Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Sťažovanie sa vo všeobecnosti nepovažujeme za niečo pozitívne, a predsa sa všetci sťažujeme. Sťažujeme sa na počasie, spoločenské pomery, prácu a na mnoho ďalších vecí. Možno si ani neuvedomujeme, akou bežnou súčasťou našich rozhovorov sa sťažovanie stalo.
Ľudská myseľ je prirodzene nastavená všímať si nebezpečenstvo, nepríjemnosti a veci, ktoré nie sú v poriadku. Táto schopnosť súvisí najmä s limbickým systémom, jednou z najstarších častí ľudského mozgu, ktorá sa niekedy označuje ako „primitívny mozog“. Jeho úlohou nie je robiť nás šťastnými, ale chrániť náš život. Riadi základné telesné funkcie, ako je tep srdca, telesná teplota, pocit hladu či smädu, a zároveň nás upozorňuje na bezprostredné nebezpečenstvo. Tieto procesy prebiehajú automaticky a sú nevyhnutné pre naše prežitie.
To, čo si však vyžaduje vedomé úsilie, je spôsob, akým komunikujeme. Sťažovanie sa často plní spoločenskú funkciu. Umožňuje nám vyrozprávať sa zo svojich problémov a nájsť u druhých pochopenie a potvrdenie. V tomto zmysle sa ukazuje pravdivosť príslovia Nešťastie si hľadá spoločnosť. Keď sa delíme o svoje ťažkosti, uvedomujeme si, že na ne nie sme sami.
Ak dobré veci vo svojom živote zamlčujeme len zo strachu, aby sme nepôsobili chvastúnsky, môže to byť prejavom falošnej pokory.
Deliť sa o svoje bremená je určite dobré, no nemusíme ich neustále vyhľadávať. Napriek tomu sa to často deje, najmä keď sa niekto opýta: „Ako sa máš?“ Zdá sa, že v našej kultúre sa neradi delíme o dobré veci, aby sme nepôsobili namyslene alebo nevzbudzovali závisť. A tak sa sťažnosť stáva našou predvolenou odpoveďou.
Možno za tým stojí hlbšie presvedčenie, že šťastie je obmedzený zdroj. Dobré veci sa nám často zdajú hodnotnejšie vtedy, keď sú vzácne, než keď ich je dostatok. Niektorí ľudia preto vnímajú svoje šťastie vo vzťahu k šťastiu druhých. Utrpenie iných môže zmierniť ich vlastnú bolesť, zatiaľ čo radosť druhých môže zdanlivo zmenšovať tú ich. Akoby v pozadí zaznievala myšlienka: čím viac utrpenia je okolo mňa, tým menšiu časť musím niesť ja. A čím viac radosti majú ostatní, tým menej jej zostáva pre mňa.
Takéto zmýšľanie môže prameniť z našej výchovy, kde sa často učíme, že odmena prichádza až po tvrdej práci a námahe. Môže byť ovplyvnené aj ekonomickými princípmi, podľa ktorých vzácnosť zvyšuje hodnotu, zatiaľ čo hojnosť ju znižuje. Ak sme týmto spôsobom myslenia obklopení celý život, ľahko ho začneme uplatňovať vo všetkých oblastiach života.
Tak vzniká mentalita nedostatku, ktorá zužuje náš pohľad na svet. Podobne ako neustále sťažovanie sa nás sústreďuje predovšetkým na seba – na to, čo nám chýba alebo čo sme stratili. Hoci sťažovanie sa môže ľudí na chvíľu spojiť spoločnými problémami, len zriedka vytvára hlboké a trvalé vzťahy.
Skutočné a trvalé spojenie vzniká vtedy, keď dokážeme prekročiť tento obmedzený pohľad. Ak sa rozhodneme pozerať na život optikou hojnosti a nie optikou nedostatku, začneme žiť iným spôsobom. Úspech už nebudeme vnímať ako niečo, čo získavame na úkor druhých, ale ako niečo, čo môžeme vytvárať spolu s nimi.
Nemusíme hromadiť radosť ani bojovať o svoje miesto, pretože veríme, že dobra je dosť pre všetkých. Dokážeme sa úprimne tešiť z úspechov iných, pretože ich radosť nijako nezmenšuje tú našu. Naopak, prispieva k tomu, aby bolo vo svete viac dobra a radosti. A keď príde strata, nemusíme podliehať strachu, pretože dôverujeme, že radosť a Božie požehnanie si k nám opäť nájdu cestu.
Takýto pohľad na život možno nie je prirodzený, ale dá sa pestovať vedomými rozhodnutiami každý deň. Jedným z najúčinnejších spôsobov je vďačnosť. Vždy existuje niečo, za čo môžeme byť vďační.
Ak dobré veci vo svojom živote zamlčujeme len zo strachu, aby sme nepôsobili chvastúnsky, môže to byť prejavom falošnej pokory. Namiesto toho môžeme začať tým, že si budeme pripomínať všetko, za čo sme vďační Bohu. Tým presmerujeme pozornosť od seba k nemu a uznáme, že nie všetko dobré je výsledkom našich vlastných schopností.
Takýto postoj môže inšpirovať aj ľudí okolo nás, aby sa na svoj život pozerali podobne a aby sme spolu vytvárali hlbšie a úprimnejšie vzťahy.
Napokon je len na nás, o čom sa budeme rozprávať s ostatnými. Ak sa vedome rozhodneme pestovať vďačnosť a zameriavať sa na to, čo je dobré, môžeme postupne svoj zvyk sťažovať sa nahradiť slovami, ktoré povzbudzujú, posilňujú a prinášajú radosť.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
