Pesimistická teológia Zelenej míle

Článok obsahuje spoilery.

Po mnohých rokoch som sa opätovne dostal ku kultovému filmu Zelená míľa (USA, 1999). 

Ide o príbeh taký známy, že mi príde až trochu zbytočné pokúšať sa zhrnúť jeho dej, ale môžem to pre úplnosť skúsiť – v roku 1935 vo väznici v Louisiane dozorca Paul Edgecombe prijme do cely smrti nového väzňa, obrovského černocha Johna Coffeyho, ktorý je odsúdený za znásilnenie a vraždu dvoch dievčatiek.

Paulovi už od začiatku padne zaťažko uveriť, že tento chlap, ktorý sa vyjadruje iba v jednoduchých vetách, bezvýhradne rešpektuje autoritu dozorcov (Paula volá „šéf“) a bojí sa zaspávať v tme, je skutočne vinným v prípade vraždy, za ktorú bol odsúdený.

Paul postupne na vlastnej koži príde na to, že John nie je len taký obyčajný väzeň. Má totiž schopnosť, vďaka ktorej dokáže „požiť“ zlo, ktoré v niekom prebýva, napríklad vo forme choroby, a následne ho vykašľať ako roj malých mušiek. Takto vylieči Paula zo zápalu močových ciest.

Nevinný

V zlomovom momente deja sa John s Paulom podelí o svoje schopnosti, aby aj on aspoň na chvíľu videl, ako skutočne došlo k zločinu, za ktorý bol John odsúdený. Paul zažije víziu, v ktorej vidí, že skutočným vrahom je Divoký Bill, ktorý čaká na popravu vo vedľajšej cele. Ten dievčatám povedal, že ak jedna z nich začne kričať, zabije tú druhú. „Zabila ich láska,“ povie John.

John sa v skutočnosti iba pokúšal použiť svoje schopnosti a oživiť zavraždené dievčatá, keď ho našiel dav mužov so šerifom na čele. Obrovský muž, ktorý v náručí držal dve mŕtvoly a nedokázal sa obhájiť, tak pôsobil ako jasný páchateľ.

Paul si s hrôzou uvedomí, že neexistuje spôsob, ako Johna zachrániť – prípad sa už nedá otvoriť. Keď mu zúfalo ponúkne, že mu pomôže s útekom, John rezignovane povie, že nechce utiecť. Keďže oplýva nadprirodzenou empatiou, silno cíti utrpenie ostatných ľudí a nechce žiť vo svete, kde neustále vníma nespravodlivosť.

Bezútešnosť

Johna v zdrvujúcom finále filmu naozaj popravia na elektrickom kresle. Následne sa presunieme k Paulovi, ktorý celý príbeh rozpráva žene v domove dôchodcov ako starý muž.

Je tu však jeden háčik. Žena si všimne, že vek Paulovho syna, ktorý spomenul počas rozprávania, chronologicky nesedí. Paul jej preto odhalí tajomstvo.

Má už 108 rokov a nechystá sa zomrieť. Videl zomierať všetkých svojich drahých vrátane svojej manželky a detí. V momente, keď sa s ním John podelil o časť svojich schopností, preniesol naňho aj dlhovekosť.

A keďže väzenská myš, ktorej sa stalo to isté, žije už 60 rokov, Paul si ani nechce predstaviť, ako dlho bude žiť on.

Temnejšie vyznenie

V niečom je tento film protipólom Vykúpenia z väznice Shawshank (USA, 1994). Oba filmy vychádzali z knižnej predlohy Stephena Kinga, odohrávali sa vo väzenskom prostredí, režíroval ich Frank Darabont, hudbu pre ne skladal Thomas Newman. A v oboch príbehoch ide o to, že je do väzenského prostredia uvrhnutý niekto, kto tam nepatrí.

A predsa sa podľa mňa tieto filmy zásadne líšia. Zatiaľ čo Shawshank je príbehom o nádeji, Zelená míľa vyznieva beznádejne a pesimisticky. Nehovorím, že mi to samo osebe prekáža. Je to skvelý film a nepotrebujem, aby sa každý film, ktorý pozerám, skončil dobre, to by nebolo realistické.

Problém však nastane, keď pesimizmus Zelenej míle vztiahneme na niečo, o čom má tento film zjavnú ambíciu niečo povedať – o živote Ježiša Krista.

Ježiš vo filme?

Stephen King sa nikdy netajil tým, že obeť najznámejšej justičnej vraždy v dejinách je priamou predlohou postavy Johna, počnúc iniciálkami cez skutočnosť, že je úplne čistý, až po jeho nespravodlivú popravu.

Samozrejme, nejde o vyčerpanie duchovných námetov v tomto filme (existujú dokonca pokusy interpretovať ho ako metaforu očistca), ale na účely tohto textu sa obmedzíme na kristologické motívy v Zelenej míli.

Možno som k filmu tentokrát pristupoval až príliš cez túto optiku, ale zato som si všimol viacero vecí, ktoré naposledy unikli mojej pozornosti. V scéne, kde Paul uvidí skutočného vraha, sú symboly ako červená farba stekajúca po dreve či kladivo zabíjajúce klince úplne neprehliadnuteľné.

Hrôza celého príbehu popravy Johna Coffeyho je zrejme duchovne relevantná, ak chceme rozjímať nad tým, aké zlo sme spáchali, keď sme zabili nevinného Božieho Syna. Nemala by však formovať náš pohľad na to, ako to vnímal samotný Ježiš.

Puritánsky Boh

Ježiš sa, samozrejme, pred svojou popravou bál, a dokonca žiadal Boha o to, aby sa neodohrala. Napokon však dodal, že sa má udiať Božia vôľa (porov. Evanjelium podľa Lukáša 22, 42).

To je úplne odlišný prístup od toho Johnovho. Ten vyslovene chce zomrieť, nespravodlivosť, ktorú vníma všade okolo seba, ho neuveriteľne gniavi.

V jednom momente filmu John drsne potrestá Divokého Billa a krutého dozorcu Percyho. Podobne aj bezútešný Paulov osud sa dá považovať za akúsi formu trestu za to, že nechal preliať nevinnú krv.

V Zelenej míli, podobne ako v iných príbehoch od Stephena Kinga ľudia skrátka konečne dostanú, čo si zaslúžia. Možno to vychádza z puritánskej americkej kultúry, ktovie. 

Kresťanský Boh, hoci je nekonečne spravodlivý (spravodlivosť znamená dať každému to, čo mu náleží), je však zároveň aj nekonečne milosrdný.

Prejav lásky

Akt Ježišovho bezhraničného sebadarovania počas Veľkého piatka je prejavom nekonečnej lásky, nie nejakým momentom v dejinách, v ktorom sme ako ľudstvo raz a navždy zlyhali a Boh na nás následne zanevrel.

A ak budeme Krista vyhľadávať vo sviatostiach, nedopadneme ako Paul, zúfalo „zaseknutý“ v bezútešnom svete.

Ešte raz by som chcel zopakovať, že nepovažujem Zelenú míľu za zlý alebo nebezpečný film. Jej nedostatočné uchopenie kristologických motívov v postave Johna je skôr dôkazom toho, ako nás Božie milosrdenstvo nekonečne prekonáva, ako ho nedokážeme pochopiť ani vtedy, keď sa ho snažíme reprodukovať podľa svojich predstáv.

Sme čerstvo po Veľkej noci, keď sme rozjímaním nad tajomstvom Kristovej smrti a zmŕtvychvstania strávili hojný čas. Priepasť, ktorú som bezprostredne po sviatkoch videl medzi kristológiou Zelenej míle a skutočným Kristom, je neprekonateľná.