umenie, politická filozofia, kresťanstvo a kultúra, metafyzika.
Prváci majú v pondelok večer o piatej omšu, následne seminár a potom majú spoločnú večeru, ktorú si musia navariť. Študenti v jednoročnom programe majú taký seminár aj v utorok. Vo štvrtok majú všetci okrem seminára ešte kolokvium s nejakým pozvaným hosťom. Za tých sedemnásť rokov sa nám tu vystriedalo okolo 300 osobností verejného života zo Slovenska aj zahraničia. Mali sme tu aktívneho premiéra, prezidenta, prezidentku, biskupov, podnikateľov aj akademikov.
Okrem kurzov program zahŕňa aj víkendové tréningy zamerané na rozvoj mäkkých zručností, „víkendovky“ zamerané na praktickejšie veci, napríklad o správe financií, a duchovné obnovy.
Aké všetky stránky ľudskej osobnosti má kolégium ambíciu formovať?
Kolégium vytvára stimuly pre naozaj všestranný rozvoj osobnosti. Nie je to len duchovný alebo intelektuálny program, nezameriava sa iba na rozvoj osobnosti alebo tvorenie komunity. Všetky tieto veci sa rozvíjajú naraz, tvoria akúsi synergiu.
Nejde len o to, že si niečo prečítam v nejakom texte a prediskutujem to s kamarátom v kuchyni. Môžem sa napríklad hneď zamyslieť, čo to znamená pre môj osobný život. Môžem to hneď zajtra aplikovať vo vzťahu k druhému človeku, môže to ovplyvniť to, ako pristupujem k Bohu pri večernej modlitbe. Tie veci skrátka spolu súvisia. Navyše je tu priestor aj na to, aby som to všetko reflektoval v internom mentoringu.
V kríze, v ktorej sa nachádza západná civilizácia, potrebujeme návrat ku koreňom.
A potom je tu telesný aspekt. Ten je najmenej organizovaný, ale aj ten je tu prítomný. Minimálne v tom, ako na seba tí mladí ľudia vplývajú, akú životosprávu vedú a ako cvičia. Majú tu areál, jazero, neďaleko je posilňovňa, takže sa v tom navzájom ťahajú.
Nejaké zaujímavé zahraničné mená, ktoré prišli na kolokvium?
Profesor Robert George tu strávil jeden večer hraním na hudobných nástrojoch so študentami. Bol tu aj John Finnis, môj školiteľ z Oxfordu, veľké meno právnej filozofie. William Carroll je tiež naším priateľom, 15 rokov tu chodieval a učil našich študentov.
Keď spomínate roky, je to už úctyhodná história. Vráťme sa do minulosti. Čo bolo tým impulzom, ktorý vás viedol k prineseniu takéhoto konceptu na Slovensko?
Moja frustrácia z vysokej školy na Slovensku a zážitok z toho, ako sa študuje na Oxforde. Chcel som niečo z Oxfordu a Ameriky priniesť na Slovensko. Najprv som založil Spoločenstvo Ladislava Hanusa (SLH), semestrálny formačný program. Vnímal som však, že to nie je úplne naplnením toho, po čom som túžil, pretože ten program nebol rezidenčný.
Po siedmich rokoch existencie SLH sme teda otvorili kolégium ako naplnenie mojej pôvodnej vízie časopriestoru, v ktorom ľudia spolu žijú a môžu sa tu rozvíjať všetky stránky ich osobnosti. Chcel som napodobniť model oxfordských kolégií, ktorých je tam asi štyridsať.
Po takmer 20 rokoch je už aj čas na reflexiu a zhodnotenie vplyvu kolégia na slovenskú spoločnosť. Keď sa pozriete na to, s akou víziou ste kolégium zakladali, viete si povedať, že ste spokojný, že badáte ovocie svojej činnosti?
Má to viacero rovín. Jedna vec je, čo som sám videl pred tými osemnástimi rokmi a čo som si myslel, že sa stane. Musím úprimne povedať, že som vtedy nevidel všetko, čo prišlo. Nepredstavoval som si, že o osemnásť rokov budeme mať základnú školu, programy pre 1 500 ľudí po celom Slovensku a že sa kolégium stane lídrom klasického vzdelávania na Slovensku. Myslím si, že je to vlastne lepšie, ako som si predstavoval.
To, čo som vtedy videl a chcel, bolo, aby sme cez mladých ľudí, ktorí sa tu formujú, pôsobili na verejný život. A to sa deje. Je pravda, že hovoríme o dvadsiatich rokoch, no absolventov je zatiaľ iba 281 a tí, ktorí teraz reálne prichádzajú do veku, keď môžu mať skutočný verejný vplyv, sú stále len absolventi z prvých rokov.
Napriek tomu vidím mnoho príbehov, kde sú naši absolventi angažovaní: sami zakladajú neziskové organizácie, venujú sa vede, začínajú podnikať, združujú okolo seba ľudí, ktorí sledujú dobré veci a menia krajinu k lepšiemu. Sú prítomní v médiách, v rozličných projektoch na mnohých miestach a z toho sa teším. Našou ambíciou rozhodne nikdy nebolo, aby každý absolvent vstúpil do politiky. Verejný život, ako mu my rozumieme, je oveľa širší než samotná politická kariéra.
Zároveň treba mať na pamäti, že takmer polovica našich absolventov sú ženy, z ktorých mnohé sú doma na materskej dovolenke a vychovávajú deti. Keď si uvedomíme, aká relatívne malá skupina ľudí to celkovo je, myslím si, že robí dosť veľa dobra v tejto spoločnosti. A keď si predstavíme, že by bola tá skupina desaťnásobne väčšia – o čo väčší a výraznejší pozitívny vplyv by to mohlo mať na slovenskú spoločnosť?
Zároveň treba povedať, že Kolégium Antona Neuwirtha rozbehlo za ten čas aj iné projekty ako Univerzitné kolégium. Vedeli by ste nám ich predstaviť?
Po Univerzitnom kolégiu vznikla asi po desiatich rokoch Akadémia veľkých diel – projekt určený v prvom rade pre stredoškolských študentov. Dnes je už aj pre žiakov základných škôl a pre učiteľov. Ročne sa do akadémie zapája okolo tisíc ľudí.
Je to úžasná vec, ktorá mení lokálne kultúry škôl a ovplyvňuje spôsob, akým učitelia uvažujú o svojom povolaní a žiakoch. Spätná väzba, ktorú na tento program dostávame, je dojímavá. A Citadela, klasická základná škola, je naše posledné veľké dielo.
Okrem toho sme vytvorili aj online kurzy, prostredníctvom ktorých vzdelávame dospelých aj seniorov. Organizujeme tiež rôzne letné školy a ďalšie projekty. Ale tri hlavné piliere sú: Univerzitné kolégium, Akadémia veľkých diel a Citadela.
A od septembra otvárame aj klasické gymnázium v Bratislave. Prvých dvadsať študentov gymnázia by malo nastúpiť už na jeseň.
Aká je vaša vízia pre tieto diela do budúcnosti?
Vízia je pokračovať v kvalite a zároveň oslovovať čoraz viac ľudí – umožniť väčšiemu počtu z nich inšpirovať sa našou filozofiou vzdelávania a spôsobom, akým vzdelávame. Chceme urobiť z kolégia centrum špičkového klasického vzdelávania, ktoré bude inšpiráciou pre pedagógov nielen na Slovensku, ale aj v širšej strednej Európe a možno aj v celej Európe.
S týmto cieľom budujeme aj nové priestory. Tu v Kaštieli v Ivanke pri Dunaji je nám už tesno – potrebujeme viac miesta na dokončenie základnej školy aj pre študentov univerzitného programu. Chceme skultivovať priestor pri kaštieli, ktorý zostal zanedbaný ešte od čias komunizmu, a to tak, aby bol krásny a povznášajúci. Aby sem mohli prichádzať ľudia, čerpať z bohatstva základov civilizácie, načerpať inšpiráciu a prinášať ju do svojich prostredí.
Dlhodobým cieľom je ambícia pomôcť transformovať slovenský vzdelávací systém.
Myslím si, že aj v európskom meradle to bude pomerne jedinečné miesto, ak sa nám ho podarí vybudovať. Vzdelávame tu totiž od šesťročných detí až po dvadsaťšesťročných vysokoškolákov – a neviem, či niečo podobné niekde v Európe existuje. A navyše sa to všetko deje v duchu katolíckeho klasického vzdelávania. Ak také miesta aj niekde inde v Európe sú, nebude ich veľa.
Ale práve také miesta dnes potrebujeme. V kríze, v ktorej sa nachádza západná civilizácia, potrebujeme návrat ku koreňom – potrebujeme sa ponoriť do hĺbky a nenechať sa unášať vírom každodennosti. Ak naozaj chceme obnoviť západnú civilizáciu, vrátiť Európe životodarnú silu, ktorá sa prejaví v ekonomike, kultúre aj v ochote zakladať rodiny, potrebujeme aj klasické vzdelávanie.
Tu sa mi vynára otázka vplyvu kolégia za jeho vlastnými hranicami. Z toho, čo ste povedali, jasne vyplýva ambícia ovplyvňovať kultúru vzdelávania aj mimo samotných inštitúcií kolégia. Ako presne to môže fungovať? Predstavme si napríklad učiteľa matematiky na štandardnom gymnáziu niekde na východe Slovenska – ako mu môže kolégium pomôcť? Ako môže vďaka nemu načerpať inšpiráciu?
Už sa to deje. Minulý týždeň sme napríklad mali konferenciu, na ktorú prišlo stodvadsať lídrov vzdelávania – riaditeľov, učiteľov, zriaďovateľov škôl. Rozprávali sme sa presne o tom, čo znamená katolícke vzdelávanie a ako má vyzerať katolícka škola. Spätná väzba bola veľmi pozitívna – ľudia si uvedomili, aké dôležité je klásť si tie najzákladnejšie otázky, sústrediť sa na cieľ a nestratiť sa v každodennej operatíve.
A to je len jeden malý príklad – jednodňová konferencia. Ak aspoň o kúsok posunula myslenie vplyvných ľudí, tak oni tam, kam pôjdu, budú hľadať spôsoby, ako veci posúvať ďalej.
No a konkrétnejšie – pripravujeme materiály, aby sme vedeli zdieľať naše know-how s inými školami. Chceme ponúkať tréningy a metodické materiály. Asi najprepracovanejšie máme zatiaľ sylaby z histórie pre prvý stupeň vrátane učebníc, ktoré napísali naši kolegovia. K tomu pripravujeme metodiky a tréningy a chceme to školám ponúkať ako hotové riešenie, ktoré si môžu prevziať a aplikovať. Takýchto vecí plánujeme viac.
Nie každá škola má kapacitu – ani intelektuálnu, ani inú – vytvárať tieto materiály sama. Chceme byť miestom, ktoré ich bude generovať a poskytovať konkrétne praktické návody, ako robiť veci inak.
A možno sa raz dostaneme k tomu, že budeme vedieť školám, ktoré sa budú chcieť transformovať na klasické, pomôcť inštitucionálne – konzultačnou službou, koučovaním a podobne. Ale to sú zatiaľ vízie do budúcna. Zásadne má k tomu prispieť aj náš budúci kampus.
Čiže vašou víziou do budúcnosti je, že príde niekto napríklad z Prešova a povie, že chce založiť klasickú školu – a vy mu k tomu viete poskytnúť know-how?
Presne tak. Či už novovznikajúcej škole, alebo existujúcej. Príde riaditeľ alebo zriaďovateľ a povie: sme katolícka škola, ale niečo nefunguje – pomôžte nám stať sa klasickou školou, lebo veríme, že to je to, čo potrebujeme. A my povieme: dobre, poďme na to. Zatiaľ na to nemáme dostatočné ľudské zdroje, ale chceme sa k tomu dopracovať. Dovtedy pomáhame aspoň čiastkovými vecami, ktoré vieme zdieľať.
Dlhodobým cieľom je však ambícia pomôcť transformovať slovenský vzdelávací systém. A nielen slovenský, ale inšpirovať transformáciu a obnovu vzdelávania v Európe ako takej. Prispieť k tomu, aby sa naozaj vzdelávalo kvalitne. Pretože vzdelanie – čo si dnes uvedomuje čoraz viac ľudí – je kľúčom k budúcnosti každej krajiny.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
