Čím viac utekáme pred smrťou, tým menej vieme žiť

Pred sedemnástimi rokmi dala výpoveď v nemocnici a začala prichádzať za umierajúcimi domov. Po rokoch práce pre domáci hospic videla, ako sa ľudia cez utrpenie menia a začínajú vnímať veci, ktoré my v bežnom zhone prehliadame. V rozhovore Jana hovorí o tom, čo ľudia pred smrťou najviac ľutujú, prečo aj ateisti na konci života hľadajú Boha a čo sa o živote naučíme až vtedy, keď pred smrťou prestaneme utekať.

Za originálnymi iniciatívami býva často silný osobný príbeh. Čo vás priviedlo k myšlienke domáceho hospicu?

Bolo to utrpenie ľudí, ktorých som stretávala ako zdravotná sestra v nemocnici. Umierali v bolestiach, často bez pravdivých informácií o svojom stave, v samote, skrytí za plentou. Ako mladá sestra som však vôbec nevedela, ako by som im mohla pomôcť. 

Zlom prišiel v roku 2002, keď náš štrnásťročný syn ochrnul a lekári nám povedali, že mu ostávajú posledné chvíle života. Vtedy som mala možnosť zažívať utrpenie z druhej strany – z pozície matky, ktorej umiera dieťa.

Odmietla som odísť domov a zostala som pri jeho lôžku počas rozhodujúcich 48 hodín. Prešla som si všetkými fázami – šokom, vytesnením, strachom až po zvláštny pokoj, že to všetko má nejaký hlbší zmysel. 

Syn sa napokon čiastočne uzdravil, no táto skúsenosť ma navždy zmenila. Rozhodla som sa založiť domáci hospic. Netušila som však, kde začať. Bola som len jednou z tisícok zdravotných sestier a na takúto úlohu som sa vôbec necítila. No dnes už viem, že keď človek na niečo dozrie a je vnútorne pripravený, príde chvíľa, keď sa už nedá cúvnuť…

Čo bolo tou chvíľou pre vás? 

Keď v jeden večer na operačnú sálu priviezli mladú ženu, ktorej sa vrátila rakovina jazyka. Po ťažkej liečbe bolo zrejmé, že pred sebou nemá veľa času. Mala podstúpiť ďalší zákrok, no hlavný operatér tam nebol. Odskočil si na hodinu angličtiny.

Zostala som pri nej sama a tá žena sa ma vtedy opýtala: „Sestra, prečo existuje smrť? Ja to také nespravodlivé. Manžel nás opustil a ja sama vychovávam dvoch synov. Čo s nimi bude, keď zomriem?“ Jej slová sa ma hlboko dotkli. V tej chvíli som si povedala, že dám výpoveď a obetujem svoj život službe umierajúcim. 

Vždy hovorím, že umierajúci sú tí najkrajší ľudia na svete. Naučili sa niesť svoj kríž a napokon obdarúvajú nás, ktorí k nim prichádzame.

Už neviem, ako sa jej príbeh skončil, ale ona zastúpila stovky ľudí, pri ktorých som mohla byť počas sedemnástich rokov existencie domáceho hospicu. Hoci to bolo veľké riziko, dnes viem, že to malo zmysel. Sprevádzala som pacientov od roka a pol až po 102 rokov. A za túto cestu som nesmierne vďačná.

Čím sa domáci hospic líši od lôžkového alebo od umierania v nemocnici?

Je jedinečný práve v tom, že umierajúci zostáva vo svojom známom prostredí. Má pri sebe svoje knihy, svoju kuchyňu, svojho psa, výhľad na rozkvitnuté muškáty. Je doma a služba prichádza za ním. Príde lekár, sestra, sociálny pracovník, psychoterapeut či kňaz.

Naším cieľom je umožniť človeku zostať tam, kde sa cíti prirodzene a šťastne. Väčšina ľudí by si priala zomierať doma, no nie vždy to okolnosti dovolia. Často sú narušené rodinné vzťahy, blízki spolu nekomunikujú alebo sa nevedia dohodnúť, kto sa o umierajúceho postará. A to dokáže spôsobiť človeku na konci života veľkú bolesť.

Ako reagujú ľudia, keď sa dozvedia, že ich stav je nezvratný a de facto čakajú na smrť?

Ako prvé prichádza prirodzene šok. Mnohí tomu nechcú veriť a ešte dúfajú, že sa budú liečiť ďalej. Niektorí muži mi hovorili, že keď sa tú správu dozvedeli, opili sa. Nechceli o tom hovoriť ani so svojou rodinou. Ženy väčšinou plačú. Niekedy si zoberú lieky na upokojenie, ale najmä potrebujú tie emócie pustiť. 

Potom sa často stretávam s tým, že sa ľudia rozhodnú odovzdať svojim blízkym to najlepšie zo seba. Bývala som svedkom toho, ako mamy písali dcéram recepty na koláče, otcovia odovzdávali synom starostlivosť o auto, dom či záhradu. 

Rodiny sa chcú o zomierajúcich postarať doma. Sú na to samy

Keď zariadia tie praktické veci, zamerajú sa na vzťahy. Vynárajú sa im spomienky na ľudí, ktorým ublížili, ktorí ublížili im, a veľmi túžia po odpustení a zmierení. Do popredia sa dostávajú aj duchovné otázky. Pýtajú sa, aký mal ich život zmysel, prečo tu ešte sú, keď už všetko odovzdali a so všetkými sa rozlúčili.

A potom sa deje niečo krásne. Títo ľudia sa cez skúsenosť utrpenia veľmi zmenia. Sú pokorní, jemní a citliví. Vždy hovorím, že umierajúci sú tí najkrajší ľudia na svete. Sú to ľudia, ktorí sa naučili niesť svoj kríž a napokon obdarúvajú nás, ktorí k nim prichádzame.

V tejto súvislosti mi prichádza na um citát rakúskeho kňaza a mysliteľa Otta Mauera, ktorý povedal, že človek nezomiera na smrť, ale na zrelú lásku. Súhlasíte?

Áno, úplne. Človek na konci života začne vnímať veci, ktoré my v bežnom zhone prehliadame. Pamätám si, ako sme sa s pacientmi pozerali z okna na búrku. My zvykneme hundrať, že prší, no oni dokážu celé hodiny sledovať detaily, ktoré nám často unikajú.

Často sa mi naskytne aj príležitosť na spontánne nočné rozhovory. Prídem podať liek proti bolesti a človek mi povie: „Tretiu noc nespím. Premýšľam, čo bude po smrti. A bojím sa toho.“

Na konci života človeku postupne vypadáva z rúk všetko, čoho sa dovtedy držal. A práve v tej chvíli sa otvára priestor pre Boha.

A práve v takých chvíľach sa dotýkame toho, že život nie je len v našich rukách a že možno existuje aj duchovná realita, ktorú nevidíme. Sú to posvätné chvíle, ktoré by som mohla veľmi ľahko prekaziť zbytočnými slovami. Pritom niekedy stačí, keď poviem: „Ja verím, že život pokračuje,“ a človek sa upokojí. 

Veľakrát sa mi stalo, že po takomto rozhovore človek pokojne zomrel, hoci nebol pokrstený a neprijal žiadne sviatosti. Myslím si, že to bolo preto, lebo do jeho posledných chvíľ vstúpila nádej. A to je podľa mňa nesmierne dôležité nielen pri umierajúcich. Byť nositeľmi nádeje všade tam, kde ju ľudia práve potrebujú. 

Reagujú takto aj presvedčení ateisti? Je človek na konci života viac otvorený pre duchovno?

Áno. Pri lôžkach umierajúcich som sa často stretávala s rôznymi formami ezoteriky, ktorá mnohým nahrádzala spiritualitu. Na konci života sa však ukazuje, že ezoterika neprináša pokoj ani odpoveď na hlbokú existenciálnu úzkosť. 

Keď človek vie, že sa blíži koniec, začína si klásť iné otázky. Hovorí o veciach, ktoré ho ťažia – o alkoholizme, násilí, potratoch, rozbitých vzťahoch alebo o tom, že opustil rodinu. Túži po úľave, ale najmä po odpustení.

Na konci života človeku postupne vypadáva z rúk všetko, čoho sa dovtedy držal. Zdravie, sila, práca, istoty aj plány. A práve v tej chvíli sa otvára priestor pre Boha. Ja to nazývam nesviatostné sprevádzanie – citlivo kráčať s človekom tam, kde práve je, počúvať ho a prinášať mu nádej.

Zomiera sa veriacim ľuďom ľahšie? 

Vo všeobecnosti áno. Nie je v nich toľko strachu z toho, čo bude. Ľahšie prichádzajú k odpusteniu a vedia, že smrť nie je posledným slovom, ale prechodom niekam ďalej. Nikdy nezabudnem na jednu hlboko veriacu pani doktorku. Hovorila mi: „Janíčko, ja sa už teším na Pannu Máriu.“ Jej vnuk si ju vzal domov, hoci s manželkou boli neveriaci. 

Postupne sa však okolo nej začala zjednocovať celá rodina. Tí, ktorí spolu predtým veľmi nehovorili, prichádzali, zmierovali sa a zostávali pri nej. Jeden zo synov sa k nej dokonca nasťahoval a spával vedľa nej. Ona sama už neskôr hovorila, že Bibliu ani náboženské rádio nepotrebuje, lebo tú Božiu blízkosť už prežíva v sebe. Zomrela pokojne, obklopená širokou rodinou. 

Dojímavé bolo, s akou láskou sa o ňu starali ešte aj po smrti – upravili jej vlasy tak, ako to mala rada, a chceli dokončiť všetko, čo by ju potešilo. Vždy keď idem okolo toho domu, spomeniem si na ňu. Ako až do posledných chvíľ ako detská lekárka radila svojim pacientom a ich rodinám.

Aké najväčšie strachy prežívajú ľudia na konci života? 

Veľmi často je to strach z fyzickej bolesti. Pýtajú sa, či ich počas umierania bude sprevádzať bolesť. Ľudia s ochoreniami pľúc alebo dýchacích ciest sa zasa boja dusenia. Iní sa pýtajú, ako to bude vyzerať – či budú kričať, či pri nich niekto bude a nezostanú sami. Veľkým strachom je aj obava o blízkych. Človek v tých chvíľach nemyslí len na seba, ale veľmi silno na tých, ktorých miluje.

Zaujímavé je aj to, že niekedy akoby umierajúci čakali na konkrétneho človeka. Zažila som pacientku, ktorá sa držala pri živote, kým sa jej dcére nenarodilo dieťa. Keď jej do telefónu povedali, že sa jej narodil vnuk, do dvoch hodín pokojne zomrela.

Inokedy zas čakajú, kým príde niekto blízky, aby mohli odísť v jeho prítomnosti. A niekedy je to presne naopak – rodina na chvíľu odíde uvariť kávu a človek zomrie v tichu a samote, akoby si to tak želal.

Keď prichádzame do rodín, nevidíme len domácnosť, ale najmä obraz vzťahov – lásky, odpustenia, ale aj starých bolestí a nevypovedaných krívd.

Je v tom veľké tajomstvo, do ktorého úplne nevidíme. Ale po rokoch pri umierajúcich mám pocit, že človek si chvíľu svojho odchodu vie do istej miery načasovať. A keď je pripravený, akoby vnútorne povedal: Už môžem odísť.

Dá sa povedať, že zmierený človek odchádza s pocitom „dokončil som, čo bolo treba“?

Áno, no nie vždy je to tak. Najmä ak ide o nevyriešené vzťahy. Stáva sa, že človek túži po zmierení, ale druhá strana to odmietne. Volala som napríklad dospelému synovi – lekárovi – od umierajúceho otca, ktorý si ho veľmi prial vidieť. Syn to však odmietol, lebo sa stále nepreniesol cez zranenie z toho, že ich otec opustil. 

Vravela som mu, že je to posledné želanie jeho otca, no nepomohlo to. Otec potom upadol do bezvedomia a o pár dní zomrel. V takých chvíľach si človek uvedomí, akú silu má neodpustenie a že nie všetko sa dá na konci života ešte napraviť.

Umieranie totiž často ukáže celý život v pravde. Keď prichádzame do rodín, nevidíme len domácnosť, ale najmä obraz vzťahov – lásky, odpustenia, ale aj starých bolestí a nevypovedaných krívd. Môžeme podať ruku k zmiereniu, ale druhá strana má stále slobodu ju odmietnuť.

Čo ľudia pred smrťou najviac ľutujú, keď sa obzrú za svojím životom?

Najviac ich trápi, keď ublížili druhému človeku alebo prerušili vzťah s niekým blízkym. Keď prestali hovoriť so svojou mamou, roky nekomunikovali s otcom, s bratom či so sestrou. Práve tie najbližšie vzťahy bývajú na konci života najcitlivejšie.

Veľmi ich bolí, keď rodina dlhé roky nemohla fungovať spolu a zostala rozdelená. Vtedy hovoria: Život je taký krátky. Keby som to bol vedel skôr, odpustil by som svojej mame, že bola prísna alebo mi nedovolila študovať školu, ktorú som chcel.

V realite však s ňou celé roky nehovorili. A uvedomia si aj to, že ich vlastné deti prišli o babičku či dedka. Niekedy sa k sebe vrátia až v starobe, no tá bolesť z premárneného času v človeku zostáva.

Majú ešte ľudia, ktorým ostávajú posledné dni či týždne života, nejaké priania? 

Áno. Ľudia sa napríklad túžia vrátiť na miesto, kde sa odohralo niečo dôležité – kde dostali prvú pusu, študovali alebo prežili krásne obdobie života. Pamätám si na jedného mladého športovca, ktorý si chcel ešte pred smrťou skočiť bungee jumping. Povzbudili sme ho, aby to urobil, kým ešte môže. 

Žijeme v spoločnosti nastavenej na výkon. A preto sa starnutie javí ako zlyhanie, nie ako prirodzená súčasť života.

A nikdy nezabudnem na ženu, ktorá celý život s láskou varila pre celú rodinu. Pred smrťou mala túžbu rozlúčiť sa so svojou kuchyňou. Hovorila, že v nej pripravila toľko obedov, koláčov, báboviek a buchiet, že musí všetkým tým spotrebičom poďakovať. 

Bolo veľmi dojímavé sledovať, ako hladila kuchynskú linku, rúru aj chladničku a hovorila: „Toto bol môj životný priestor. Tu som bola šťastná, lebo som tvorila niečo pre druhých.“

Mali ste možnosť sprevádzať aj umierajúceho kardinála Miloslava Vlka. Ako si na neho spomínate?

Predovšetkým si spomínam na jeho službu Cirkvi až do poslednej chvíle. Fascinovalo ma, že si nikdy nezúfal a neľutoval sa. Odovzdával veci ďalej, ale stále sa snažil byť súčasťou života Cirkvi a slúžiť, kým mu sily stačili. 

Som vďačná, že som ho mohla spoznať aj osobne. Bol mojím duchovným sprievodcom, ktorý ma vedel povzbudiť a vždy našiel správne slová. Nikdy mi však nič nenanucoval. Vždy dodal: „Voči mojim odporúčaniam zostaň slobodná.“ A z jeho posledných týždňov života si nesiem aj jednu úsmevnú spomienku. 

Akú?

Raz som ho uložila na popoludňajší odpočinok a zazvonil telefón. Netušila som, kto volá, tak som si povedala, že ho predsa nebudem budiť. Až neskôr som zistila, že volal pápež František. 

Neskôr volal pápež ešte raz, no práve vtedy mal kardinál návštevu, tak som telefonát opäť zrušila. Až večer, keď bol po pokojnom dni oddýchnutý a chystala som ho na spánok, zazvonil telefón tretíkrát. Tentoraz to vyšlo.

Potreba rozlúčiť sa je v nás hlboko zakorenená. Tak ako oslavujeme narodenie človeka, potrebujeme vedieť prežiť aj jeho odchod.

Ten rozhovor mu priniesol obrovskú radosť. Povedal pápežovi, že už ide domov, a pápež František mu poďakoval za jeho službu. Nikdy nezabudnem, ako v ten večer zaspával s úsmevom na tvári.

Všetci vieme, že smrť príde, no dnešná spoločnosť má tendenciu ju vytesňovať. Prečo sme takí posadnutí dlhovekosťou a smrť vytláčame zo svojho života? 

Myslím si, že preto, lebo nechceme ukazovať bezmocnosť. Bezvládnosť, slabosť či odkázanosť nám pripadajú nedôstojné, akoby nepatrili k životu. Pravda je však opačná. Práve bezmocní a krehkí ľudia bývajú pre nás živých veľkým darom.

Žijeme v spoločnosti nastavenej na výkon. Musíme byť úspešní a stále aktívni. Aj od seniorov sa očakáva, že budú neustále fit a výkonní. To je šialené. A preto sa potom starnutie javí ako zlyhanie, nie ako prirodzená súčasť života.

Človek, ktorý má v sebe pokoru a určitú zrelosť, však vie, že starnutie príde a nedá sa zastaviť. Dá sa len prijať. Napokon zisťujeme, že to nie je o tom, koľko precestujeme, koľko výkonov ešte podáme alebo o koľko si predĺžime život.

Dôležitejšie je, či sa z nás stávajú pokorní, múdri a láskaví ľudia, ktorí priťahujú druhých, aby k nim prišli, zaujímali sa o ich príbeh a chceli byť v ich blízkosti.

V jednom rozhovore ste povedali, že na narodenie dieťaťa sa vieme dôkladne pripraviť, no na smrť sa nepripravujeme. Prečo je to podľa vás tak?

Myslím si, že jedným z dôvodov je, že sa z nášho života vytrácajú rituály lúčenia. Smrť sme akoby odsunuli bokom a nechceme ju vidieť. Pritom potreba rozlúčiť sa je v nás hlboko zakorenená. 

Keď sa pozriete do tváre človeku, ktorý odchádza, vidíte pravdivosť života v tej najčistejšej podobe.

Tak ako oslavujeme narodenie človeka, potrebujeme vedieť prežiť aj jeho odchod. Vidíme to v každej kultúre. Chodíme do Thajska, Indie či Afriky a obdivujeme, ako sa tam ľudia lúčia so zosnulým pri viacdňových obradoch. Vraciame sa fascinovaní, no pritom zabúdame, že aj my sme kedysi mali svoje vlastné rituály.

Napríklad aké?

K zosnulému prišiel domov kňaz, susedia, rodina, priatelia. Zvonili zvony, aby celá dedina vedela, že niekto odišiel. Išlo sa do kostola, potom na cintorín a napokon sa všetci stretli na oslave v miestnom pohostinstve, kde sa pokračovalo až do rána. 

Dnes je všetko rýchlejšie, úspornejšie a nastavené na výkon. Aj smrť sa akoby skracuje a odbavuje. A pritom sa oberáme o pokoj, ktorý môže priniesť dôstojná rozlúčka. Keď človek týmto rozlúčkovým procesom prejde, prežíva pokoj, že pre svojho blízkeho urobil všetko, čo mohol. Keď sa to nestane, smútok v ľuďoch niekedy zostáva dlho nezahojený.

Na sklonku života majú ľudia tendenciu viac si uvedomovať to, na čom v živote záleží. Môžeme si tieto hodnoty viac uvedomovať aj my, ktorí práve nečelíme smrti? 

Áno. Nemusíme čakať na rakovinu či inú životnú krízu, aby sme precitli. Veľmi pomáha, keď sa človek priblíži k tým, ktorí sú slabí, chorí alebo na okraji spoločnosti. Keď sa zapojí do služby hendikepovaným, osamelým či ľuďom bez domova. Práve tam si človek veľmi jasne uvedomí, čo je v živote dôležité.

Zároveň veľmi záleží na tom, ako si človek usporiada vlastný život. Či sa nechá strhnúť neustálym prúdom výkonu a zhonu, alebo si život zjednoduší. Či si vytvorí domov, kde mu je dobre, či pôjde do prírody a obklopí sa dvoma-troma ľuďmi, s ktorými môže zdieľať život do hĺbky.

Myslím, že dnes ľudia čoraz viac túžia po jednoduchosti. Už nevyhľadávajú luxusné rezorty či drahé hotely, ale ticho, prírodu a samotu. Preto zvyknem odporúčať aj kláštory – miesta ústrania ďaleko v horách, kde má človek priestor stretnúť sa sám so sebou a napokon aj s Bohom.

Službu zomierajúcim nazývate svojím poslaním. Čo vám osobne dáva? Čo si odnášate z príbehov ľudí, ktorých sprevádzate?

Predovšetkým lásku. Títo ľudia vám často dajú oveľa viac, než im dokážete dať vy. Keď sa pozriete do tváre človeku, ktorý odchádza, vidíte pravdivosť života v tej najčistejšej podobe.

Len keď naozaj pochopíme, akým darom je život, začneme ho žiť inak – vedomejšie, vďačnejšie a viac naplno.

Tí ľudia sa už na nič nehrajú, nemajú nijaké masky, nič nemusia predstierať. Sú nesmierne láskaví a pravdiví. A keď vás taký človek pohladí po ruke a povie vám „ďakujem“, pocítite akoby teplo pri srdci.

Keby ste mali pomenovať jednu vec, ktorú si môžeme vziať do života, aby sme žili vedomejšie, hlbšie a v pravde o vlastnej konečnosti – čo by to bolo?

Asi uvedomenie, že každý deň môže byť tým posledným. Preto je dôležité žiť naplno prítomný okamih a neodkladať život na neskôr. Uvedomiť si, že aj keď nemáme dobrú náladu a vonku prší, stále je to deň, ktorý nám bol darovaný.

A práve v tom je jeho hodnota. Len keď naozaj pochopíme, akým darom je život, začneme ho žiť inak – vedomejšie, vďačnejšie a viac naplno.

A napokon si myslím, že veľké misie dnes často nie sú ďaleko od nás, ale priamo v našich rodinách, farnostiach, spoločenstvách či na pracoviskách. Niekedy stačí všimnúť si susedku, ktorá je smutná, osamelého človeka vedľa nás alebo priateľa, ktorý potrebuje povzbudivé slovo. Nemusíme robiť veľké veci. 

Práve pomoc druhému človeku môže naplniť deň viac než čokoľvek iné. A možno práve tak sa učíme skutočne žiť – s otvoreným srdcom, bez zbytočného lipnutia na tom, že všetko musí byť podľa našich predstáv.