Matúškov príbeh nás naučil skutočnej vďačnosti za život

Dvere mi otvorila usmiata mladá žena v tričku s odtlačkom drobnej rúčky a nožičky. Hoci Veronika Melová (29) prišla o svojho prvorodeného Matúška, žiari z nej pokoj. Jej syn je stále pre ňu krásny napriek jeho ťažkej diagnóze, s ktorou prežili tehotenstvo. 

Prišla si o prvé dieťatko… Ako sa cítiš?

Mám v sebe taký vnútorný rozpor… Cítim sa šťastná a zároveň sa bojím. Čo keď si bude niekto myslieť, že za Matúškom málo smútim? Brzdia ma predsudky ľudí okolo mňa… Upozornili ma na to v robote, že jedna kolegyňa o tom tak rozpráva. Akoby som nemala právo sa ani usmiať. Ľudia ten môj úsmev chápu tak, že sa nič nestalo. Toto je najťažšie. 

O rodine ste snívali, Matúško prišiel veľmi skoro po svadbe. Kedy si vlastne zistila, že má zdravotný problém? 

Na prvom ultrazvuku začiatkom septembra minulého roku bolo všetko v poriadku. Pri ďalšej kontrole sa zistilo, že má rozšírené NT, teda zvýšenú hodnotu šijového prejasnenia. (Tieto hodnoty predpokladajú u dieťatka vyššie riziko chromozomálnych porúch, ako sú napr. Downov, Edwardsov alebo Patauov syndróm, pozn. autorky.) Matúško mal toto prejasnenie až na hlavičke, mal akoby takú prilbu. Aj rúčky mal akoby v kŕči, nevedel s nimi hýbať, akoby boli zafixované. Neskôr už aj zaostával trošku v raste, nevyvíjal sa tak, ako by sa mal. Môj gynekológ ma poslal k špecialistke na rizikovú graviditu.

Čo lekári povedali?

Ešte z klasických tehotenských povinných testov vyšlo vysoké podozrenie na Downov, Edwardsov alebo Patauov syndróm, lekárka tie dva posledné potvrdila ako najviac pravdepodobné. Upozornili ma, že mu môže vďaka tomu prestať biť srdiečko aj o dva týždne. To bolo začiatkom októbra. Po všetkej radosti z jeho príchodu sme teda zistili, že naše bábätko nie je zdravé.

Priniesli nové vyšetrenia nádej?

S manželom sme boli na veľkom ultrazvuku, dali nám obrázok nášho dieťatka. Ani gynekológ presne nevedel, čo to je. Hľadali sme teda potom informácie cez AI. Bolo nám rýchlo jasné, že sa to neskončí dobre. Pamätám si, že sme šli okolo kostola v Petržalke na Antolskej a videli sme tam mamičku s kočíkom. Hoci ma Paľo, môj manžel, presviedčal, že takto budem vyzerať o rok aj ja, už som vnútorne cítila niečo iné. 

Ťažké je pre mňa sa teraz usmievať, aj keď sa cítim šťastná. Ľudia to berú tak, že sa nič nestalo.

Poslali nás za doktorom Grochalom ako odborníkom. Ten ešte potvrdil, že dieťatku nefunguje jedna komora srdca. Chceli od nás aj odber plodovej vody, ktorej som vtedy nemala dosť. No už sme vedeli, že naše dieťa zomrie, boli sme s tým zmierení.

Prišla som aj na odber choriových klkov, avšak nebola som v dobrom zdravotnom stave – zo stresu z odberu som celú noc vracala a bolela ma hlava. Lekárka teda odber zamietla a navrhla mi další termín. Prehodnotili sme však situáciu pre zvýšené riziko potratu, na tieto odbery som teda nešla. Rozhodli sme sa iba pre neinvazívny odber z krvi na Trisomy testy.

Keď prišli výsledky testov, bolo to treba prijať, aj keď mne sa zdalo ťažké zmieriť sa so smrťou a zároveň dúfať v zázrak uzdravenia. Môj manžel ma však podporil, že sa dá oboje naraz. Mali sme tento postoj počas celého tehotenstva: prijali sme realitu, že Matúško zomrie, no zároveň sme sa modlili k svätému Gerardovi, že ak je to Božia vôľa, aby ho vyliečil. Toto nám obom, hlavne mne, veľmi pomáhalo.

Cítila si v takej náročnej situácii podporu a rešpekt od zdravotníkov?

Keď som po týchto vyšetreniach išla k svojmu gynekológovi, mal veľa pacientok. Aj mi povedal, že nemá toľko času, koľko si zaslúžim, no chcel zistiť, čo sa deje. Cítila som nátlak, že všetko musíme urobiť, ako povie on. Nemala som pocit, že mám právo sa sama rozhodnúť, čo vlastne chcem. Dnes už mám iného gynekológa, veriaceho.

Spor som mala aj s genetičkou pre odbery choriových klkov z placenty. Vedeli sme, že pri tomto odbere je riziko úmrtia bábätka. Genetička mi navyše hovorila o riziku mojej smrti, ak dostanem otravu krvi, vystrašila ma. Tiež riešila, aký ťažký je život rodiny s dieťaťom s Downovým syndrómom, že to nie je život… Nato som sa jej priamo opýtala, či mám ísť podľa nej na potrat. Odvetila, že nie…

Podporu som od nej rozhodne necítila. Jasne som povedala, že nechceme naše dieťatko zabiť. Testy z krvi, pre ktoré sme sa nakoniec rozhodli, mi urobila veľmi neochotne, podľa nej boli zbytočné. Zlé to ešte bolo zo strany sestričiek po pôrode na oddelení šestonedelia, boli veľmi neempatické, neochotné, akoby nevnímali, že som prišla o dieťatko. Manžel tam mal byť so mnou, no správali sa voči nám veľmi neohľaduplne vzhľadom na situáciu, v ktorej sme boli.

Mala som však veľkú podporu rodiny, všetci sme sa zomkli. Aj vďaka tomu som sa rozhodla skúsiť odbery iba z krvi, aj keď sme si museli za ne zaplatiť.

Mala si aj pozitívny zážitok s lekármi?

Som vďačná za doktorku Václavovú, ktorá ma sprevádzala rizikovým tehotenstvom, bola mi ako druhá mama. Necítila som od nej žiadny tlak, iba prijatie a rešpekt nášho rozhodnutia, pri ktorom nám bola pripravená pomáhať. Okrem týchto dvoch – môjho vtedajšieho gynekológa a genetičky – boli ku mne všetci láskaví, srdeční, ľudskí. Žasla som, akých lekárov máme na Slovensku, kde každý nadáva na zdravotníctvo.

Čo bolo pre teba zvlášť ťažké počas tehotenstva?

Veľa ľudí nám dávalo falošnú nádej. Hovorili: Nebojte sa, ešte to všetko dobre dopadne. Bolo to aj v práci, hoci som kolegyni hovorila, že chodím na kontroly, viem, aký je problém a že Matúško nebude zdravý. Aj ona nás presviedčala, že lekári sa môžu mýliť. Ale ja som bola na ulrazvukoch, magnetickej rezonancii, prešla som veľa odborníkov a nezdalo sa mi, že by sa toľkí mohli mýliť.

Bola si v špeciálnej situácii. Predchádzala špeciálna príprava aj pôrodu?

Pôrod mal svoj plán, mali sme stretnutie s prednostkami pôrodnice aj novorodeneckého oddelenia. Dohodli sme sa ešte v 30. týždni, že keď sa Matúško narodí, volíme paliatívny prístup – nebudeme ho intubovať, zachraňovať za každú cenu, ale necháme ho v teple, ak bude treba, nakŕmime ho. Podstatné bolo tlmiť bolesť, ale žiadne iné zásahy. Nechceli sme sa hrať na Pána Boha. Boli sme si však vedomí, že môže zomrieť kedykoľvek. Riešili sme aj laktáciu po pôrode, lebo mne sa kolostrum tvorilo od šiesteho mesiaca. Potrebovala som to zastaviť, keďže nebola vízia, že by som ho mala komu dávať. 

Matúško sa dožil termínu pôrodu. Ako si rodila?

Prirodzene v normálnom termíne v 37. týždni. Hospitalizovali ma už pár dní predtým, keďže som bola na rizikovej gravidite a mali podozrenie na preeklampsiu. Už som sa navyše otvárala, Matúško chcel ísť von. 

Pôrod bol pre mňa krásny zážitok, okamih, keď sme sa stretli s Matúškom. Nemám z neho traumu, na jeho smrť sme boli pripravení. Boli a sme vďační za každú sekundu, ktorú s nami Matúško bol. Plodovú vodu mi praskli, mala som jej veľa, Matúško ju nevedel piť. Mal poruchy nielen na srdiečku, ale aj v žalúdku, pažeráku a hlavičke. Nedostával z mozgu signál, že má piť. 

Na Matúška a na hodnotu života sme sa však dívali s pohľadom viery v niečo viac ako len v materiálny svet.

Narodil sa maličký, mal 1 200 g, aj preto nebol pôrod bolestivý. Pri jeho narodení bol aj môj manžel Paľo a moja mama. Vďaka našej neštandardnej situácii nám nemerali pásmi srdcový tep, tri hodiny sa nič nedialo. Odozvy boli aj tak slabšie, ale dúfali sme, že sa dožije aj času po pôrode.

Čiže sa narodil živý?

Okolo dvanástej mi dali oxytocín a epidurál, no pôrodná asistentka už nevedela nájsť Matúškov tep, mala pocit, že sa v brušku navyše otočil. Poslali ma teda na ultrazvuk do vedľajšej miestnosti. Šla som tam sama, ani mi nenapadlo, že Matúško už nežije. No keď sa pokúšali na ultrazvuku zachytiť odozvy srdiečka, nenašli napriek viacerým pokusom nič. Vtedy ma len sestrička pohladkala, pochopila som. 

Ponáhľala som sa za Paľom, ale každým krokom som sa rútila do smútku z toho, že ho neporodím živého. Prestalo mu ešte v brušku biť srdiečko, porodila som ho o 15:54. Položili mi ho neumytého na hruď, boli sme s ním takto asi dve hodiny. Dali nám odtlačky ručičky a nožičky nášho anjelika a pýtali sa, či ho chceme pochovať, s čím sme počítali. 

Aké to pre teba bolo, dívať sa na svoje dieťatko, ktoré si tak vytrvalo chránila?

Pre mňa s Paľom bol a je Matúško krásny. Hoci bol malinký, mal niečo okolo 30 cm. Narodil sa s otvorenými ústočkami, akoby sa nadýchol. Mal trošku iné jedno uško, krásne pery. Bol akurát veľmi malinký, ale inak bol krásne bábätko. Cítila som sa nádherne z toho, že ho mám, asi som si v tom momente neuvedomovala, že nežije. Cítili sme obaja s manželom v tom okamihu Božiu prítomnosť. 

Ako ste to vedeli?

Napriek celej situácii sme sa stretávali v nemocnici s úžasnými ľuďmi. V sobotu pred pôrodom v nemocničnej kaplnke nám kostolníčka Veronika povedala, že sa za nás modlí, neskôr mi priniesla aj olej sv. Charbela. Mali sme so sebou aj šatku sv. Gerarda a nejako sa ocitla na všetkých našich veciach v izbe. Keď vošiel lekár, hneď si ju všimol a hovorí, že to pozná. Cítili sme, že je veriaci, a vedomie, že je s nami takýto človek, nám dalo dôveru a silu. 

Navyše čas Matúškovej smrti sme odhadli na tretiu hodinu, čiže zomrel v tej hodine ako Pán Ježiš. Bolo to v pondelok vo Veľkom týždni. Aj cez toto sme cítili, že nás Boh objíma a všetko sa deje tak, ako on chce. Aj vďaka tomu sme s celou situáciou zmierení. 

Nemrzelo ťa, že si ho aspoň na chvíľu nevidela živého?

Neuvažovala som nad tým, či by som ho chcela vidieť alebo počuť plakať. Bolo krásne, že bol s nami počas celého pôrodu, tak to bolo v poriadku. Aj lekár s dulou nám povedali, že je to takto dobré, aby sme sa netrápili pohľadom na neho, že nebude vedieť dýchať. Náš Matúško zomrel vo svojom prirodzenom prostredí, vo svojom domčeku v brušku tak, ako to malo byť. 

Matúško bol z tvojej strany rodiny prvým vnúčaťom. Ako prijala širšia rodina vašu a jeho situáciu?

Každý po svojom. Niektorí to, zdá sa, prijali hneď, s niektorými sme mali dlhé a náročné rozhovory a potrebovali viac času na spracovanie. Rozumieme aj ľuďom s iným názorom, ale stále sa držíme myšlienky pro-life. Otázka hodnoty života sa pre nás odvíja hlavne od viery v niečo viac ako len v materiálny svet. Z čisto „praktického“ pohľadu asi nemalo zmysel takto sa trápiť vyhýbaním sa umelému ukončeniu života. Uvažovali sme aj nad tým, či Matúško v mojom brušku netrpí, či mu nespôsobujeme bolesť. Našťastie ma poradkyňa z Poradne Alexis upokojila, že mu ako rodičia vedome neubližujeme. Dúfali sme, že bol u mňa v brušku spokojný. 

Pohreb ste poňali ako slávnosť… Prečo?

Vzali sme to – ako povedala Paľova mama – ako odovzdanie Matúška Pánu Bohu. Rozlúčka bola v tom istom malom kostole na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, kde sme mali aj svadbu, svätú omšu slúžil Paľov brat Jakub. Boli s nami nádherní ľudia, bolo cítiť radosť. A to aj napriek tomu, že pani, ktorá upravuje zomrelých pred pohrebom, nám volala, aby sme nedávali Matúška do otvorenej truhly, že je to strašné. Bol to však on, náš krásny syn, taký, aký sa nám narodil. Keď sme niesli truhličku, bolo to smutné aj krásne, celý pohreb bol však plný odovzdanosti. 

Čomu vás táto skúsenosť naučila?

Vďačnosti za život ako taký. Uvedomili sme si, ako veľmi mrháme svojím životom, neberieme šancu žiť vážne. Nevyužívame potenciál, ktorý máme. Z tohto uvažovania na podklade skúsenosti s Matúškom vznikla výzva. Paľo spísal zopár vecí, v ktorých by sa ľudia (vrátane nás) mohli zlepšiť, aby sa stal každý z nás lepším človekom. Bola to aj odpoveď na otázku, ktorú sme dostávali od ľudí: Čo môžeme pre vás urobiť? Dosah to má už len cez Paľa ako trénera, hovorí totiž o tom aj svojim zverencom. Jeden z nich sa priznal, že rieši hlúposti, a pritom dostal obrovskú šancu žiť – inú ako Matúško. Potešilo nás, že nad tým uvažuje.