Don Marián Valábek: V manželstve sa musíme stále namáhať, milovať a hľadať

Pápež František sa už pred desiatimi rokmi v exhortácii Amoris laetitia ukázal ako veľký znalec rodiny a manželských pomerov, keď hovorí, že žiadna rodina nepadá z neba dokonale pripravená. Kde to vzal?

Vyrastal v rodine, o rodinách premýšľal a pracoval medzi nimi. Zároveň ako mladý pozeral na situáciu rodín a hodnotil to. Vďaka svetlu od neznámeho kňaza, ktorý ho usmernil na cestu kňazstva, sa na povolanie kňaza pripravoval aj pozorovaním.

V Argentíne boli pomery rodín iné ako tu v Európe, mnohé situácie sú pre nás nepochopiteľné. Keď chodil do favel, okrajových štvrtí, nebolo to nič moc. Ale napriek tomu tam ľudia vytvárali vzťahy, čo ho viedlo k ďalšiemu rozmýšľaniu tak pri štúdiu, ako aj neskôr, keď sa stal kňazom a zažil problémy vďaka junte, ktorá vtedy vládla. František to všetko vnímal a hľadal spôsob, ako by rodinám mohol pomôcť, čo nebolo bez problémov. Pán Boh však dával svetlo aj do týchto situácií, aj do istých riešení, ktoré musel hľadať. Nie všetkým sa to páčilo.

Ako môžeme poznávať rodiny na Slovensku my?

Tak isto ako František. A nesmieme zabudnúť na začiatok. Na počiatku Boh stvoril muža a ženu na svoju podobu. Zaoberám sa presne týmto: čo sa dialo „potom“. Keď Boh niečo robí, robí to dokonalo. Ale Boh nás stvoril dokonalo nedokončených. To je rozdiel. Stvoril nás „odtiaľto potiaľto“ a pozval nás, aby sme mu pomáhali „dokončovať sa“ – dokončovať ho, dokončovať ju, dokončovať ich, dokončovať seba. 

Sme vtiahnutí do tohto procesu dotvárania a musíme reagovať na situácie, v ktorých sme. Tam v Argentíne, tu na Slovensku, v Európe. Všetci navzájom sa ovplyvňujeme, je to „mišung“ tohto sveta. Napríklad si uvedomujem, ako sa dostal do Európy kardinál Pironio. Prišiel na svet v Argentíne, ale rodičov mal Talianov. Zobrali sa 18- a 20-roční, mali 22 detí. On bol posledný, stal sa biskupom. Potom ho pápež zavolal do Európy, pracoval tam na rôznych pozíciách a ako kardinál sa stal predsedom rozličných rád, až sa stal predsedom rady pre laikov. 

Musím si urobiť ujmu, aby som ťa mohol milovať. Čiže ja nemôžem žiadať: „Ty mi daj.“

A tam vymyslel spolu s Jánom Pavlom II. Svetové dni mládeže a začal ich realizovať. Tak ako Ján Pavol II. začal vnášať svetlo do toho, kde bol. Rovnako to robil František, pred ním Benedikt. A to napriek tomu, že my by sme chceli všade lúč svetla – a tu je svetlo samo. A toto svetlo musí osvetliť rozličné situácie – ten roh, tamten roh, aj pod stolom. Lúč by svietil len na jedno miesto. Potrebujeme sa teda učiť dívať Božími očami, mať trošku širší pohľad. 

Každá rodina je podľa exhortácie povolaná učiť sa milovať a prijímať lásku. Sú snúbenci počas prípravy na manželstvo dobre pripravovaní na schopnosť milovať?

Je omyl myslieť si, že snúbenci budú pripravení. Čo znamená dostatočne pripravovaní? Čo robí ten strom za oknom? (Don Valábek ukáže na figovník, pozn. red.) Rastie, ale z koreňov. To znamená, že kmeň, ale aj rodina musí rásť z koreňov. Preto sa pýtam: Čo bude z vašich detí v roku 2500? Národy. Toto musím vidieť, tento vývoj a rozvoj – ovplyvňujem budúcnosť. Pritom som zodpovedný za svoju situáciu, v akej budem, keď budem zomierať, ale súčasne ovplyvňujem aj ostatných.

Pápež František jasne v exhortácii napísal, že nie sme schopní pripravovať a pripraviť snúbencov a povedať: „Sú pripravení.“ Vonkoncom nie. František hovorí, že im musíme pomôcť prísť do bodu rozhodnutia: „Ideme do toho.“ Dozrieva sa až v manželstve. Čiže nie sú ešte dozretí, sú len pripravení vstúpiť do manželstva. 

Stále musíme pri tomto počítať s tým, že sú takí, akí sú: dokonale nedokončení. „Dokončovať“ sa budú spolu, spolu budú dozrievať. Nemôžem trhať figy, kým budú nezrelé, ale až keď budú zrelé až prezrelé. Až potom budú také, aké majú byť. Všetci sme v procese, ešte nie sme na konci, nemôžeme povedať, že už sme hotoví a nemusíme nič robiť. No ako manželia si musíte byť vedomí, že sa ľúbite, aj keď budete starí deväťdesiatnici.

Pápež František v Amoris laetitia veľmi zdôrazňoval manželskú nežnosť, hovoril o nej ako o dotyku Boha vo sviatosti manželstva. Nežnosť však v manželstvách často chýba. Prečo?  

Čo hovoril pápež o tejto exhortácii? Čo máme najprv prečítať? Celú exhortáciu. A potom štvrtú kapitolu o láske. Hovorí: prečítaj ju a potom sa vráť k celej exhortácii a až potom „k problematickým miestam“ tej-ktorej kapitoly a znova ju prečítaj. Lebo láska je trpezlivá. My by sme chceli, aby bola fantastická, aby bola dobrotivá… ale toto prvé slovo, to sa nám nechce. Láska je trpezlivá. 

Musím si urobiť ujmu, aby som ťa mohol milovať. Čiže ja nemôžem žiadať: „Ty mi daj.“ Manželáci (členovia spoločenstva Manželské stretnutia, pozn. red.) majú heslo: „Chcem, aby ti bolo pri mne dobre.“  Keď som o tomto hovoril v kostole, zrazu si uvedomili, že tá štvrtá kapitola o trpezlivej láske je obsiahnutá vo všetkých ostatných. Keď si vyberieme len jednu kapitolu, sme nedostatoční.  

Pre mnohých mužov je neprimerané prejavovať po sobáši svojej manželke pozornosť, zaujímať sa o ňu, pekne ju osloviť, obetovať sa za ňu… Ako ich naučiť žiť tú štvrtú kapitolu Amoris?   

Kto to mal týchto mužov naučiť? Mama. Oni sa pritúlili k mame, ale potom už neboli schopní počúvať, čo im furt vypráva. Mama musí prestať vyprávať, musí ich milovať a posielať za otcom, aby dostávali komplexnejší pohľad. A zároveň tú lásku, ktorú má žena k dieťaťu, musí aj cez dieťa prejavovať manželovi. Manžel, to je tiež jedna z tém, ktorými sme sa nezaoberali. Muž takmer nepozná svoju ženu, je pre neho záhadou. A nemá trpezlivosť, chýba tam láska, trpezlivá láska.

Manžel musí svoju ženu trpezlivo spoznávať, ale aj žena sa musí nechať trpezlivo „opracovávať“. Je to tak, ako keď treba ostrihať ten figovník, aby doniesol ovocie. Keď všetko prekryjú listy, nebude tam ovocie. Aj manželia sa musia navzájom opracovávať. Trošku to prirovnávam k súrodeneckej láske. Načo sú súrodenci? Aby sa navzájom obrusovali. To nesmie byť drastický „brúsny kameň“, ale „jemný šmirgeľ.“ Toto isté potrebujú aj manželia. Musím sa dať opracovávať a musím opracovávať. Sme dokonalo nedokončení, toto musím mať stále pred očami. 

Pápež v exhortácii zdôrazňoval potrebu rodiny ako domácej cirkvi. K tomu nás však nik špeciálne neviedol…  

Toto je každodenná záležitosť, už len tým, ako sa rodina doma modlí. Modlitba je súčasťou liturgie. Sviatosť manželstva, to je všetko, čo robia doma, to je domáca cirkev. My by sme chceli omšu doniesť domov. Nie! Domáca liturgia je to, čo robíte, a to, ako sa obraciate na Boha a ako sa navzájom milujete. To je domáca cirkev. Kristus sa za Cirkev obetoval, rovnako sa vždy niekto musí obetovať pre rodinu. Cirkev miluje toho, kto sa za ňu obetoval. 

To znamená, že tam panuje atmosféra lásky, ale nebude to nikdy dokonalé. „Furt“ tam bude niečo, čím do seba budeme „štuchať“, čo budeme podnecovať. Málokedy sa totiž zamyslíme nad tým, čo tomu druhému urobí dobre, musíme si to pripomínať. To je domáca cirkev. Ak sme cez covid objavili domácu bohoslužbu, to je dobré a mali by sme v tom pokračovať. No v prvom rade stále žiť lásku. 

V exhortácii je tiež pozvanie pre manželov vytvárať si priestor na stretnutie a počúvanie. Ako sa pre túto službu otvoriť? 

Manželia si musia uvedomiť, čo sú: sviatosť poslania. Na toto sa zabúda a, žiaľ, zabúdajú na to aj kňazi. Ani im nenapadne povedať: vy ste cirkev. Komu povedal Ježiš, keď odchádzal, „choďte do celého sveta“? Nám sa zdá, že len tým jedenástim, ale na iných miestach je to celkom jasné. 

Pápež 28. mája 2025 povedal, že všetci máme byť rybármi. Rybári rodín. Prvý má byť biskup, ktorý prvý hádže siete. Ale my musíme všetci hádzať s ním, lebo treba zachraňovať ľudí. Pápež vtedy hovoril, že musíme privádzať aj tých, ktorí túžia po Bohu, ale nevedia o tom. Teda nielen rodiny, ale aj mladých, aj detí, aj starých, ale v princípe sú to všetko rodiny. Takže toto poslanie máme všetci. Choďte, učte, krstite, naučte.  

Manželom tu vo farnosti hovorím: Už ste sa modlili za susedov vo svojom činžiaku? Váš vchod, to je jedna loďka a vy ste spolu na tejto loďke. Zachraňujte ich a zachraňujte spolu s nimi ďalších.  

Čo môžeme ako manželia urobiť, aby sme pomohli kňazom viac porozumieť sviatosti manželstva a lepšie ju prijať? 

Ľúbte sa. A ešte pridajte, a ešte pridajte, „nevyprávajte“ o tom. Lebo na toto majú kňazi alergiu, keď niekto „vypráva“, ako sa milujú. Kňazi majú očakávania úplne v inej oblasti než v tom, čo manželia žijú. Kňazi rovnako potrebujú vidieť, čo bude z vašich detí, z ich farníkov, v roku 2500. Národy. Nebudú to dokonalé národy. Však keď sa pozriem do minulosti, tie národy sa vyvíjali, rozvíjali, padali a bili sa, bojovali medzi sebou. Bola však za tým nedostatočnosť našej výchovy. Lebo súrodenecká láska sa musí obrusovať. 

Nedá sa zabudnúť, aký obrovský výbuch spôsobili pasáže exhortácie o vzťahoch v neštandardnej situácii…

Opakujem: štvrtá kapitola. Však vôbec neviem, čo je láska. Boh dáva pršať aj slnko svietiť na tých aj na tých. Nemôžem ináč, keď chcem byť v Božej láske. Keď chcem byť na slnku aj na daždi, musím konať rovnako ako Boh. To je proces, nie všelijaké naše predpisy, ale láska. Ten predpis, ktorý nie je láskou, nie je dobrý. Dáme pokutu za dĺžeň a mäkčeň bez rozlišovania situácie, ale to nie je láska. A tým vo vláde ani nenapadne, aby do predpisov a zákonov dali lásku. Ale vládnuť znamená slúžiť. Kto z nich slúži? Preto sa musíme naučiť, že miesto kritiky je potrebná láska. Kritika je bod, ktorý potrebujem, keď chcem začať opravovať seba. Začína sa od seba.

Do rodiny patrí päť vecí: osobná a spoločná modlitba, čítanie Božieho slova, Eucharistia, rezistencia, teda odpor voči zlu a kreativita. Kreativita všetko popreplieta.

Aj ja mám v hlave predpisy, ale to nie je láska. Navyše mám tendenciu tak preložiť Božie slovo: „Ten ma miluje, kto zachováva moje prikázania.“ Ale kto žije prikázania, ten prejavuje lásku. Nie kvôli prikázaniam. To je cesta, po ktorej ma Boh vedie. 

Je skutočnou pomocou pre problematické manželstvá prílivová vlna anulácií?

Nech sa každý problematický pár skúma. Netreba o tom špekulovať, „čo by bolo, keby“. Treba preskúmať, v akom stave sa brali. Nič iné. Lebo ak sú v manželstve, musia sa namáhať, manželstvo nie je med lízať. Ale ak vtedy urobili podvod alebo niečo nevideli, tak to nie je manželstvo. 

Cirkev bude vždy na strane manželstva. Pokiaľ nie je vyhlásený opak, je to manželstvo, aj keď ťažké. Ale kto z tých manželov, ktorí majú problémy, má chuť sa meniť? Zabudli sme, že dokonalosť nie je dokončením. A keď v tom mojom dokončovaní zbadám nejaký zádrh, musím to opravovať. Musím sa stále namáhať, milovať a hľadať. Koľko som zmenil na sebe? Nevytáčam toho druhého niečím? Ak vidím na druhom len chyby, začať musím u seba a toho druhého aj s jeho chybami milovať. Aj Boh miluje takto, na toto zabúdame. V exhortácii pápež cituje Martina Luthera Kinga: Aj v tom najhoršom človeku je skrytý Boží obraz.

Takže ako pomôcť takýmto párom?

Nedosiahnem nič tým, že na to upozorním, ale tým, že ich budem zahŕňať láskou, modlitbou a pôstom. Prečo sme žiadny pôst nerobili za seba? Príležitostí na malé pôsty máme neskutočne mnoho. Už len keď si zoberiem mobil. Obetujem za manžela to, že dnes aspoň pol hodinu vydržím bez mobilu. Fúha, to sa mi nechce, však? Z polhodiny sa môže stať aj hodina za toho druhého. Toto je láska, kde si kvôli trpezlivej láske ja robím ujmu kvôli nemu a za neho. Kto sa modlí, začína milovať, hovorí Augustín. Modlitba, to je obliekanie duše, jej dýchanie. Musíme dýchať aj radosťou, lebo keď nebudeme dýchať, nebudeme mať Ducha, lebo Duch dýcha v nás a dýcha radosťou.

Pápež Lev XIV. pri desaťročnici Amoris laetitia pripomenul, že rodiny potrebujú osobitnú pozornosť. Čo najviac rodiny v súčasnosti tlačí?   

„Opravujem“ pápeža: keď to takto povedal, tak nie preto, že rodiny potrebujú osobitnú pozornosť, ale „našu osobitnú“ pozornosť. Naše osobitné úsilie, lebo ony nemajú osobitné potreby. Majú také potreby, ktoré prináša život. A my sa chceme ťažkostiam vyhnúť, tak sa osobitne nevyhýbajme. To znamená, že mám naozaj všetky rodiny rád. Aj tie, čo žijú tak všelijako, len musím hľadať, ako to urobiť. Najľahšie sa odsudzuje: tí zle žijú. A čo majú títo dobré? Hoci žijú v neusporiadaných vzťahoch, čo majú títo ľudia dobré? Každý jeden má niečo dobré, len to treba objaviť.  

Čo teda patrí do dobrej rodiny?

Nie výčitky, ale inšpirácia. Do rodiny patrí päť vecí: osobná a spoločná modlitba, čítanie Božieho slova, Eucharistia, rezistencia, teda odpor voči zlu a kreativita. Kreativita všetko popreplieta, len vtedy vznikne sieť. 

Aj František, aj Lev hovoria o tom, že láska dáva život. Exhortácia sa volá Radosť z lásky. Ale keď niekedy sledujeme tie príbehy manželstiev, je to o bolesti, o zraňovaní, o pádoch, o nedokonalosti… 

Prečo išiel Ježiš na kríž? Aby premenil naše ťažkosti z nedokonalého, nedokončeného. Pri dokončovaní sa robí veľa chýb, lebo si myslíme, že takto je to lepšie alebo jednoduchšie. Myslíme si, že máme lepší názor ako Boh. Ale to, čo Boh do toho vložil, je základ. Musím sa tých základov držať. 

Čím to je, že poslední pápeži upriamili pozornosť na rodinu a na manželstvo? 

To len nám sa zdá, že „konečne“! Lebo sme si mysleli, že tam je to v poriadku, že sa to urobí samo alebo že to urobia rodičia, ale oni netušili ako a často to netušia ani teraz. Treba sa nám však pozerať do Písma: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy.“ „Ty máš slová večného života.“ Všetko tam máme, už len čítať. A byť pritom trpezliví.