Keď počujeme slovo „lenivosť“ (acedia), väčšinou si predstavíme niekoho, kto žije pasívnym životným štýlom. Namiesto toho, aby poctivo chodieval do práce alebo školy a potom vhodným spôsobom oddychoval, celé dni vysedáva scrollujúc krátke videá a pojedajúc chrumky.
Lenivosť je sotva niečo, z čoho by sme obvinili človeka, ktorý pracuje šesťdesiat hodín týždenne. A predsa by s týmto zhodnotením nemecký filozof 20. storočia Josef Pieper nesúhlasil.
Vo svojej knihe O víře. O naději. O lásce (v origináli Über die Liebe; Über den Glauben; Über die Hoffnung, české vydanie od Krystal OP vyšlo v roku 2018) dokonca píše, že súčasný workoholizmus je priamym dôsledkom toho, čo stredoveká teológia nazývala acedia.
Workoholizmus ako únik
Acedia totiž nie je v klasickom ponímaní iba nedostatok aktivity. V skutočnosti ide o druh smútku, a to taký druh, ktorý je mimoriadne nebezpečný. Je to totiž smútok nad božským dobrom v človeku.
Človek si dokáže uvedomiť, že byť nositeľom božského dobra je náročná úloha, ktorá so sebou prináša mnohé výzvy, a môže preto upadnúť do acedie a pokušenia byť menším, akým môže naozaj byť.
Tento únik pred svojou podstatou pritom môže mať rozličné formy, napríklad sa môžem začať bezmyšlienkovito oddávať potešeniam. A jednou z foriem je takisto to, že začnem byť hyperaktívny, aby som prehlušil Božie volanie.
Takto podmienený workoholizmus je teda ukážkovým príkladom acedie, hoci by sme ho zvonku posúdili ako pravý opak lenivosti.
Vyriešiť sa to dá tak, že si človek osvojí postoj veľkodušnosti, čo znamená, že je ochotný dorásť do svojej pravej veľkosti, a súbežne pokory, vďaka ktorej si uvedomí, že tá veľkosť je darom.
Nadprirodzená cnosť nádeje je potom to, čo tieto dve v podstate prirodzené dispozície „posväcuje“ a dáva im silu, ktorú samy osebe nemajú.
Zakotvený a vedúci dialóg
Táto úvaha o acedii je len jednou z mnohých myšlienok, ktoré sú obsiahnuté v Pieperovom diele o trojici nadprirodzených cností.
Nejde o dielo, ktoré by Pieper napísal naraz, v skutočnosti je to zborník troch samostatných traktátov, ktoré písal v odlišných etapách svojej intelektuálnej kariéry. Najstarší je traktát o nádeji z roku 1935, najmladšia časť (a zároveň najrozsiahlejšia) je úvaha o láske z roku 1972.
Je zaujímavé sledovať, ako veľmi sa štýlom tieto traktáty líšia. Časť o nádeji Pieper píše ešte ako mladý exaktný scholastik, pričom takmer celá vychádza zo svätého Tomáša Akvinského (hoci nejde len o rekapituláciu učenia Anjelského doktora). Ďalšie časti už zapracovávajú oveľa širšie spektrum západného myslenia, hoci jadro Pieperových vlastných postojov je stále tomistické.
Vstupuje však do priameho dialógu s mysliteľmi 19. a 20. storočia, najmä z kontinentálnej filozofickej tradície. Odpovedá napríklad na myšlienky Karla Rahnera, Sigmunda Freuda či Martina Heideggera. Páčilo sa mi, ako dokázal uznať, že jeho súčasníci majú v niečom pravdu, no vzápätí poukázal na to, kde je ich myslenie nedostatočné.
Klasická filozofia pre dnešnú dobu
Pieper poukázal napríklad na to, že Heidegger má čiastočne pravdu, keď hovorí, že naše bytie je bytím k ničote, pretože naša blízkosť k nebytiu priamo vychádza z nášho statusu bytosti, ktorá je stvorená z ničoho a počas svojej pozemskej púte (status viatoris) sa dokáže v každom momente odvrátiť od Boha.
Heideggerovi však uniká, že „bytie k ničote“ je vlastné iba ľuďom v stave putovania. Naše naplnenie mimo času už spočíva v tom, že naveky kontemplujeme absolútne bytie.
Možno to už implicitne vyplynulo z tohto textu, ale chcel by som upozorniť na to, že hoci nejde o ezoterickú akademickú filozofiu určenú pre piatich ľudí, Pieperovo dielo o nadprirodzených cnostiach nie je ľahkým večerným čítaním.
Ak sa však čitateľ obrní dávkou trpezlivosti, prenikne vo svojom uvažovaní o tom, čím vlastne viera, nádej a láska sú, do doposiaľ neprebádanej hĺbky. Kniha O víře. O naději. O lásce ukazuje, že klasická filozofia vychádzajúca z Platóna a Akvinského nie je mŕtvym muzeálnym exponátom, ale živou silou, ktorá dokáže vyriešiť aj súčasné filozofické problémy.