Umývanie kúpeľne môže tiež občas poslúžiť ako námet na napísanie článku. Priznám sa, že ja to robím celkom nerád. Všimol som si totiž, že po vyleštení zrkadla (väčšinou nie mnou) na ňom oveľa lepšie vidno nové nečistoty. Bijú do očí; úžasne vynikajú v kontraste s čistým podkladom.
Je mnoho profesií, kde jedna „nečistota“, jedna chyba, môže pokaziť celkový dojem, niekedy aj celú kariéru. Samozrejme, je to možno silné tvrdenie, ale iste si viete predstaviť napríklad jednu chybu pilota lietadla… Aj preto tí lietajú zväčša viacerí naraz a majú celý podporný tím dispečerov a tak podobne.
Skôr chcem povedať to, že ste azda zažili moment, keď vo vašej kariére, počas ktorej ste dodržiavali všetky pravidlá, termíny a pokyny, zrazu nastala situácia, v ktorej ste pochybili. A vôbec to nemuselo byť úmyselne.
„Machuľa“ na futbalovom ihrisku
Minule som na tomto mieste písal o rozhodovaní na futbalových trávnikoch. Stala sa mi napríklad taká situácia, že som neudelil druhú žltú kartu, hoci som ju podľa všetkého udeliť mal. Len na doplnenie, po druhej žltej karte nasleduje červená a vylúčenie previnilca z hry.
Tento môj omyl, hoci jeden, ma stál nomináciu na ďalší zápas. Mohlo sa mi to javiť nespravodlivé; veď všetky ostatné rozhodnutia boli správne. Toto jedno však bilo do očí ako tá machuľa na vyčistenom zrkadle.
Niekedy jedno zlé rozhodnutie môže zničiť naozaj všetko.
Keby ich tam bolo viac, možno by tak do očí nebili. Vyzerali by totiž ako štandard, nie ako výnimka, ako niečo, čo tam nepatrí.
Ako by však vyzeral môj celkový výkon, ak by bol plný chýb? Toto treba mať na mysli, keď spravíme chybu. Je jedna, a ľudia si ju všimnú, lebo je v kontraste s ostatným a zároveň očakávaným správaním. Ale je to vždy lepšie, ako keby sa nad mojou chybou už nikto ani nepozastavil, lebo by bola „len jedna z mnohých“. Len ďalšia bodka na špinavom zrkadle.
Cestný lišaj aj slepá ulička
Niekedy jedno zlé rozhodnutie môže zničiť naozaj všetko. Keď si boxer v ringu hoci len raz nedá pozor na súperov rýchly spodný hák, ktorým ho „ukončí“. Dovtedy môže boxovať akokoľvek úžasne, ale po tej jednej osudnej rane mu to bude platné asi tak ako mŕtvemu zimník.
Po páde je však väčšinou nevyhnutné aj vstať. Už len pragmaticky; lebo život ide ďalej.
Práve v týchto dňoch sa odohráva jeden z najkrajších cyklistických pretekov Giro d’Italia. Trojtýždňový závod v úvodných dňoch sprevádzajú výdatné lejaky. Cyklistom to značne sťažuje výkon ich povolania a mnohí už museli pre následky pádov aj odstúpiť.
V piatej etape (z 21) sa do úniku dostal mladý Španiel menom Igor Arrieta. Počas dňa si vypracoval celkom slušný náskok, ale pár súperov ho niekoľko desiatok kilometrov pred finišom dobehlo.
Vyzeralo to tak, že prišiel o šancu na víťazstvo. Spolu s iným súperom sa však ostatným prenasledovateľom opätovne vzdialili, ale v zjazde dostal na mokrej vozovke šmyk a spadol. V tom momente mu chýbalo 14 kilometrov do cieľa a súper sa mu stále vzďaľoval. Arrieta sa postavil, opravil spadnutú reťaz na bicykli a vydal sa na stíhaciu jazdu.
Svojho soka, ktorý onedlho takisto zistil, ako chutí „cestný lišaj“ (takisto spadol), dobehol približne šesť kilometrov pred cieľom, aby následne zle odbočil a opäť ho strácal, tentokrát asi o 15 sekúnd. Do tretice ho dobehol 150 metrov pred cieľovou páskou, nazbieral posledné zvyšky síl, obehol ho a etapu vyhral.
Postaviť sa a kráčať ďalej
Či to znie ako kvalitná antická dráma, alebo nepodarený motivačný film, naozaj sa to stalo. Do cieľa prišiel Arrieta ako prvý. Dorazil tam zároveň mokrý, v dotrhanom drese a s krvavým lakťom. Hodil sa do náručia svojmu tímovému šéfovi, vyplakal sa a prebral si cenu. Sťaby márnotratný syn, ktorý nakoniec vyhral.
Na Gire je krásne to, že na druhý deň sa každý musí opäť postaviť na štart novej etapy a pokračovať do tej ďalšej. Víťaz, porazený, prvý aj priemerný, všetci.
Ja som po vynútenej pauze išiel pískať ďalší zápas a predpokladám, že každý z vás má podobný zážitok, keď sa prítomnosť už nepýtala na minulosť.
Treba sa totiž zamerať na ďalší krok, nie na posledný pád.