Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V týchto týždňoch mám často pocit, že svet „zošalel“ a že mocní tohto sveta si robia, čo chcú, bez akéhokoľvek ohľadu na človeka.
Vo svete je toľko vojen, ktoré sú už takými chronickými, že sa akoby stali normálnou súčasťou nášho života, vojen, na ktoré sa vďaka novovzniknutým vojnám zabúda – jedna vojna akoby vytláčala z našej pozornosti inú (nespravodlivú) vojnu. A tak sme si na to už zvykli a možno nás zaujímajú len „nové boje“…
Do tohto, prepáčte mi to slovo, „bláznivého“ sveta zaznieva hlas muža v bielom, ktorý nazýva veci pravým menom a svoje názory a vyhlásenia v podstate nemení – len je často nútený meniť, resp. pridávať ďalšie mestá a národy na zoznam tých, ktoré nespravodlivo trpia.
Uvedomil som si to nedávno na generálnom zhromaždení Hnutia fokoláre (Diela Máriinho) v Castel Gandolfe. Stretol som sa tam s mnohými ľuďmi, prichádzajúcimi práve z rôznych oblastí súčasných konfliktov. Mnohí prišli aj s oneskorením, pretože uviazli na niektorom letisku počas cesty. A nielen to…
Ale práve tam, v týchto miestach konfliktov, sú „naše“ komunity, kresťania ako my, ktorí tam žijú v strachu, v obavách… Mnohých z nich poznám aj osobne, a preto sa ma to osobne dotýka. Nemôžem zostať ľahostajný s myšlienkou, že je to ďaleko a mňa sa to netýka…
Počas tých spoločne strávených dní som mal možnosť porozprávať sa aj s tými, ktorí sú naozaj ďaleko a prežívajú iné drámy – drámy klimatických migrantov. Aj na ostrovoch v Tichom oceáne (napr. Kiribati) sú „naše“ komunity, ktoré žijú rovnakým spôsobom (a možno ešte intenzívnejšie) ten istý ideál zjednoteného sveta, ktoré prežívajú rovnakým spôsobom bolesť aj radosť ako naše malé komunity v akomkoľvek meste či regióne. A ony budú musieť v nasledujúcich rokoch nútene opustiť svoju krajinu, svoje domovy, pretože tieto ostrovy pohltí oceán, ktorého hladina stúpne nad úroveň zeme a ostrovy sa ocitnú pod hladinou (ako mi to len pripomenulo zatopenie rôznych dedín pri výstavbe priehrad a kaskád na našich riekach – ale tam to bolo plánované).
Moji priatelia mi hovorili, že čoskoro chcú navštíviť práve tieto ostrovné komunity v Tichom oceáne – veď žijú to isté Slovo života, prežívajú tie isté skúsenosti, ale blížia sa k bodu, že budú musieť opustiť svoju krajinu, pretože tá zmizne z povrchu Zeme.
Všetky tieto geograficky vzdialené problémy ma začali ovplyvňovať. Tieto problémy sa stali aj mojimi a nemohol som voči nim zostať ľahostajný. Každá takáto bolesť druhého sa stala aj mojou vlastnou.
Uvedomil som si, že musím aj tieto „vzdialené“ či „blízke“ situácie a problémy personifikovať a uvedomiť si, že tam žijú ľudia, ktorí sa v živote snažia o to isté, o čo ja, ktorých skúsenosti so životom evanjelia sa podobajú tým mojim, ktorí prežívajú rovnaké, resp. možno aj väčšie bolesti ako ja… (a mohol by som pokračovať).
Nemôžem zostať ľahostajný voči bolesti druhých, aj keď sú geograficky vzdialení. Musím pre nich niečo urobiť… Napríklad sa modliť, ale možno nezostať len pri tom…
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
