Začiatkom tohto leta sme si s bratmi vymysleli menšiu výzvu. Rozhodli sme sa prebehnúť najužšiu vzdialenosť medzi severnou a južnou hranicou Slovenska. Vzdušnou čiarou to je 77 a pol kilometra; najkratšia pešia trasa, teda tá, po ktorej sme sa vybrali my, merala celkovo 105 kilometrov.
Spája obce Čirč na severe a Hosťovce na juhu našej krajiny. Brat túto cestu v navigácii, ktorú sme si „nabili“ do hodiniek, označil príznačne „Poľsko – Maďarsko“. Hoci v realite sme sa 99 percent času nachádzali na domácej pôde.
Pripomenulo mi to slogany typu „od počatia po prirodzenú smrť“, čo by ideálne mali byť dve kotvy v živote každého človeka. Avšak to podstatné sa v princípe odohráva medzi nimi. V období medzi týmito dvoma okamihmi; počas života.
Ako beh od poľskej po maďarskú hranicu, ktorý sa odohrával na Slovensku.
Váž si to, čo máš. A využi to
Aby sme sa správne pochopili, „od počatia po prirodzenú smrť“ je, samozrejme, správny pohľad. Veď aj septembrový Národný pochod za život bude oslavovať tieto prirodzené práva každého jedinca.
Skôr ma niekedy zaráža, že „obdobie medzi“, to, ktoré vypĺňa 99 percent nášho bytia, nevyužívame úplne príznačne. Už len štatisticky: nie je úplne jednoduché dostať sa na tento svet. Navyše, žijeme v najlepšom období, aké kedy ľudstvo poznalo.
A predsa sa niekedy správame, akoby dostať sa na tento svet bolo finálnym cieľom. Ale spôsob, akým žijeme svoj život, ako si ho vážime, je už druhoradý.
Minule som autom obiehal cyklistu. Mám rád cyklistiku, mám rád cyklistov a neprekáža mi za nimi spomaliť a ísť ich rýchlosťou päť minút, kým ich môžem bezpečne obehnúť. Tento cyklista mal cyklodres, na ktorom mal nápis v zmysle za život od počatia. Cyklista však zároveň nemal na hlave prilbu.
Tento príklad mi odvtedy príde na um vždy, keď naše činy nie sú v súlade s našimi slovami. Keď chceme chrániť životy iných (veľmi správne), prečo taktiež nechránime ten svoj? Prečo si nedáme prilbu na hlavu, ale druhým by sme s láskou dali trebárs aj skafander?
Život je dar, hovorí sa často. A opäť – je to absolútna pravda. Ako však pristupujeme k tomuto daru? Raz som cestoval s kolegami na pracovnú cestu. Jeden z nich, šofér, ma prišiel vyzdvihnúť na krásnom aute luxusnej značky. Tešil som sa na rýchlu, pohodlnú jazdu. Podľa môjho odhadu mala trvať hodinu. Trvala však o polovicu dlhšie. Z dôvodu, že vlastník vozidla si odmietal kupovať diaľničné známky.
Nehovorím, že okresné cesty nemajú svoje čaro, a tiež si po nich občas rád zajazdím. Načo mať však športové auto a plytvať jeho možnosťami? Dať si raz za čas nezdravý fast food je v poriadku, ale stravovať sa takto pravidelne zničí telo. Respektíve určite mu to nepomôže naplniť jeho plný potenciál.
Nehádž si polená pod nohy
Je prirodzené, že nie každý deň nášho života bude úplne podarený. Niekedy bojujeme s veternými mlynmi, ktoré môžu mať podobu veľkej únavy, zdĺhavej choroby či hlbokého smútku. Avšak robiť vedomé voľby, ktoré život človeka totálne zbytočne vystavujú riziku – alebo ho brzdia –, je tým, čo sa zvykne označovať strieľaním si do vlastnej nohy.
A potom sa sťažovať na výrobcu zbrane, napríklad.
Keď sme bežali po ceste spomínanej na začiatku, jej priebeh sa tiež podobal životu. Spočiatku radosť, nadšenie; prebytok energie. Čím bližšie bol koniec, tým viac sa hlásila únava, nastupovali ťažkosti a bolestné ťahanie nôh do cieľa. Avšak všetky naše aktivity počas trasy – stravovanie, oddych, práca so svojimi silami – smerovali k úspešnému dorazeniu do cieľa. Neviem si napríklad predstaviť, že by som sa odmietol najesť, aby som bol „ľahší“, alebo sa vyzul a tým riskoval okamžité zranenie na lesných cestách.
Dalo by sa teda povedať, že aj keď niekedy bojujeme s okolnosťami a nie je jednoduché využívať svoj potenciál naplno, základné pravidlo dobrého života by malo znieť nasledovne: minimálne nesabotovať svoje snaženie.
