Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Koncom roka 2025 bolo dôležité trochu spomaliť a spojiť sa sám so sebou. Veď som o tom napísal aj ostatný článok. Moje spomalenie nadobudlo také rozmery, že k napísaniu tohto článku som sa musel fyzicky donútiť. A nešlo o to, že by som nemal dostatok nápadov alebo tvorivosti.
Nemal som dostatok energie. Asi to poznáte. Povianočný čas, keď sa človek má vrátiť k svojej práci, k svojim povinnostiam. Sú typy ľudí, ktorí vedia rýchlo naskočiť „späť“ do rutiny a nestrácajú čas. Ja k nim nepatrím.
Musím sa nútiť a málokedy sa „cítim“ na prácu. Potrebujem len skôr alebo neskôr prelomiť vnútorný vzdor a vtedy sa „to“ spustí. Je to taký elektrikársky syndróm – chodím do práce s odporom. (Tento vtip som si požičal od vynikajúceho Michala Kubovčíka).
Preto mi ostáva málo času na čas so sebou! Keďže väčšinu dňa strávim presviedčaním samého seba a ten zvyšný kúsok potom venujem samotnej aktivite – s ktorou som zväčša v omeškaní.
Ľuďom ako ja veľmi prekáža, keď musia niekde čakať – lebo to je, pochopiteľne, najväčšia strata času.
Samozrejme, ľudia ako ja preto nikdy nemajú čas, lebo sa v kuse niekam náhlia (alebo sa do náhlenia ešte len snažia dotlačiť). Ľuďom ako ja zároveň veľmi prekáža, keď musia niekde čakať – lebo to je, pochopiteľne, najväčšia strata času. Toho času, o ktorého strácaní chceme predsa rozhodovať sami.
Preto ľuďom ako ja zaťažko padne čakať v rade, napríklad. A to ma presne postretlo koncom roka 2025.
Pred vianočnými sviatkami – z ktorých pohody sa je také ťažké potom dostať – som sa vybral na svätú spoveď. Väčší zástup čakajúcich som v kostole jakživ nevidel. Možno to bolo zapríčinené tým, že som si sviatosť zmierenia, podobne ako všetko ostatné podstatné v živote, nechal na poslednú chvíľu.
Okrem tepla kostolného interiéru ma pri srdci hrialo aspoň poznanie, že sa s týmto syndrómom evidentne nepasujem iba ja. No a zároveň konečná vidina odpustenia.
Aby som to skrátil, čakal som hodinu a pol. Jediné viditeľné rozhodnutie, ktoré som za ten čas musel urobiť, bolo vybrať si správny, teda najrýchlejší front.
Vybral som si najpomalší.
V ňom som mal teda požehnane času na rozjímanie. Som zvyknutý behať, som zvyknutý kráčať. Nie som však zvyknutý stáť. Stáť a nemôcť si dať slúchadlá, stáť a nepozerať sa do telefónu, stáť a nerozprávať sa. Len stáť.
Konečne som teda mal možnosť na stretnutie sa sám so sebou. Mierne nútené, ale zároveň nutné.
Bolo to príjemné spomalenie či, lepšie povedané, zastavenie. V našom kostole sa rad posúval spoločne so zastaveniami krížovej cesty. A ja som sa snažil mentálne pozastaviť pri každom kalendárnom mesiaci roka, ktorý sa práve završoval.
Zistil som, že bol prekvapivo bohatý, prekvapivo milostiplný, prekvapivo podarený.
Prekvapivo z toho dôvodu, že mnohé udalosti som už nejako považoval za samozrejmé. Aké sploštené videnie! Musel som na to prísť v rade, ktorý sa hýbal slimačím tempom.
Prvý hriech, ktorý som následne vyznal, keď som svoje vleklé čakanie zavŕšil, bola nedostatočná trpezlivosť. Ten rad si predsa len vypýtal svoju daň.
Domov som si však odniesol vďačnosť z každodenných „maličkostí“, ktoré si často v tom zhone ani nevšimneme. Tento rok teda želám sebe a aj vám, milí čitatelia – či už sa nám darí vrátiť ku každodennej rutine rýchlejšie, alebo pomalšie –, aby sme sa, keď už sa v nej ocitneme, nezabudli tiež pozastaviť a chvíľu žasnúť nad jej „samozrejmou“ krásou.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
