Ak deti pri téme sexuality odmietneme alebo zahanbíme, prestanú sa nám zdôverovať    

Menštruácia a ženský cyklus sa kedysi špeciálne medzi mamou a dcérou neriešil. Bol to fakt, ktorý sa mal prežiť a ktorý sa nedal zmeniť. Schovávanie vložiek, blbé poznámky a vnútorná vzbura či neprijatie cyklickosti však ženskosti skôr ubližovali ako pomáhali. Dá sa to inak?

V knihe Vikin denník ponúkate dievčatám pohľad na ženský cyklus a všetko okolo neho. Spomínate si, čo ste vedeli o menštruácii, keď ste boli vo veku dievčat, ktorým je určená knižka?

Pamätám si, ako sme sa s o päť rokov staršou sesternicou pozerali na nejaký seriál a tam bola veta, že „dostala měsíčky“. Nerozumela som tomu, tak som sa jej na to spýtala. Nasmerovala ma na moju mamu, nech sa spýtam jej. Moja sesternica, vtedy sotva 15-ročná, už vtedy veľmi citlivo vnímala, že dať mi túto informáciu nepatrí jej, ale niekomu inému. Nevyplašila ma, nevysmiala ani nefrajerila – len tam so mnou bola tak, ako som to potrebovala.

Doma som spravila, ako mi poradila. Mama mi povedala, že to je menštruácia, o ktorej sme sa už rozprávali, ihneď som vedela, o čo ide. Informácie som už mala. Keď prišla samotná menštruácia, necítila som sa zaskočená či nepripravená. Tiež si pamätám, že nám o tom hovorili v škole, dostali sme aj nejaké predmety, tuším kalendár. Detaily informácií, ktoré som dostala, si však nepamätám.

Prvá menštruácia nie je pre dievčatá práve romantický zážitok. Ako ste to zvládlivy?

Dostala som ju, keď rodičia práve neboli doma. Silno si pamätám na pocit smútku za včerajším dňom, za obdobím pred menštruáciou. U nás sa to nikdy nepodávalo tak, že sa vtedy stanem ženou, takže to nebolo o tom, že by som smútila za detstvom. Len mi bolo ľúto, že to už nie je tak, ako bolo.

Dodnes je pre mňa každá životná zmena náročná. Vždy potrebujem čas rozlúčiť sa s tým, čo bolo, a prijať to, čo prichádza. Príchodom mamy domov však zo mňa tento pocit straty opadol. Nerobila z toho vedu a za to som jej bola veľmi vďačná. Keď to teraz spätne hodnotím, potrebovala som vedieť, že sa nič nemení, že som to stále ja, a toto mi mama dala.

Beriete teraz menštruáciu inak?

Určite. Bolo však pre mňa dôležité dovoliť si to vnímať rôzne v rôznych životných obdobiach, dokonca aj tak, že to nemá zmysel, že to nechcem. Netreba na tom hneď hľadať niečo čarovné. Prosto sú dievčatá, ktoré nemajú potrebu oslavovať prvú menštruáciu ani sa extra tešiť z tých ďalších. Skôr to chcú premlčať, čo stále neznamená, že aj odignorovať.

S manželom od začiatku snažíme vedome a aktívne budovať prostredie, v ktorom sa naše deti nemusia hanbiť ani báť prísť za nami s čímkoľvek.

No nech to už máme akokoľvek, pre všetky z nás je dôležitá blízkosť, ochrana a starostlivosť, pričom nielen pred prvou menštruáciou a počas nej, ale aj naďalej. Dokonca aj keď má žena skoro 40 rokov a štyri deti. (Úsmev.) Dôležité je spoznať seba v tom, čo mi to prináša, čo berie, čo potrebujem a čo nie. Je to vec rastu tak u dievčat, ako aj u dospelých žien.

Mne sa teraz ľahko hovorí a píše o „peknostiach“ cyklu, keď už som s ním zažila viac než len kŕče, strachy z krvi na nohaviciach, hrubé vložky, PMS či chodenie so špinavou vložkou vo vrecku, keďže som nevedela, kam ju vyhodiť. Cyklus je pre mňa už aj o zdraví, živote, zmene, hĺbke, múdrosti, rozvahe, vášni, divokosti, radosti, sile, tvorivosti, súznení, spolupatričnosti…

Mnohé mamy dcéram maximálne vysvetlia, načo sú vložky a kam ich vyhodiť. Ako chcete vy voviesť svoje dcéry do ženskosti?

Informáciami, sprevádzaním, starostlivosťou a ochranou.

Čo to presne znamená?

Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby som bola ja tou, ktorá ich do toho celého zasvätí, a to včas, pravdivo, láskavo a užitočne. Pripravovala som sa na to a dávala som pozor, aby ma nepredbehla samotná menštruácia či ich rovesníčky.

Začala som si zisťovať informácie o tom všetkom, aby som im náhodou nepovedala nejakú hlúposť, keďže mýtov o menštruácii a cykle je strašne veľa. A, samozrejme, aby som im vôbec vedela odpovedať, keďže mnohé veci som sama nevedela či už si nepamätala.

Sama som svojmu cyklu dlho nevenovala takmer žiadnu pozornosť, akoby ho nebolo. Bolesti, únavu a PMS som zakaždým nejako zvládla, nepohodlie pri používaní niektorých menštruačných pomôcok tiež. Až neskôr som sa začala samej seba pýtať, prečo to tak vlastne je a či to tak musí byť. Následne som si začala zisťovať informácie a pýtať si pomoc. A mnohé sa skutočne začalo meniť.

Pre svoje dievčatá som chcela viac. Chcela som, aby mali čo najviac informácií hneď na začiatku a aby sa vedeli v tom o seba postarať. Aby netrpeli, čo nemusia. Aby požiadali o pomoc, keď bude treba. Aby neignorovali bolesť, nepohodlie či iné ťažkosti, aby vedeli, čo za tým môže byť, a aby to riešili.

Taktiež som v rámci spomínanej prípravy rozmýšľala nad slovami – aké slová, koľko a kedy ich použiť. Nechcela som dcéry zahltiť či povedať niečo nevhodné alebo nevhodným spôsobom. Chcela som, aby to bolo celé vecné, dôstojné, láskavé a prehlbujúce náš vzťah. No a v neposlednom rade som sa zamyslela nad prostredím, v ktorom budú tieto moje dcéry menštruovať, či je ono pripravené a bezpečné. A čo sa dalo, to som zmenila, napravila, pripravila…

Ako presne toto spraviť, na čo myslieť?

Veľa z toho sa u nás neudialo naraz či cielene „od nejakého momentu“. Dialo sa to prirodzene, postupne, od útleho veku. Napríklad sa s manželom od začiatku snažíme vedome a aktívne budovať prostredie, v ktorom sa naše deti nemusia hanbiť ani báť prísť za nami s čímkoľvek – či už ide o trápnu otázku, nepríjemný zážitok, omyl, alebo citlivú tému.

Snažíme sa, aby náš domov nebol miestom strachu ani hanby, ale bezpečným prístavom. Miestom, kde sa emócie nezosmiešňujú, otázky neumlčujú a zvedavosť netrestá. Chceme, aby naše deti už od malička zažívali, že ich svet nás zaujíma a že ich vnútorné prežívanie má hodnotu. Neznamená to však, že reagujeme vždy dokonale. Vôbec nie. No keď urobíme chybu, vieme si ju priznať a ospravedlniť sa. A aj to je súčasťou budovania dôvery.

Zázemie je teda prvé. Čo ďalej?

Dávam si pozor na to, ako svoj cyklus žijem a prezentujem ja sama. Nechcem u svojich detí vytvoriť mylnú predstavu. Nechcem, aby moje dcéry cyklus ignorovali alebo sa zaň hanbili. Zároveň však nechcem, aby nadobudli dojem, že žena je definovaná svojím cyklom, že moje prežívanie cyklu je akási norma, že len ja tu mám patent na bolesť či nálady alebo že cyklus zbavuje človeka zodpovednosti za vlastné správanie. Snažím sa ukazovať, že ženský cyklus je prirodzenou súčasťou života – nie identitou, nie výhovorkou, ale ani niečím, čo treba zľahčovať či skrývať.

Ak si ako rodičia nezvykneme hovoriť vecne a priamo už s malými deťmi, neskôr to ide len veľmi ťažko.

Ďalej si dávame pozor na jazyk, ktorý používame. Aby nebol tabuizujúci, infantilizujúci, zahanbujúci, stigmatizujúci, dramatizujúci či hrubý. Teda žiadne „krámy“, „krvička“, „vložtička“, „ružová vodička“, žiadne „dostala som to“, „schovaj to, nech to nie je vidno“, „fuj, nehovor o tom pri stole“, „šibe jej z hormónov“, „odteraz si dávaj pozor na chlapcov“, „nerob drámu“ a podobne.

Sú takéto vyjadrenia ešte dnes bežné?

Odkedy je kniha na svete, počula som veru už všelijaké vyjadrenia. Napríklad aj to, ako otec s miernym úškrnom povedal svojim dcéram, že je to u nich doma ako na bitúnku. Alebo poznámku v štýle: „To máte za to, že my musíme znášať vaše blbé nálady.“ U nás doma hovoríme o cykle, menštruácii, vložkách, krvi, vulve a pod. Hovoríme priamo, no s úctou. A všetci. V našej domácnosti sa týmto témam nevyhýbajú ani muži. Menštruácie sa neboja. (Úsmev.)    

Ale, prosím, nepredstavujte si to tak, že u nás doma pomaly už ani nič iné neriešime. S manželom veľmi dbáme na to, aby sme boli vecní a rešpektovali čas, priestor a súkromie svojich detí. Odpovedáme na to, na čo sa pýtajú. Do detailov ideme len vtedy, keď je to dôležité pre ich zdravie či bezpečnosť alebo keď si to samy vypýtajú.

Ako teda dobre odkomunikovať tému sexuality z pozície rodičov?

Delíme sa aj o vlastnú skúsenosť, ale len do určitej miery. Jednak preto, aby sme z toho nespravili príbeh o nás, ale aj preto, aby sme zachovali zdravé hranice medzi rodičmi a deťmi. Aby sme si z nich nerobili bútľavé vŕby či najlepších kamarátov. A zároveň aby sme chránili aj svoje súkromie a intimitu. Deti o nás nemusia vedieť viac, než v danom čase a kontexte potrebujú.

Samozrejme, inak komunikujeme s dvojročnou dcérou a inak s dvanásťročnou. Tá staršia by nad slovami ako „mušlička“ či „bruško“ minimálne prevrátila oči. No ak si ako rodičia nezvykneme hovoriť vecne a priamo už s malými deťmi, neskôr to ide len veľmi ťažko. Ak začneme s takouto priamou komunikáciou až pri pubertiakoch, môže pôsobiť trápne a umelo a nevedomky im tak môžeme vyslať signál, že ide o niečo zvláštne, tajné či zahanbujúce.

Komunikácia je prvý krok. Čo konkrétne ste urobili ako mama pre svoje dcéry v tejto oblasti?

Zistila som, ako by moje dcéry chceli prežiť svoju prvú menštruáciu. Všetky si však uvedomujeme, že v daný deň to môže byť zrazu úplne inak. Potom som si minimálne v mysli prešla fyzický priestor, v ktorom sa dcéry bežne nachádzajú. V kúpeľni som vytvorila „menštruačný kútik“, kde nájdu všetko, čo budú potrebovať. Nie je to schované v nejakej hornej skrinke za pracími práškami či balom toaletného papiera. Je to normálne a ľahko dostupné miesto. V oboch kúpeľniach máme koše s vekom a neparfémovaný vlhčený toaletný papier.

Zároveň som si zistila, ako to majú v škole. Či tam je na toaletách aspoň odpadkový kôš. Do školskej tašky som im pripravila malú kozmetickú taštičku s potrebnými vecami a prešli sme si, ako môžu v škole reagovať na rôzne situácie a ako môžu komunikovať, ak zažívajú nepohodlie či až ťažkosti.

Čo z toho všetkého bolo pre vaše dievčatá najpraktickejšie, najdôležitejšie?

To, keď sme si prešli rôzne situácie, ktorých sa obávali: čo ak dostanú menštruáciu na prespávačke u kamošky, čo ak im zašpinia od krvi posteľnú bielizeň, čo ak nebudú mať pri sebe menštruačné pomôcky, čo ak dostanú prvú menštruáciu v škole, čo ak budú mať od krvi nohavice, čo ak im bude v škole zle a tak ďalej. Ony sa pýtali a spoločne sme sa snažili nájsť pre ne najkomfortnejšiu reakciu.

Mne, samozrejme, toho bežalo v hlave oveľa viac, no nechcela som im z toho spraviť „prežitie v džungli“. Uistila som ich, že stále som tu ja, ich tatino, ďalší dospeláci, ktorým dôverujú, ich kamošky a podobne. A všetci im radi pomôžeme, keby dačo.

Informácie sú dnes vďaka internetu dostupnejšie ako inokedy. Sú dievčatá lepšie pripravené na svoj cyklus aj na menštruáciu ako predošlé generácie?

Priznám sa, myslela som si, že dnešné dievčatá budú vďaka internetu a väčšej otvorenosti spoločnosti vedieť o svojom cykle oveľa viac, než som vedela ja v ich veku. Realita je však často iná. Mnohé dievčatá majú aj dnes len základné informácie o ženskom cykle. Navyše nie všetky informácie, ktoré majú, sú presné. Napríklad stále veľa dievčat verí, že sa počas menštruácie nesmú kúpať, lebo dostanú zápal, alebo že silná bolesť či veľmi dlhé a silné krvácanie sú úplne normálne a netreba ich riešiť. Niektoré sa dokonca v tomto období boja cvičiť alebo športovať.

Myslela som si, že dnešné dievčatá budú vďaka internetu vedieť viac o svojom cykle, než ja v ich veku, no mnohé majú len základné informácie, aj to nie presné.

Zároveň u mnohých dievčat stále pretrváva nastavenie, že všetko, čo súvisí so ženskými hormónmi a reprodukčným systémom, nemá veľkú výpovednú hodnotu – že sa to má jednoducho „vydržať“. Máš veľké bolesti? To k tomu patrí. Si vyčerpaná, smutná alebo podráždená? To sú len hormóny. A tak ďalej. Samozrejme, že nevychádzam z veľkej ani reprezentatívnej vzorky dievčat, ale takto približne to vnímam od vydania knihy – z toho, čo počujem a pozorujem.

Hovoriť o intimite znamená použiť základný slovník z biológie. Názvy pohlavných orgánov však  ľudia nevedia používať…

Je to tak, a nejde pritom len o drobnosť. Nedostatočná alebo nepresná slovná zásoba nám často bráni vyhľadať pomoc. A ak k tomu pridáme aj hanbu z vyslovenia niektorých slov –  ktorú mnohí prežívajú –, bariéra sa len zdvojnásobí. Niektorým stačí si čo i len predstaviť, ako by nejaký problém opisovali lekárovi, a už im je hneď „lepšie“. ( Úsmev.) No a ak k lekárovi nakoniec aj idú – keďže strach či bolesť sú často silnejšie než hanba –, nevedia mu presne povedať, čo a kde ich bolí, pichá, páli alebo svrbí. Výsledkom je, že prevencia je slabá, mnohé problémy zostávajú nevyriešené a návštevy u gynekológa či urológa sa odkladajú, až je neskoro.

Nie je to aj v dôsledku nesprávnej komunikácie a prístupu zo strany zdravotníkov? Mnohé ženy o tom hovoria ťažké príbehy…

Pri prvom pôrode sa mi stalo, že som po ňom mala stále silné bolesti a vychádzali zo mňa kusy krvi. Počula som o lochiách (očistkách) a sťahovaní maternice, no nečakala som, že to bude až také silné. Naľakalo ma to. Museli ma dosť zašívať a nevedela som, či sa mi napríklad neuvoľnili stehy. Fantázia pracovala na plné obrátky, a tak som sa radšej išla spýtať, či je to v poriadku. Opísala som svoj stav tak, ako som vedela. Sestričky sa pritom zasmiali a jedna mi podávajúc analgetikum povedala, že „čo som po pôrode čakala“. Prehltla som túto poznámku aj svoju hrdosť, a predsa som sa ešte spýtala, či môžem tabletku užiť hneď alebo či treba nejaký časový odstup od dojčenia. Daná sestra sa opäť zasmiala a spýtala sa, či mi majú prísť dcéru nadojčiť ony.

Bolo to pre mňa celé veľmi nepríjemné. A to nehovorím o tom, že mi sestra po celý čas tykala. Moja dôvera voči nim tak úplne klesla. Neviem, či by som s ďalšou bolesťou alebo iným problémom opäť išla za sestrami – a to tam boli aj na to… a môj problém mohol byť skutočne vážny. Takže áno, aj o tomto to je. Nielenže často nevieme, bojíme sa, hanbíme sa…, ale mnohí už majú aj skúsenosť, že pri citlivých témach sa nedbá vždy dostatočne na ich dôstojnosť a bezpečie.

Ako teda naučiť prichádzajúcu generáciu dobre odkomunikovať veci intímneho zdravia?

Podľa mňa je dôležité výchovou a komunikáciou nastaviť vnímanie tela a pohlavnosti tak, že ide o niečo, za čo sa netreba hanbiť. K tomu patria aj riadne názvy. Nie je to nič špinavé, necudné, hrubé či vulgárne. Špeciálne je potrebné na toto dbať pri dospievajúcich deťoch. Takže žiadne mušličky, včeličky a pipíky. To skutočne nie je dôstojné. No a určite žiadna ďalšia infantilizácia či one-man-show komunikácia, vyžívanie sa v detailoch, odkladanie rozhovorov o týchto témach na neskôr alebo pocity trápnosti pred vlastným dieťaťom.

Ak tie naše deti odbijeme, zosmiešnime, zahltíme, prestanú za nami chodiť úplne, a to s čímkoľvek. Následne si toto nastavenie môžu odniesť aj do iných vzťahov, a tak sa nebudú vedieť či chcieť rozprávať o citlivých, ťažkých, nepríjemných, boľavých veciach ani so svojím partnerom či lekárom, keďže budú presvedčené, že je to len banalita, že je to niečo, o čom sa nerozpráva, že je to trápne.