Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Túto milú iniciatívu prvýkrát zorganizovali v Hnutí fokoláre, ak ma pamäť neklame, pred vyše desiatimi rokmi a opakuje sa viac-menej každoročne. Svoju obdobu stretnutia má aj ženská časť hnutia.
Ide o menej formalizovaný formát predĺženého víkendu, počas ktorého môžu všetky vekové skupiny, od „mladých dospelých“ až po najvernejších harcovníkov, tráviť čas spoločne, deliť sa o veselé aj smutné príbehy a, ako sa v hnutí hovorí, vidieť, kto čím žije.
Zaujímavé je pre mňa vidieť aj tú obmenu. Ako sú rok čo rok prakticky tie isté tváre staršie alebo, ako by jeden mohol povedať, rozumnejšie. Dospievajú. Dozrievajú.
Nech to nevyznie nejako posmešne, toto starnutie najviac vnímam v prvom rade na sebe! Pamätám si, že na prvom z takýchto stretnutí som ešte ani nemohol piť alkohol, neskôr som bol schopný potiahnuť dobrú debatu aj do rána no a teraz, naposledy, som sa do postele vybral pekne pred polnocou.
Zmierenie vyviera zo srdca.
Darmo, vek neoklameš. Čo mi však do očí udrelo ešte viac ako fyzické starnutie, bolo mentálne dozrievanie. Ako sa nepochybne vyvíjajú názory mojich známych, s ktorými som tam diskutoval, tak som to videl aj na sebe. V istej chvíli som si uvedomil, že tieto stretnutia na ročnej báze sú výborným mementom vývoja môjho sveta. Vidím, kde sa nachádzam teraz a kde som bol pred niekoľkými rokmi.
Na tom mieste som zrazu cítil vďačnosť, dokonca aj za mnohé chyby či moju nie vždy jednoduchú povahu. A okrem toho oveľa viac pokory. Človek fyzickým starnutím a mentálnym dozrievaním mnoho zistí, mnoho zažije a mnoho pochopí. Alebo je minimálne viac ochotný snažiť sa pochopiť.
Názory už nie sú také radikálne a pohľady také neomylné. Uvedomí si, že nielen on, ale každý si prechádza v živote niečím – niečím špecifickým, čo ho trápi, ale zároveň aj formuje. A (aj) preto je taký, aký je.
Videl som to tam na sebe a môžem napísať, že týmito očami plnými pochopenia sa na svet nazerá oveľa ľahšie.
O niekoľko dní nato som sa vybral na diskusiu, ktorej partnerom bol aj tento náš portál. Niesla titul Jubilejný rok zmierenia. Priznám sa, už som skoro aj zabudol, že je stále rok 2025, ktorý je jubilejným, a že má aj tento prívlastok.
A priznám sa tiež, že už som aj pomaly zabudol, čo tam konkrétne odznelo. Bol som totiž na diskusii o reforme volebného systému a tá diskusia bola chabá. Respektíve: môj zrak oveľa viac zamestnávalo logo festivalu so spomínaným mottom.
Vtedy som si to uvedomil. Uvedomil som si to, čo bilo do očí. Rok zmierenia; ale najprv so sebou! Zmierenie predsa vyviera zo srdca. Tam sa človek musí prijať, musí sa zmieriť s tým, kým je – a aj s tým, kým nie je. Až potom je ochotný a schopný prijať druhých, vedieť ich nielen počúvať, ale aj vypočuť. Tak ako som zrazu počul mužov na stretnutí a videl ich perspektívy.
Toto zmierovanie pokračuje – a vrcholí v zmierení s Bohom. Nedá sa však povedať, že je len vrcholom. Veď jeho vplyv účinkuje na celej tejto ceste. Avšak, ako sa hovorí, nedá sa milovať, ak nemilujeme sami seba. Nedá sa odpustiť, ak je človek v konflikte so sebou. A to, dovolím si povedať, nie je vždy v našich ľudských silách.
Toto zmierovanie teda nie je samoúčelné. Poukazuje na to, že častokrát je veľmi ťažké odpustiť. Prijať bolesť. Prijať nedokonalosť. Ale že na to nie sme sami. A že sa máme vždy na koho obrátiť. Ak to aj nepôjde priamo, dobrou cestou je skúsiť to cez brata.
A tak sa už teraz veľmi teším na budúce stretnutie mužov. Ako bude vyzerať zas o rok starší (či zrelší?) svet.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
