Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Počas Veľkej noci som uprednostnil trávenie času s rodinou pred tým, aby som si prečítal novú knihu alebo zašiel do kina na nový film, preto dnes svoj „stĺpček“ nevyužijem na recenzovanie nového popkultúrneho počinu.
Jeden môj rodinný príslušník sa však po veľkopiatkových obradoch zamyslel: „Prečo vlastne Kristus musel zomrieť?“ Považujte tento text za odpoveď na túto otázku, pričom budem čerpať z historického teologického bohatstva Cirkvi.
Vykupiteľa sme ako ľudstvo potrebovali preto, že sme hriešni. Keď sa analyticky zamyslíme nad tým, čo predstavuje hriech vo vzťahu k Bohu, zistíme, že je to narušenie spravodlivosti, a preto urážka Boha ako dobra osebe.
Takto vzniká dlh, ktorý je potrebné vyrovnať, je potrebné uskutočniť zadosťučinenie. Svätý Tomáš Akvinský v druhom článku 48. otázky tretej časti Sumy teologickej uvádza, že zadosťučinenie vieme vykonať tým, že urazenému ponúkneme niečo, čo miluje rovnako alebo viac, ako nenávidel urážku.
Zhrešili sme my ľudia, takže toto zadosťučinenie by sme mali vykonať my. A zároveň vidíme, že musíme Bohu ponúknuť niečo, čo je väčšie ako naše urážlivé hriechy. A v tom je háčik.
Nemáme na to totiž schopnosti. Môžeme byť poslušní voči Bohu, ale to je niečo, čo by sme mali robiť tak či tak, Bohu to neponúka nič navyše ako zadosťučinenie. Navyše ako dokonalá bytosť Boh už všetko má, takže nemáme nič, čo by sme mu mohli ponúknuť.
A tu prichádza Božie vtelenie ako naša záchrana.
Ako Boh a zároveň človek bez hriechu si Ježiš Kristus nezaslúži trpieť, a zároveň má jeho obeta nekonečnú hodnotu, keďže je druhou osobou Najsvätejšej Trojice. Táto dobrovoľná obeta z lásky ponúka Bohu niečo, čo prevažuje urážky celého ľudstva.
„A preto Kristovo utrpenie nebolo len dostatočným, ale aj nadbytočným zmierením za hriechy ľudského pokolenia,“ píše doslova Akvinský.
Teológ Richard DeClue však upozorňuje na dôležitú nuansu, ktorú si musíme uvedomiť, aby sa Boh v našich očiach nezmenil na krvilačného sadistu. To, čo sa Bohu páči, je láska, s ktorou sa Kristus obetoval za hriechy celého sveta, nie samotná krutosť jeho umučenia.
No dobre, tak teda takto sa vyrieši problém, ako dať Bohu niečo, čo prevýši naše urážky voči nemu. Ako však zásluhy z tohto skutku prejdú na nás, na hriešnych ľudí, ktorí nie sú dokonalí ako Kristus?
Svätý Anzelm píše, že Kristus si za svoju obetu zaslúži odmenu. Keďže mu však ako druhej božskej osobe už patria všetky veci, môže byť odmenený tým, že zásluhy za jeho obetu (čiže milosti) prejdú na niekoho ním milovaného – a to na nás!
DeClue vysvetľuje, že kresťanská spása v tomto ponímaní nie je iba nejakou právnickou transakciou, pri ktorej Kristus za nás podpísal šek, ale zároveň má aj hlboký metafyzický účinok.
Aby sme sa vyhli predstave, že Boh len mechanicky presúva zásluhy z jedného účtu na druhý, musíme pochopiť, že Kristus a Cirkev tvoria jednu mystickú osobu, pričom Kristus je jej hlavou a Cirkev jej telom. Ak hlava získa nekonečnú milosť, táto milosť prirodzene prechádza do zvyšku tela.
Čo sa týka našej spásy, nie sme teda iba pasívnymi pozorovateľmi, ale skrze účasť na Kristovej láske sme do jeho obety priamo včlenení.
Na Veľký piatok sa teda jeho „nadbytočné zmierenie“ stáva mostom, po ktorom sa vieme dostať k Bohu, a vďaka Kristovej obete pred Otcom stáť ako milovaní adoptovaní synovia a dcéry.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
